OUAT
19. kapitola
Prvá
Linajky filematológov...
Milý denníček! Nevolal! Nevolal! Nevolal! Je mi tak
strašne smutno. Ja viem, že už dávno vravel o tej dovolenke s rodičmi, a že tam
musí ísť, a že tam možno ani nebude signál, a že...ale...je mi smutno. Chýba
mi. Chýba! Chýba! Chýba! Pozerala som aj nejaký romantický film a predstavovala si nás dvoch. Ale ani to nešlo. Neviem variť a tam tá žena urobila úplne super vianočnú večeru. My s otcom
budeme mať rybie prsty. Dúfam, že aspoň kúpil tie drahšie, čo trochu chutia ako
ryby. Aj mi povedal, akú rybu budú jesť v hoteli oni, teda on s rodičmi, ale
nezapamätala som si ju. Predstavujem si ju celú farebnú a trblietavú, aby ladila
s Vianocami. Možno dá nejaké fotky na insta.
- Belinka poď už pripraviť prestieranie,
moja. Vieš, že sa to musí stihnúť ešte za svetla. Potom zapálime prvú sviečku... - rozcítil sa. Nedopovedal.
No, jasné, tie otcove tradície. Radšej idem
sfúknuť aj ten kahanček, čo som už dala na parapetu. A dám si nabíjať mobil.
Vytiahla šnúru zo zásuvky. Schumlala v dlani.
V kuchyni. Pod linkou. Tam naňho dovidím. Čo
ak...
Nevolala. Je to tak nejak... Taký...blbý termín. Viem, že...nie,
neviem nič. Vykašlal som sa na všetko a spoliehal sa, že to niekto porieši,
alebo, že prídem domov a ona zas bude sedieť na vrchnom schode, zvlhnutá, to
ako zmoknutá, neplaš sa hneď... Odpovedáš si sám sebe? Hrabe ti?! Nadobro?! Emma zavolá. Dá ti vedieť. Emma je sviňa. Má ťa rada. Neodpustí si to. Zaškerí sa do mĺkveho mobilu.
Mal by som si pozrieť nejaký romantický lepák a
urobiť sa pri ňom. Predtým zjesť obschnutú rybu z mrazáku a šalát z lahôdok a
zapáliť sviečku a ešte kadečo, Ronia už bude vedieť.
- Robo, poď už, malý je jedovatý, pôjde asi skôr
spať! -
Sviatky sa vždy robili kvôli deťom. Nebude
ich kaziť ani malému. Nerozumie ničomu, ale svetielka sa mu páčia. Dobre, že mu
ich Katryn pripomenula.
Odhodil mobil na posteľ. Emma aj tak nedvíha.
Vrátil sa poň. Emma vravela, že zavolá hneď,
ako...
Volá? Nevolá. Sedí a zíza na koberec, alebo
do mobilu. Razí z neho smútok. Nikdy sa nijak zvlášť neusmieval, ani ako malý veľký brat, ale vedel byť
šťastný. Tam v prenatálnom veku ich detstva. Možno. Ale s ňou nie. S tou to bol
len omyl. Dobre, že je to preč.
- Papaj, rybku, rybka je zdravá...-
Nevie, že žuje rybku a nevie, čo je zdravie.
A nevie odpovedať a nevie pomôcť s jeho ujkom. Dávnejšie ho vedel rozptýliť.
Dávnejšie je nekonečne ďaleko. A možno ho chápe.
Najradšej by mu ten mobil vytrhla a niekam
odšmarila.
- To snáď nie je ani možné, hovadské hory!
Ani čiarka signálu! Nič...to v akej riti sme to zas...?! - prská polohlasom do
mobilu a márne ho hypnotizuje, aby začal zvoniť na adrese, na ktorú má už len
pár minút. Bude päť. Budú večerať. Zakázala volať po piatej.
- Švihne mi z toho, ak ju nebudem aspoň
počuť. No, tááák! - prehovára spojenca, čo nespája.
- Obliekaj sa, nebudú na nás čakať s
programom! - súri matka, otec, ujo, teta, iný ujo, iná teta, prvý otec,
druhý...dočerta aj s Vianocami!
Mobil letí na obriu posteľ. Štýlovú. Vintage,
studenú a prázdnu, ale aj to raz bude... príde sem s ňou. Toto by sa jej
páčilo. To sa jej bude páčiť. Romantika. Len oni sami dvaja...
Ani mobil tu nenechá. Sám. Možno poruší
tradície a zavolá po piatej sama.
Díva sa na stoličku bokom. Prázdnu stoličku.
Pred ňou elegantne prestreté. Nedotknuto. Nevedel dlho riešiť dilemu, či má byť
prestreté pre párny počet, či pre jedného navyše. Chýba mu do trojice. Chýba
mu. Chýba. Nemali by rybie prsty, ale ozajstného kapra. A šalát by robili od
skorého rána. Majonézový. A ešte dve polievky. A bolo by napečené a voňalo by
to tu. Zas až tak mu prsty neprihoreli.
Díva sa na dcéru. Jedinú. Zas vyrástla. Aj
bez mamy...
Na čele sa jej ešte leskne nezotretý medový
krížik. Bude celý rok dobrá. Je to dobrá dcéra.
- Belinka, dones už ovocie. Prekrojíme
jabĺčko. -
Vysúkava sa spoza stola. Cíti sa prežratá,
ale dotlačí všetko a rýchlo. Nech má otec radosť.
Nech má aspoň voľakto radosť.
Blbé Vianoce! Vôbec nezavolal! Nemá ju rád! Našiel
si inú! Užíva si! Potrpí si na luxus! Ona je nič! Už sa jej prejedol!
Preje sa aj ona!
- Páči sa, oci. -
Sleduje
ju, ako v kuchyni pomaly ramuje zo stola. Presadila ich na chvíľu do obývačky. Striedavo
ich osvietia svetielka stromčeka a následne miznú v prítmí. Robo a Robko. Sedia vedľa seba a
zízajú do telky. Je im jedno na čo. Tvária sa vážne.
Vie, že má chuť si k nim prisadnúť, ale vie
aj to, že vie, že by to narušilo tú ich chlapskú harmóniu ničnerobenia. A tú im
nechce vziať. Neprisadne si. Nemá rada Vianoce. Sú clivé.
- Aha, kúpila som prskavky. Posvietime malému
Ježiškovi, aby trafil aj k nám. - natŕča mu balíček.
Obaja pozrú jej smerom s nepochopením v
očiach. Kedy naposledy mal v ruke prskavku a čakal novonarodené dieťatko?! S plným kufrom hračiek, čo si vôbec nevedel
predstaviť, ako ten krpec dá. Iný krpec chce vysloviť čudné slovo. Nevie si
predstaviť ani to, ani...Čo je v balíčku ho zaujíma.
- Lobko posieti! -
"Novonarodené dieťatko." Doriti! A
mohli to byť celkom pekné Vianoce...
Emma ešte nevolala.
"Nesiééém váám nóóviinuu, počúúvaajte!..."
Je znudený. Otrávený. Osvietený tisíckami
svetielok. Ohučaný. Nenadšený. Neprekvapený.
Všetci okolo sa tvária distingvovane. So slzou
dojatia v kútiku oka. Herci vpredu v akýchsi hastrmanských kostýmoch dospievavajú
koledy. Idú na playback. To bosé decko v košeli pred omotýlkovanou kapelou je očividne nervózne.
Asi ako on. Vezme ho za ruku a rozkopú celú
tú pyramídu ligotavých gýčových balíčkov pod obrou jedličkou v kúte, na ktorú
túžobne celý večer zíza. To decko. On zíza na mobil. Celý večer. Túžobne.
- Gaston, okamžite odlož ten mobilný aparát!
Si v slušnej spoločnosti! Bontón ti nič nevraví?! - syčí z úst muža, čo by
mohol byť jeho otcom.
Ale kto vie. Matka mu vybrala aj tak iného.
Sú vo
vytržení. Rozcítení. Osvietení tisíckami svetielok. Ohučaní. Nadšení.
Prekvapení. Aspoň títo dvaja starci. Vianoce sú prúser...
Nemali ho volať.
Mal by volať.
Nemali ho volať.
Mal by volať.
- Áno, Emma. Spí. Poviem mu, že sa to narodilo. -
Raz. Určite.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára