OUAT - Pristrihnuté krídla IV. - 60 kapitola - FINÁLE

OUAT

60. kapitola

pristrihnuté

krídla 4.

Aj zajtra je deň...

      Vyzerala mdlo. Ale jej vždy presne takto pripadala. Bez životnej iskry. V tom bola naozaj iná od jeho preferovaných. Uprostred poloprázdnej izby poloprázdna posteľ. Naozaj je to malá baba. Malá tak, že mu nesiaha ani po päty. S rukami pod paplónom, ktoré by v inom prípade evokovali, že sa zospodu ešte ako-tak môže niečo nekalé diať, v tom jej len rozširovali siluetu tela. Malého tela. 

   Zízala do okna. Alebo aspoň tým smerom. 

   Zahmkať? ...aby ju konečne zaregistrovala? Hej, kráska, tu som! Tu je sama veľká silná svetuprospešná Emma!  Rozhodla sa čo najmenej trapošiť.

   - Nesiem ti...no, je to len taká malá pozornosť od neho. - položila tabuľkovú čokoládu na stolík a pritiahla si pod zadok stoličku, voľne pohodenú bokom. Trochu ju hrýzlo svedomie za tú čokoládu. Ale patrí sa to...

  Čakala, že sa ani nepohne a bude sa stále tváriť, že je v izbe sama. Strhla sa však, natočila k buchnutiu, ktoré spôsobilo 100 gramov čokolády o stolík,  a dokonca, vydolovala ruku spod prikrývky, vyplazila ju na stolík, lapla čokoládu a vtiahla späť do nory postele. Suchými perami jej mykalo.

  - Mám rada horúcu čokoládu. - pohliadla po chvíľke na Emmu, či jej rozumie.

  Rozumela.

  - Mrzí ma...možno si čakala, že príde, ale má súdny zákaz. Vlastne nie súdny, ale odporúčací. Skrátka a dobre, nesmie sa k tebe priblížiť. Ani ako policajt nie... teda to už vôbec nie. Bol odvolaný a čaká ho kárne opatrenie. - škrabkala Emma po ľanovej plachte a snažila sa hovoriť súvisle. Drelo to, ako obhryzený necht o onú plachtu.

  Prikyvovala zatváraním viečok. Teraz sa už pod paplónom čosi dialo. Hladkala plátok položený na bruchu. Čudné pohyby.

  - A...ani list...ak si ho, čírou náhodou,  čakala, ti nemohol poslať. Prepáč, nešlo to. - stiahla ruku z plachty a strčila medzi na pevno zomknuté stehná.

  - Mám ti len odkázať, že sa nehnevá, že ťa chápe a také tie reči o porozumení a slobodnej voľbe... - skúšala byť Emma priateľská a predstaviť jej ho vo svetle totálne odromantizovanom, nepatetickom  a tvrdom.

  - Prestaň, Emma. Prosím... Ak mi ho naozaj chceš sprotiviť a ukázať ako típka, čo predsa nebude veriť niečomu, čo krváca päť dní a neumrie to, tak sa v ňom veľmi mýliš. Veľmi... - zahľadela sa jej akosi víťazoslávne do očí a trochu sa nadvihla na lakte, kým pokračovala.  - Ja ho totiž poznám už trošku lepšie. Lepšie, ako ty...- usmiala sa a pomaly opätovne vyplnila priehlbinu vo vankúši.  

  Zamrzelo ju to. Asi ju predsa len podcenila. Z polcolovky sa vykľula trištvrtecólová, ale aj tak jej ho nemieni dopriať.

  Hrdo teda  zdvihla bradu.

  - Myslíš? A...čo vravíš na moju maličkosť? Nikto Roba nepozná lepšie, ako ja...tomu ver zas ty! A dlhšie... A narozdiel od teba a tebe podobných, ja mu prúsery nevyrábam, ako niekto... -

  - Mrzí ma, že kvôli mne má problémy. Mala som to predpokladať a nemotať sa mu do cesty...-  

  - Hmmm, mala, - neodpustila si Emma dopovedať. - ...ale zas na druhej strane, keďže ho tak "dobre poznáš", tak vieš, že on jednoducho pôjde vo svojom tvrdohlavom rozume až do konca. Aj keby ho to malo zničiť. -

  - Nesmie! - Opäť vystrelila do polosedu, tentokrát v ňom ale zostala a lapla Emmu za ruku. - Sľúb mi, že mu v tom zabrániš! Ani nevieš, že ma teší to odvolanie a aj to, že ja som tu a jemu ste to zatajili. Takto je to dobre... On by...neprestal. Pátral by po ňom a ...zničilo by ho to. Ja nesmiem byť tá posledná. Ja nie! Nemôžem. To nezvládnem. Nesmiem... To by som nezvládla... - už sa opakovala. -  On... musí žiť iný život. Byť šťastný a užívať si pokojné dni a...a...je mi jedno, že sa na mňa vykašlal. On môže...on musí ...on môže žiť...ako chce. S kým chce... Aj bezo mňa. Tak som sa rozhodla. Aj keď ho ľúbim. Vždy budem. Jediný sa ku mne nesprával ako k odpadu, aj keď som ním bola...- dotiahla už prehĺtajúc sliny so slzami.

  Vydolovala spod paplóna čokoládu a vidiac, ako sa jej prelína v dlaniach, vláčna a totálne stopená, usmievala sa na ňu, akoby sa pozerala do jeho tváre. Ešteže ju balia do nepremokavých obalov.

  - Ja mu môžem...poslať... list? - pozrela po odmlke s nádejou na Emmu.

  Tej nezostávalo nič, len prikývnuť. Kým ho zosmolí, odvezú ju odtiaľto zas niekam inam a ona sa oprostí poštárskej služby. Nečakala, že ho už bude mať pripravený, ale vydolovala ho spod čokolády. Tak predsa sa pod paplónom dialo čosi, čo sa vymyká normálnosti. Ohrievala na bruchu list pre neho. Uf, aká romantika.

  - Napísala som mu pravdu. O mne a o...tom...a o nás. Pravdu o tom, že ho ľúbim a nikto na tom nič nezmení. Ani ty Emma, aj keď sa tak veľmi snažíte všetci nás oddeliť. Toto ide mimo vás. Vy tomu nerozumiete... Bola to všetko moja vina... Ale môžem to ešte zmeniť. Ak on bude chcieť. Ak by mi dal ešte šancu...ale ak nie. Prijímam to. Má na to právo. - podala jej ho. 

  Bol naozaj teplý.

  - Nemala by som...- otočila sa Emma k dverám. - A...už aj musím ísť. Dobrú chuť k tej čokoláde...a si fajn baba, Em, dúfam, že v inom živote budeš mať väčšie šťastie. Aj na chlapov, aj na...veď ty vieš. -

  Vopchala list do zadného vrecka džínsov. Šiel ťažko.

  - Emma... môžeš odniesť aj  tú...čokoládu? Poďakuj za ňu, ale ja už nebudem... nikdy...piť horúcu čokoládu. ...bez neho. Ale...jemu to nevrav, prosím. Ja ho nechcem ohroziť, ani mu byť na príťaž a...Emma, vypadni už preč, lebo si ten list vypýtam späť a to potom nedopadne dobre. - priložila ruku o čelo a odvrátila pohľad.

  Vyšla von z izby. V roztrasenej ruke roztopená čokoláda. Vo vrecku dva listy. Listy, ktoré nikdy nikto čítať nebude. 

  Ponáhľala sa chodbami po nádych kdesi vonku na vzduchu. Konečne chodník plný ľudí, rušná cesta, výfukové plyny. Konečne niečo iné ako ticho nemocničnej izby.

   - Tak ako? Súhlasila s mojím riešením? Rozumela všetkému, čo som jej v tom mojom liste napísal? - vybľafol na Emmu spleť otázok, lebo sa netvárila, že ho vníma.  - Preboha, a...čo to máš v ruke? Vyzerá to fakt podivne...- trhol sa dozadu vidiac odkväcnutú čokoládu, preloženú cez Emminu dlaň.

   - Čo...čo si sa pýtal? - otriasla sa po chvíli. - Jasné, prečítala si tvoj list, ale...musím ťa sklamať. Povedala, že už chce mať pokoj a viac ju nemáš kontaktovať. Potrebuje sa z toho dostať. Potrebuje čas a potrebuje to urobiť sama. Potom ťa vraj sama vyhľadá. Máš byť trpezlivý a čakať. To je jej podmienka... Presne takto mi to povedala. To je jej posledné slovo. A...toto jej čokoláda...čo ti posiela. Vravela niečo o nenávratnej pôžičke, či čo. -

  - A dofrasa! Mňa ani len nenapadlo jej po tebe Emma poslať nejakú drobnosť. Aspoň tú čokoládu som mohol. Hanbím sa...- vzal ju do rúk a normálne pobozkal. Ako malý chlapec.

   - Ale fajn, že súhlasila. Len, čo sa z toho dostane a všetko sa okolo nás utíši, začneme pekne odzačiatku. A teraz prijmem aj trest smrti od šéfov. Hlavná vec, že...Emma, som taký šťastný, že si ma pochopila, že si nás pochopila... -

  Neovládol sa a prudko ju objal.

  Z horného okna sa dívalo jedno poblednuté dievča.  

domiceli

 Tak tu končíme túto sériu a netešte sa...nová nebude...nová je vlastne ff Depozit krídel. 

48. RUMBELLE  - Depozit krídiel I. ( 20 kapitol)

http://anazuz1.blogspot.sk/2016/03/rumbelle-depozit-kridiel-1-kapitola.html

Tak nech sa páči, pokračujte tam... ak chcete. :-)