OUAT - Pristrihnuté krídla III. - 36. kapitola

OUAT

36. kapitola

pristrihnuté

krídla 3.

Zvesti

      Tvár jej vybielilo a skrivilo do plaču. Jazdou stŕpnuté, dnes nadmieru preťažené nohy to definitívne vzdali. Oprela sa celou váhou späť o kapotu, keby môže, zavesí sa o lopatky, pod rebrá, prisaje panvovými kosťami o plechy auta, skrátka urobila by čokoľvek, keby sa jej odlepia šľapy od podlahy a voľne lietajú, nechajú sa unášať, odfukovať, ofukovať, čokoľvek, len nie stáť na nich a cítiť, ako  jej ihly bolesti vystreľujú z každej bunky nôh a zabodávajú sa  rovno do mozgu, aj keď ho ozaj asi ťažko špičkou hrotu našli. Toho si bola najviac vedomá. Také šialenstvo. Bola mu vlastne vďačná, že celý čas mlčal a nič sa nepýtal. To hlavne.

  Zatrepol svoje dvere, zamkol a opatrne skúsil odlepiť ju zo svojej kraksne, ktorá umyváreň nevidela od minulého storočia.

  - Pomôžem ti...-   

  - Nestojím o to... -

  - Nie, nestojíš! Tam to usekni a ber moju ponuku. Pomôžem ti ...do svojho náručia...- nadýchol sa nebadane zhlboka, roznežnil sa a skôr, než stihla doprekladať jeho slovné  hračky, mal ju tam. Kde chcel. Na rukách. 

  Olovené nohy konečne boli voľné. Vďačne by sa mu prilepila aj o plece a zachumlala do vlasov a privrela viečka, ale nejako jej to nedalo... Ešte si pomyslí, že je len unavená.

  Vtrepať sa do výťahu tiež sa nedalo. Opatrne ju vylial do kabínky a zahryzol si do spodnej pery spolu s ňou. Bolelo ho, že ju bolí.

  Prv, než Ronia stihla otvoriť, podobral ju nanovo a smial sa na svojej aj jej detinskosti, ako sa chcela brániť a on hral rytiera.

   - Hu! Aký pekný párik! To si sa vydávala v tej nechutnej krikľavej blúzni?! - privítala mladý pár so štekotom sebe vlastným, znechutene si predstaviac, ako ju fiktívny mladomanžel prenáša cez prah bytu, vnáša do spálne a ...plnenie manželských povinností si už radšej nepredstavovala. Sklamal ju. S radosťou odobrovala, ako sa títo dvaja celý čas nemajú k sebe a tu hľa... blázon si ju nesie domov v náručí.

  - Chytaj, to máš zo svadobnej hostiny. - žmurkol na nevestu-čakateľku, ktorú stále nespustil z pohľadu a šuchol sestre bokom popamäti do náručia dva skrkvané premastené balíčky s ktoviečím, ale na jedlo sa to už neponášalo. Zaparkoval v kúpeľni. Ju na pračku. Presne tá výška. Presne vymerané. Nobelovku výrobcom práčok...

  -  Urobí ti dobre... - otriasol mokré ruky skúšajúc primeranú teplotu vody.

  - Urobím ti dobre...- spontánne zmenil výpoveď, prekliesniac si drzo cestu medzi jej kolenami, nahol sa k tvári priťahovaný... pozorným pohľadom? Volajúcim pohľadom? Konečne zaľúbeným pohľadom? Pohľadom.

  Trhla hlavou doboku, posunula sa zadkom vzad. Natiahla ruky dopredu. Prsty kŕčovito zaprela do jeho ramien. Triaška? Triaška. Spomienky.

  Pochopil. Dnes zas nie.. Zhovievavo prijal skóre vo svoj neprospech, doutieral ruky, odložil uterák do jej lona a ako tak to šlo, vyšiel hrdo z miestnôstky.

  Mrzelo ju, že nezostal.

  Mrzelo ho, že nezostala. Trhla hlavou doboku, krok vzad. Nádych. Výdych.

  - Prečo si ju zas dovliekol späť? Na kerého svatého?! Keď chcela odísť, mal si ju nechať! Je to jej slobodná voľba! - mrnčala Ronia do umývania riadu. - Ráno sa zbalila, obliekla...dúfala som, že tentokrát navždy. - s hrmotom odsunula naumývaný príbor, aby sa pomestili ešte Robkove fľašky.

  - Zbalila? - neveriacky si zopakoval asi zle počutú indíciu. Kradol ju z nemocnice v erárnom župane a doma chodila len v jeho tričku a džínsoch. Ale aj tá žltá blúzka dnes. Sukňa. Topánky namiesto papúč...

  Ronia sa natočila, prekrížila ruky na hrudi a víťazoslávne dvihla bradu. 
  - Si myslíš, že toto bol jej prvý výjazd? Keď si v robote, chodí si kade chce. Zvláka sem veci. Ktovie odkiaľ má prachy... Bolo ich už za plný vak. Značkový vak. Nie obyčajný šmejd. - naklonená  bokom, z profilu sledovala jeho, aj dvere na kúpeľke. - Na tvojom mieste by som si prezrela jej mobil. Si poliš, môžeš ho aj odpočúvať. - prižmúrila oči a namierila ich na neho pripravená strieľať, keby chcel útočiť ako prvý.

   Chcel, ale ešte neskončil jej útok. 

  - Ja už som počula dosť. Ale ty mi nechceš veriť. Nie a nie... - rozpažila a zas sa zamotala, akoby na obranu.

  Pristúpil až k nej.

  - Na tvojom mieste by som sa nestaral do cudzích záležitostí. Peniaze má odo mňa a je dospelá, svojprávna, môže si chodiť kde chce. Keď chce. - precedil cez zuby už trochu ťažšie. Nerád klamal. Tak nerád. Nemohol ale sestru nechať vyhrať.

  Dosadol na posteľ vo svojej izbe. Bolo tam príjemné príšerie, vyvetrané. Nemohol Ronii uprieť, že sa stará. Musel jej vyčiniť, že sa stará! Došľaka, čo vlastne chceš?! Popretieral tvár suchými dlaňami. Voňali penou do kúpeľa. Voňali, ako bude voňať ona, keď vylezie a zalezie do kumbálu. Tam nechodil. Bolo to jej hniezdo, kde nikoho neprijímala. Rešpektoval to. Rešpektoval ju.

  Naozaj si žije dvojaký život? Odkiaľ má tie sprepadené prachy?! Odkiaľ berie značkové veci, v ktorých ju nevidel, až dnes?! Odkiaľ má právo o nej vedieť všetko?! Prevalil sa do polosedu. Hlava sa nevošla, zlomená ostala opretá o stenu. Cez hrbolce trička a opasok ako horizont videl plagát na náprotivnej stene. Celkom ladil a dotváral obrázok. Nad planinou mierne vydutého brucha, nad pohorím vygajdaných skrkvancov košele vyrastalo papierové mesto. Nie, bola to španielska dedina. Biele, žiarivo biele domy po kopčekoch kade-tade, modré, žiarivo modré nebo a sivá, nechutne sivá stena. A doma mal tak pekne vymaľované...

  Doma. Tak veľmi chcel z tohoto bytu vytvoriť domov. Tak dávno to už je. Na zadku ho začal tlačiť mobil. Ak prežil váľanie sa, zavolá Emme. Celkom na ňu zabudol.

  Dovolal sa na prvýkrát, ale k slovu sa nedostal. Vysýpala na neho informácie za informáciami. 

  - ...Robo, myslím to vážne. Daj si na seba pozor. Toto už nie je hra. - kričala na neho namiesto súcitného ľutovania. To bola presne Emma.

  Mlčal. Prelieval si jej slová z prázdneho kvetináča na okne do vlečky Robkovho nákladiaku zaparkovaného pod nočným stolíkom a späť.

 - ...daj ruky od nej preč. Kým je čas... Toto nie je dievča pre budúcnosť, toto je jeden z tých prúserov, čo sa hoja dlhšie a zostávajú po nich jazvy! - stále kričala. 

  Prečo toľko kričí? Je bezmocná? Je. A ona to vie. Je tvrdohlavý? Je. Aj aj to ona vie.

 - Emma, to sa s tebou budem musieť kamošiť fakt do konca svojho života, toľko toho o mne vieš. - skúsiť odľahčiť situáciu, ale ženu na druhej strane chytil nový hysterický amok. 

  Darmo oddialil aparát od ucha, počul priveľmi dobre. 

  - Neželaj si ma, ak sa ti niečo stane!  Vybavím ti štátny pohreb a do strieľania sálv budem tancovať pogo v červenej baretke a krikľavožltej blúzke s nezábudkami! - došušťalo, došumelo. Batéria v čudu.

  Na dvere ktosi ticho klopkal. Nemusel pozývať. Vtiahla nehmotne dnu. Morská pena v jeho tričku. Zrejme to bude lepšie voňať, ako to poručíčkine. Len keby si ho chcela dať dolu... usmial sa na ňu a díval sa jej kdesi nad hlavu zakutranú v premočenom uteráku.

  Striasla ho a on prehodil hlavu na druhé plece, potom na prvé. Zas na druhé...

  - Čo som nekompletná, keď si ma tak obzeráš? - zneistela.

  - Len som si predstavil, ako by ti pristala červená baretka. -

  - Nepristala. Odstávali mi v nej uši a na baretku je už teraz teplo. Odložila som ju do skrinky nad botníkom. - preložila úhľadne uterák cez radiátor a vyslala všetky vlasy dozadu na chrbát.

   Nechávali mu na tričku kvapkové odkazy v brailovom písme. Tak rád by čítal. Neodvážil sa.

domiceli