OUAT
7. kapitola
Prestrihy
Dnes a včera
Utíchla. Stiahla kolená obranne pod bradu a
zložila hlavu za ne. Do zápästí zarezaná ponožka za chrbtom jej oškierala kožu,
keď sa snažila vyvliecť sa z nej. Uzol tlačil do chrbtice. Mala ich upratať. Hlupaňa!
Prečo ich neupratala?! Prečo tých ľudí ráno vôbec púšťala do bytu? Nechcela ich
vpustiť. Nevpustila ich! Vie to na 100%! Tak čo tu robia?! A kde je malý?!... Možno,
možno, možno... ak zažmúri oči a potom ich otvorí... malý bude spinkať vedľa
nej. Teplý a voňavý. Zatvárala a otvárala. Rušil ju ich šepot. Nedalo sa
zaspať. Musí zaspať, aby sa mohla prebudiť!
Neodvážili sa nechať ju o samote, aj keď Emmu
zmáral hlad a únava, jeho štval idiotský odev ukradnutý z neožehlenej kopy v
kúte spálne. Malé veci a ešte menšie veci. Len.
- ...predpokladajme, že Emma dva bude niekto
od nich. V tom prípade hľadáme ihlu v kope sena. Môže tu mať podobu kohokoľvek!
- uvažoval nahlas, ale vlastné odpovede na konšpiračné teórie ho len zbytočne
vytáčali. Prehrabával polodlhé vlasy, zatínal zuby, mračil sa na svoj zjav. To
hlavne!
Emma sa zatiaľ navliekala do ešte mokrých
džínsov s úmyslom vypadnúť odtiaľto stoj, čo stoj. Niekam ďaleko, hlboko,
vysoko. Kdekoľvek preč.
- Čo je vlastne... toto tu ...za miesto? Mesto?
Krajina?! - až po hlbokom nádychu zapla trochu tesné nohavice. Radšej ani
nevydýchla.
Striasol sa, pomykal plecami. Takéto veci
boli na Emme. Mala v hlave čísla, mapy, GPS, ako robot! Ako robot... Zhrozil
sa. Bola to žena. On to vie... Rozoznať?
Nervozita stúpala. Vytesniť radšej ďalšie
myšlienky.
- Podľa súradníc...čo si matne pamätám...nie,
nepamätám si... nejaké nevysloviteľné malomesto kdesi v strednej Európe. Je to
dôležité?! Beztak to nevyšlo...asi...sme sa sekli o niekoľko desaťročí, možno
aj kilometrov a vôbec! Bláznivý plán! Stroskotal...všetko je zle... - mal by
mlčať.
Zbytočne všetkých straší. Seba straší. Straší
mu vo veži! Pretiahol tričko cez hlavu,
vyvrátil ho a chystal sa ho obliecť si naopak, aby znegoval nápis. Obojdranná
ružová ho však neupokojila. Ani to nepredpokladal. Všimol si, že ho žena v
klbku pozorne zboku sleduje. Zamrzelo ho to. Ani nie tak nahota, ako skôr
pohŕdanie v tom nemom pohľade. Odhodil trápne tričko.
- Je to fuk. Niekde v jej kabelke budú iste
aj prachy. Ty odev máš, pôjdeš kúpiť niečo pre mňa. Nemôžem na ulicu v tomto! -
Nadýchol sa ako páv a urobil pár
afektovaných pohybov. V nemých očiach to akoby trochu zaiskrilo. Nenávisťou?!
Najskôr.
- Nebojíš sa, že ti ujdem? - vstala Emma a
naprávala si odev.
Zhlboka dýchal. Nezaberalo. Uškrnul sa.
- Mne možno, ale ju v tom nenecháš. Siahol
blondýnke na ruku a drsne ju bez rozpakov vyvrátil. Tesne pod dlaňou, na
začiatku zápästia mala, asi dvojcentimetrovú bielu vypuklú čiaru ukončenú
stračou nôžkou na oboch koncoch. Malou a veľkou. Asymetrické znaky vrastené do
kože, zrastené s ňou. A predsa cudzie elementy. Artefakty ...
- Si jednou z nich. Si ako ona. A ak aj
nechceš pomôcť mne, jej pomoc neodmietneš. É, em, em, á. Bé, el, el, á. -
vyslovil dôležito, ani netušiac, prečo mu mozog priniesol do úst práve tieto
hlásky. Mozog vedel. Bastard. Nepovie. Zastrel záves. Zamkol...
Ženou
v klbku trhlo.
Emmou už nie. Už jej ruku nedržal, ale
nechala ju vo vzduchu na mieste, kde ju pustil. Biela jazva, plastická, viditeľná
len pod určitým uhlom. Oni ju vedeli prečítať. Ona už nie. Vedela už len, že sa
čítať má. Aj dá...
- Čo od teba chcela Emma dva? - vrátila sa
Emma z kuchyne, prežúvajúc čosi, čo úchytkom našla na drese, s pozhŕňanou
kabelkou a vysypala ju znova na stôl v obývačke. Premŕvala sa v milióne
drobností a skôr ju to bavilo, akoby hľadala niečo, ako peniaze. Skôr hľadala
odpovede na svoje otázky. Tie pregĺgala so suchým rožkom, či čo to bolo. Bolo
ich priveľa. Lepšie nič nevedieť.
Siahol rovno po peňaženke, rozzipsoval ju a
vytiahol zopár bankoviek. Pozrel na ich majiteľku bokom. Mračila sa. Beztak ich
má za zlodejov, podvodníkov, zločincov a bodka. Aj tak mal nutkanie sa jej
ospravedlniť a žiadať o odpustenie, milosť a podobné starosvetskosti.
- Mával som nočné mory. Vyhľadala ma sama, že
mi vie pomôcť. Nemal som čo stratiť. Vo výslužbe, zas čistý a znudený. -
- V bielej kobke by si sa nenudil. - ukladala
kúsky skladačiek, čo boli medzi inými vecami, pôvodne v taške, do jedného radu.
- Počul som, že každý nakoniec zošalie. Ty
nie. -
- Ako vieš? - prehodila pár farieb a odtiahla
ruku. - Možno ešte nebol čas na koniec. - pozrela na zviazanú.
Oči z gauča zažmurkali na obrazec pred sebou.
- Pôjdem. - Emma vstala. - Budem sa ponáhľať.
A toto si beriem. - natiahla sa za jednou z kociek a žmurkla.
Ukázal zuby.
Keď buchli dvere, zvážnel. Kôpka na gauči sa
začala hýbať. Pochopil, chce byť čo najďalej od neho. Mrzelo ho to. Natiahol
ruku k nej, ani netušil prečo, ale odvrátila sa. Aj to ho mrzelo. Mal akýsi
nevypovedateľný čudný pocit pri tejto žene, hoci by odprisahal, že ju dnes ráno
videl prvýkrát v živote. Poznal však ich praktiky. Vedel, že ju pozná lepšie.
Až pridobre. Bol rád, že ona tiež zrejme netuší nič. A čo vlastne?!
- Naozaj som ti nechcel ublížiť. Ani tebe,
ani tvojmu...synovi. -
Podľa parametrov je to aj jeho syn. Prečo nič
necíti? Mal by byť hrdým otcom, alebo také čosi. A ona... Pozrel na jej profil.
S látkou zarezanou v ústach trochu zohyzdený, ale takmer dokonalý.
- Ak mi sľúbiš, že nebudeš kričať, rozviažem
ti ústa. Prosím, sľúb mi to. Prosím... - posledné slová šumeli v akomsi šere, v
hmle, v chlade, ktorý oblizoval telo. Telá! ...a inak v tichu. Do nozdier mu
vošla jej vôňa... A zase tma. A zase niečo z nočných mor!
Prikyvovala, ale on sa díval kdesi dopredu.
Do steny? Skrz stenu? Pamäť ich má hrubé...
Zahmkala a natočila sa mu chrbtom.
Pod prstami cítil jej vlasy. Voňali tým
čerešňovým šampónom, čo používala na všetko. Teraz už ľutoval, že sa
nepovracal, asi by sa mu páčilo, keby ho sprchuje.
- Ste tá najbezcitnejšia sviňa na svete! Ešte
sa smejete?! - fľochla na neho rozhýbavajúc skoro umŕtvené pery, keď radšej
obetovala hrsť vlasov, ako ho nechať dlhšie sa jej, s pofidérnym nadržaným úsmevíkom pod nosom, prehrabávať v
nich.
Namiesto odpovede sklopil oči. Bolo mu ľúto
tých vyšklbnutých. Rozlietavali sa mu medzi nešikovnými prstami.
- Rozviažte ma. Ihneď. - žiadala rázne. -
Musím hľadať svojho syna. Potrebuje ma! Je taký bezbranný...- doložila už skoro
s plačom. Poslúchol. Nemohol inak. Mohol. Nechcel. Natiahol sa za jej rukami.
Skoro si ich vykĺbila, len nech sú zas voľné. Povolil uzol. Len čo zacítila, že
nimi môže voľne hýbať, vymrštila sa a chcela ujsť. Stiahol ju inštinktívne k
sebe a prakticky pod seba. Metala sa, ale nemala veľkú šancu. Utíchla. Dýchala
trhane. Rátala do päť, do desať. Nič múdre, nič prospešné ju nenapadalo. Rušil
ju ten chlap nad ňou.
Čakal.
- Dobre. Okamžite ma nechajte na pokoji! -
vyvrátila hlavu, aby sa mu nemusela dívať do očí. Všetky vyvracali hlavy. Všetkým
tiekli z očí slzy? Nie, iba jej. Teraz. Len čo uvoľnil tlak a narovnal sa,
vyškriabala sa z priehlbiny, kde ju zatlačil a už sa nepokúsila ujsť, len sa skrútila do klba
a rozplakala sa. Počul čo žiada, ale nevedel jej pomôcť. Teraz a sám nie.
Potrebuje Emmu.
Zaregistroval obrazec na stole.
- Dobrý pokus. Ale márny. - pozrel na ňu. - Môžete
sa na niečo pozrieť?! - vyzval ju a zrazu jej už netykal.
Nezareagovala hneď. Možno to vykanie ju
prekvapilo viac, ako jeho požiadavka.
- Je to dosť dôležité a mohlo by to pomôcť
nájsť vášho syna. - vedel, že toto zaberie. Rozmotávala sa pomaly. Ešte
pomalšie si sadala. Ukazoval na čudne rozložené veci na stole. Mračila sa na
ne.
- Dovolíte ľavú ruku? - natrčil jej svoju.
Ona obe stiahla za chrbát. Načiahol sa a rovno si vzal, čo potreboval. Držala
ju nedobrovoľne v kŕči so zúfalo roztiahnutými prstami a nechala, nech ju
natáča do strany. V istom uhle zastal.
- Biela vypuklá jazva s dvoma koncami na
jednej strane a toto vyzerá ako zobáčik, však? - ukázal na paralelu dvoch skoro
identických obrazcov. - Tvoja jazva je trochu iná, máš v nej zapísaný svoj
osud, ale v mnohom je podobný tomu jej. Nepoznám však už nikoho, kto ich vie
čítať. - pustil ruku, uvedomiac si, že popri slovách hladká jej začervenané
zápästia nevedomky, podprahovo bruškami prstov, ako pubertiak, čo sa odvážil na
desiatom rande vziať kočke prvýkrát ruku do svojej. Odlepil prsty a stiahol
sa. Uložil svoje o stehná lakťami
zapreté paže medzi kolená. Zopäl neposlušné ruky.
Stiahla sa od neho do kúta sedačky, vytiahla
bosé nohy zas k brade a zadívala sa na svoju ruku.
- Jedna cigánka ešte v pôrodnici mi veštila z
ruky. Volala ma Belle. Belle - kráska. Páčilo sa mi to. Stále si brala moju
ruku a palcom hladkala tú jazvu. Ale dívala sa nie do dlane, ako iné cigánky,
ale práve na tú moju jazvu. Vraj je to niečo ako runy. Vravela čudné veci.
Smiali sme sa. Iba trochu, stehy boleli. - dvihla kútik úst. - Hovorila o
rytieroch v brnení alebo to boli princovia. O temnom zámku kdesi vysoko, celom
zo železa. A veľkom rýchlom koňovi a vraj mám synovi dať meno Gideon, lebo tak
si to praje jeho starší brat Baelfire. Také bláznivé mená. Chápete?! Dala som
mu normálne. Robert. Môj Robko...- zašepkala a zahryzla si do spodnej pery.
Bolelo to. Kde maličký?!
- Po otcovi? - zapojil sa do jej príbehu.
Odkývala záporne. Zas plakala. - Nič o ňom
neviem. Hriech mladosti. Zabudla som. Mám len malého Robka. Iba jeho jediného.
Prosím, neubližujte mu. Neubližujte mi... mne môžete, ale jemu nie! Prosím...Sľúbte mi to...prosím...- šúchala
si jazvu, ale jazvu nevyšúchaš...
Prečo to tu vykladá neznámemu zloduchovi?!
- Kto ste? - zamračila sa na svojho väzniteľa.
Počul šepot. Tie isté slová. Cítil chlad a predsa horúčosť. A vôňu...a zase tie slová. Cítil...
Radšej mlčal. Rytier zo železného zámku...
domiceli
a jeje, Bellinka
OdpovedaťOdstrániť