OUAT
10. kapitola
Prvá
Ambivalentný hrdina v kontexte leta...
To o ženení sa čertov nechcela práve
použiť, ale nič iné jej mozog nevypotil z indícií očí, čo horko-ťažko
rozoznávali siluety činžiakov rozpitých v daždi. Načo si umývala vlasy? Načo
kulmovala? Načo žehlila a zas kulmovala? Prečo nemá vodeodolnú špirálu ako
Ruby? Kto to kedy vymyslel, mať na dáždniku logo otcovho obchodného dodávateľa?!
Nič nevychádza! A to má byť o desať minút na námestí. Praštený nápad Ruby na
rande vo štvorici.
- Bellinka, cestou domov od Ruby vezmi od
babičky dve nealko pivká. Mne sa nechce akosik do tohoto nečasu. Aj sa ti čudujem,
že tebe sa chce...- škrabkal si otec brucho ohryzenou stranou ceruzky a hľadal
v brožúrke nejaké to sudoku, čo ešte nesprznil zlým výpočtom a môže začať...przniť.
- Ruby
už zohnala lístky do kina. Ozaj, potrebujem asi štyri eurá. Na lístky. -
vtiahla pokorne do kuchyne v najhrubšom svetri, aký v skrini našla, aby otca obmäkčila.
Platný pokus.
- Tak, tak, len sa dobre obleč. - pochválil prvý
dojem. - Tak veľa peňazí za sprosté kino? Tak veľa. - zalamentoval, ale dcéru
má len jedinú, majú jesenné prázdniny, nech si trošku oddýchne. Ona aj on. On dnes nejde s
kamošmi na pravidelnú partičku, čo ušetrí, dá jej. Komu inému. Vytasil sa s
päťeurovkou.
Mladej zasvietili oči.
- Tie dve pivká nezabudni. -
A
zhasli.
Robiac čo najdlhšie kroky, aby zmenšila
časový sklz, vážne premýšľala, že sa bude tváriť, že vážne premýšľa. Také tie
zasnené pohľady dopredu a pokyvkávanie hlavou. A potom, keď sa jej spýta, na čo
myslí, tak to na neho vybalí. To s tou filematológiou, vedou o bozkávaní sa.
Budú sa smiať, lebo on bude čakať, že ona povie, že myslí na neho a ona to
nepovie. Ona je iná. A bude to trochu
trápne a potom... potom sa môžu tváriť, že robia vedecký výskum v tejto
oblasti. Konečne prvý bozk. On by mal začať. Jednoznačne.
- Doparoma! To čo...bolo?! - vyprskla celá
oprskaná autom, čo neriešilo, že sa pod obrubníkmi už tvoria obrie kaluže. -
Celý bok mám zasr...zadr... od...fuj, smrdím, ako naftové očko...- zhrozene sa dívala
na svoje svetlé džínsy. Teraz pehavé svetlé džínsy. Pehavé, smradľavé, svetlé džínsy.
Otec mal pravdu, mala som si zobrať ten dlhý
baloňák. Ale v tom vyzerám ako prírastok v stanovom mestečku na fesťáku.
- Došľaka! Došľaka! - nahlas ešte párkrát
slušne zakliala, aby sa jej uľavilo, ale mala, čo robiť, aby aj udržala dáždnik
v ruke, aj kabelku pod pazuchou.
Už trochu mešká. Trochu dosť. Otec ju poslal
dvakrát sa prezuť. Vymeniť kotníkové ponožky za normálne a conversky za túto
ohavnosť. Dobre, že jej nekázal nazuť si aj gumáčky so žabkinými očkami na
nartoch. Iste ich niekde v pivnici opatruje.
- Došľaka! - zamračila sa ešte aspoň raz do spätných svetiel
auta, čo jej dokaličilo už aj tak zúfalý image. Bola by šoféra schopná aj prekliať,
ale jediná kliatba, čo jej prišla v tom momente na um, bola tá čínska od Mulan:
"Bodaj by si žil zaujímavý život!"
A to podľa feng shuej a podľa Mulan a jej dedka je to najhoršie prekliatie na
svete, lebo každý pravý číňan si váži svoje pohodlíčko. Ale podľa nej je to skôr
dovolenka s All inclusive. Preklínať sa nebude. Bude sa ponáhľať pred kino, už
aj tak mešká. Dnes to bude zaujímavé!
- Čo? Telefón?! Teraz?! - zapípala k
vibrujúcemu vrecku na krátkej bundičke. Rúčku dáždnika strčila pod bradu...
Pozrela na jeho stoický profil.
- Jazdíš, ako debil. To, že sa máš dostať na
šikmú plochu neznamená, že si dáš zobrať papiere. - skontrolovala radšej make-up v spätnom zrkadielku, vidiac tam
dievča nešťastne v štronze, ako zúfalo sleduje svoje pravé stehno, koleno aj
lýtko, práve čerstvo vywellnessované v naftovej mláke spod okraja cesty. - Mal
by si spomaliť. A spomaliť! - prichytila si bezpečnostný pás, pri ďalšom, už mláku
obchádzajúcom manévri. - Začínaš to brať príliš vážne. Bez auta budeš outsider.
Díler v MHD? To chceš pchať použité ihly do sedačiek? Kvôli klientele? -
drístala do vodou vysvietených pásov na mokrej ceste, v rytme stieračov.
- Vravela si niečo, Zelena? - strhol volant pred
ďalšou mlákou, ale nevydalo. Ľadová, špinavá smršť si vybrala ďalšiu obeť.
Chudera. Doma ju nepochvália. A auto po boku, čo muselo dakus nabok, zatrúbilo na debila.
- Ruby?! Ruby! Čo?...ešte raz mi to zopakuj,
- preložila mobil k druhému uchu ledva vybalansujúc dáždnik pod bradou a
vrátila na prvé, lebo telefonovať vieme len s tým jedným. Ono to bude ako s tou
rukou. Nie, ešte to pod paplónom neskúsila. Hanbila sa.
-
Ruby? Ruby, špliechajú tu autá, nič som nerozumela. - obzerala sa a zatiahla
radšej pod najbližšiu busovú zastávku, aby sa mohla zložiť. Len aby Ruby
medzitým nezložila. Aby sa nezložila. Nezdala sa byť v pohode.
- Ruby? Počuješ? Už počujem. Tak, čo sa deje?!
...- chvíľu sa ozýval len šlechot a bzumkanie áut svištiacich okolo. - Počkaj,
prestaň revať...neplač, vravím ti! To, že Peter povedal?! Takto?!...Ruby,
neblázni...Jasné, že prídem. A...čo to kino? Dobre, dobre, neškreč na mňa,
kašlem na...kino. Aj na... Idem. Jasné,
že idem! Prestaň plakať. Skočím do MHDéčky. Už som u vás. - píííp.
Hlboký
nádych a výdych. Teraz buď Belle múdra. Čo urobíš? Pred kinom iste stepuje Gaston,
ty máš pripravenú prednášku z filematológie, v denníčku pripravená stránka o
prvom bozku a tvoja bestfriend ťa potrebuje. Ťa potrebuje! Ťa potrebuje! Ťa
potrebuje! Hlásenie ukončené. Hláste sa v riadiacom centre operácie. Ruby. Ruby
je kamka.
Pred vysvieteným kinom - neónmi osvietení ľudia a
rozpajedený Gaston, ktorému práve premokli zbrusu nové tenisky. A to mali byť
značkové. Značkové nerovná sa automaticky kvalitné. Toto ešte fotrovi vykŕka.
"Kde toľko trčia? Kde, do svatého?!"
prekladal nohu z päty na špičku a tasil zuby. Od zimy, od jedu. Ani dáždnik si nevzal. Zmokne jak sirota.
Zdal sa jej taký zlatý, nemožný a zmoknutý.
Stisla pery do seba a spomalila.
Zbadal ju. Konečne nejaké svetielko v tejto
svinskej smršti.
Aký krásny úsmev má. Aj oči sa mu smejú. Aj
ľudia sa im smejú. Vždy sa jej zdá, že sa všetci smejú a zízajú na nich a
každého zaujímajú a vôbec. Usmej sa, Belle. Viac. Tak.
Ide sama? Ešte viac zmoknem? Kde je tá druhá
so svojím nabijákom?! To nevedeli prísť naraz?! Už aby boli v teple kina. Dnes
ju už chytí za ruku a dnes sa budú bozkávať. Už nijaké také tie...
- Ahoj, Gaston. Prepáč, že meškám, ale... Jéžiš!...už
mi ide bus. Musím za Ruby, je to s ňou veľmi vážne. Pá a tu máš môj dáždnik,
potom mi ho v škole vrátiš...a... - prilepila mu do ruky studenú rúčku dáždnika
a na pery tie svoje.
A zmizla v tridsaťšestke a dvere sa za ňou
zavreli a rozprávky bol koniec.
Dotkol sa prekvapený pier a zízal by jak žaba
z prachu za odchádzajúcim autobusom...keby nepršalo.
Keby
nebolo pršalo, bolo by mi dievča dalo...
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára