OUAT - Pristrihnuté krídla III. - 37. kapitola

OUAT

37. kapitola

pristrihnuté

krídla 3.

Nezdvíham

      Rozpatlávala smradľavú masť, do ktorej sem-tam dopadla ešte voda zo zmytých vlasov, po celom lýtku, kolene, stehne, aby všetko obratne navliekla pod elastický obväz a zapancierovala akousi modrou drapľavou bandážou. Ako natruc sa maskovala práve v jeho izbe, dobre tušiac, že to bude pôsobiť totálne antikoncepčne. Ale mala smolu. Nálepky, ktoré skrývali jej jazvy po operáciách ho už dávno neiritovali. Keď bola na dosah, vedel si nájsť iné erotogénne body a eliminovať tamtie. Stále sa bolo na čo dívať...

  Ale dnes bol unavený. V práci sa nenadrel, to skôr pred ňou bola šichta...

  - Mala som telefonát. - natrela na kríže zvyšok z dlane a vytláčala na ňu ďalšiu dávku, aby vydalo aj na druhú stranu.

  - Ronia spomínala...- odhŕňal plachtu, aby mu ju nezababrala. Bol rád, že to v rýchlosti nevyjachtal cynicky. Preto tá rýchla zaangažovanosť posteľným prádlom.

  Ronia by nielen spomínala na ňu v zlom, ale schytal by jej hubovej polievky aj on sám. Jasné, huby! Sklonil sa k jej odhalenému pásu. A prešiel po ňom párkrát špičkou nosa. Smrdí to jak hnilé hríby. Iste si niečo namiešava sama. Z akých ingrediencií? Kde ich berie? Nie, nebude sa pýtať. Vyčkala, kým si ju dooňucháva v takej zmrznutej póze, že by odradila aj čokla, aby dvihol pri nej zadnú nohu. Domáci havo sa stiahol tiež. Sama začala hovoriť, možno sa dozvie.

  - Ronia je fajn. - skúšala nadbytočnú masť vrátiť späť do tuby.

  Normálneho človeka by to v živote nenapadlo, ale ona mala zrejme dosť času aj trpezlivosti, aby nasávala do vopred stlačenej tuby vzácnu, zrejme vzácnu masť. Stláčala, nasávala. Tuba sŕkala. Čudný zvuk. Podal jej vreckovku, či si to nerozmyslí a neutrie ten sajrajt radšej tam. Zakývala záporne hlavou.

  - Prečo sa dnes so mnou nezhováraš? - odložila konečne všetko bokom a natočila sa kolenami k nemu. Bandážami k nemu. - Vravela som ti, že som mala dosť vážny, nepríjemný telefonát, o ktorom by si mal vedieť. - rozšírila dnešné spravodajstvo o dosť podstatné informácie. - A netvár sa, že ťa to neštve a nezaujíma a vôbec. Si nejaký čudný. Bex je asi veľmi náročná milenka, keď ťa dočista vyšťaví! - skúmavo špúlila pery, či tentokrát uhádla meno svojej fiktívnej sokyne, o ktorej intuitívne tušila, ale s radosťou vstrebávala jeho výhovorky o jej neexistencii. Rada si pripíše ďalší bod spokojnosti so situáciou.  Bod za to, že neuhádla! To chce potlesk. Nie, iba si pošúcha ruky jednu o druhú.  

  Uhádla! Tentokrát hej, zarachotilo to v celom stroji, zastavilo na pár sekúnd chod, ale zachoval kamennú tvár. Zásuvka s výhovorkami, databáza výmyslov, časť bé, ako blbosť.

  - Bex?! Blbé meno. S takou by som si nezačal. Žena by mala mať aspoň dve slabiky, dve...oči...dve ramená...dve prsia...všetko by malo byť mäkké, malo by znieť mäkko. Uznaj, Bex je ako výstrel. - spomalene kreslil do vzduchu svoju spoveď rovno po pár centimetrov vzdialených siluetách jej tela, oboma dvihnutými ukazovákmi, ako dirigent.

  Capla mu po nich.

  - S dosť trieštivými účinkami...- márne pátrala po nejakých tých cucflekoch na jeho krku, čoby dôkazovým materiálom, ale spokojná, že jej neodobril ďalšie meno.

  Ani jej sa dnes ráno pri predstavovaní nepáčilo. Ani jej krátky strih ani odrastené gélové nechty.

  - Otoč sa. - zavelila. - Nie iba hlavu, celý sa otoč. - šibrinkovala rukami a hrabala sa mu pod košeľu aj pod tričko a vykasávala ich až nad lopatky.

  Nijaké škrabance. S takými nechtami, ako mala Bex,  by musel mať škrabance. Takže jeho obeť nebude mať dlhé nechty. Pozrela na svoje ohryzené, skúsila niekoľkokrát zaškrabkať na jeho chrbte. Preskočila ho smrtka a naskočila husia koža. Usmiala sa.

  Ako malý chlapec sa rýchlo zahaľoval späť a odkláňal sa od smejúceho sa dievčaťa, čo ho tu zvádza a nemyslí to ani za mak vážne. Však ja ti to vrátim!

  - V polohe na psíka nemáte veľkú šancu škriabať, srdiečko. - žmurkol a vedel, že to zas prehnal. Už sa neusmievala. Spomienky.

  - Volala mi Emma...- rýchlo hádzal výhybku na druhú koľaj. - Už viem, že ho prepustili pre nedostatok dôkazov, dobrého právnika, kauciu, alebo všetko naraz. Je vonku, ale nemusíš sa báť. Nevie, že si tu a...že si so mnou... - chcel jej odhrnúť prameň z čela, ale cukla hneď ako videla jeho prsty pred tvárou.

  - Ako môžeš byť policajtom? - zhrozila sa nešťastne z jeho naivity. - Volal! Volal mi a vie presnú adresu. Vie všetko...- zakvačila sa mu o ruku, ktorú predtým odmietla.

  - Preto si sa zbalila a chcela ujsť? - díval sa na tri ruky medzi dvoma ľuďmi. Jej do očí sa bál.

  Odniesla svoje ruky do lona. Vlastného. Vedel, čo jej beží hlavou. Verila mu, verila, že je v bezpečí, ale teraz už neverí. Neverí ani tomu, že by ju vedel ochrániť.

  - Pomôžem ti ho dostať späť za mreže, ale budem musieť odísť z tvojho bytu. Aby som teba..., Roniu a malého nekompromitovala predčasne, nevystavovala vás nebezpečenstvu, ne... Budem robiť zlé veci, ale urobím to, čo odo mňa chcú...- stíšila hlas.

  - Emilie! Neopováž sa! Na to som tu ja a policajný zbor. Ty sa budeš držať bokom a láskavo pri mne. Ododnes máš zaracha! Domáce väzenie. Už nijaké vychádzky na nákupy handier a za kamarátkami a čo ja viem kde. Všetko, čo budeš potrebovať, ti zabezpečím. - prudko vstal, hoci by ju radšej zovrel v náručí, aby sa prestala triasť a stlačil by ju aj viac, aby sa trochu začervenala, lebo beloba jej nesvedčí.

  Asi to mal urobiť. Zimomravo si pošúchala ramená.

  - Poďakuj Emme za tie veci, čo mi poslala. Hlavne tá blúzka je top, ale baretku nosiť nikdy nebudem. Bola som si pred pár dňami po to na pošte, tu pod panelákom. - vstala.

  Aj mu chcela byť roveň, ale musela by na špičky, a zabandážované nohy to videli len na postoj skrčenca. 

  - Emma je tiež fajn. Nemohla tušiť, že majú svojich ľudí všade. Obávam sa, že úplne všade. - sklopila oči a šuchtavo odchádzala.

  Vo dverách sa ešte natočila.

   - Nemám kamarátky. Mám iba vás. - 
  Pootvorila dvere, zavrela dvere. 
  - Tri slabiky. Moje meno tiež nie je...mäkké. -

domiceli