OUAT - Prestrihy - 6. časť

OUAT

6. kapitola

Prestrihy

Dnes a potom...

      Bolo na Emme, aby ju spacifikovala. Jemu by padli provizórne trenírky. Zachytila ju skokom na rybičku a uzemnila tak nešťastne, až sa preľakla. Obe sa preľakli. Nečakala spoluprácu najbližšej steny v takom masívnom rozsahu. To nečakalo ani čelo ženy.

  - Si normálna?! - vyštekol chlap natiahnutý v sivých teplákoch s glitrovou aplikáciu a úzkom tričku s názvom "NEKŔMIŤ, chcem byť MODELKA!" v ružovkavom prevedení, ktoré si práve v rýchlosti sťahoval cez chlpatý pupok.

  Chcela sa ho v tom momente opýtať v podstate to isté, ale krvavá škvrna na čele "chytenej" matky bola dôležitejšia. Ležala tam nehybná ako výkričník ich zbrklých akcií a mohli byť asi radi, že, pravdepodobne, zamdlela. Dúfali len v to. Podobral ju a zistiac, že nie je taká veľká a silná, ako sa mu zdala doobeda, preniesol ju na gauč. Toto vedieť, bojuje o kocku razantnejšie.

  - O čo tu ide? - odstrčila ho Emma a utierala lemom košele ranu, za ktorú bola zodpovedná.

  - Kde máš moje dieťa?! - zmenil tému, ale vlastne ju len skonkretizoval. 

  - "Tvoje?!" Chceš mi tvrdiť, že si využil moje výskumy na teletransport do tohto sveta, aby si si skontroloval "svoj" ..."svojho"...svoje"... ako ste to mohli dopustiť?! Je to nehumánne! - strčila do neho z celej sily a ľutovala, že jej nemá dosť, aby ho prizabila.

   - Emma, čo šalieš?! Bol to náš spoločný projekt. - zachytil jej zápästia.

  Záporne krútila hlavou. Zosmutnela.

  - V tej kobke som bola mesiace, možno roky, čas sa v bielom počíta horšie ako inde. Čo ste to urobili s mojím výskumom?! Kto?! - vytrhla sa a otočila sa mu chrbtom, aby nevidel, že sa jej do očí tisnú slzy. - Kto je vlastne toto?! - otočila sa späť a ukázala na bledú krásku s rozmazanou kvapkou krvi na čele.

  Nerozumel jej. Nič si nepamätá?

   - Robili sme na tom dlho. Tajne. Ty a ja. Celé dni, týždne! Našli archívy, kontakty, tvoje staré záznamy, čo vraj skartovali, napojili sme sa do systému a toto... ...táto cesta... bolo tvoje rozhodnutie. Aj tvoje Emma. Máš veľký podiel na tom, čo sme zistili a dokázali. Bez teba by som tu nebol a nemohol zozbierať dôkazy o ich zločinosti ...proti ľudskosti. Teraz im to musíme len priniesť ako dôkaz a byť pripravení čeliť následkom ... - rozohňoval sa. - Emma? - prerušil výpoveď.

  Videl ju, ako si s očami dokorán sadá vedľa bezvládneho tela. Ako sa díva dopredu, ako norí tvár do dlaní, aj ako ju vynára a so spustenými kútikmi úst sa mu vyčítavo díva do očí. 

  - Môj výskum ukončili dávno. Všetko vzali a mňa strčili do kobky. Dávno. Vyliezla som z nej dnes ráno. Úplnou náhodou... - vyslovovala ticho, slovo po slove, pomaly.

  Načiahol sa za pinetkou na stole a dvihol ju hore k očiam.

  - É, em, em, á... - vyslovil rovnako ticho. - Iná Emma?! ...Vedela úplne všetko. Kde čo hľadať, ako otvárať šifry a kódy a... - zhrozil sa.

   - Všetko som zašifrovala. Dokázali to aj bezo mňa, preto ma tam nechali umierať a tešili sa, že zošaliem, aby sa mohli vyhovárať, keby im plán nevyšiel. Dokázala som to. Našla som možnosť transformácie aj transportácie... ale myslela som to dobre. Iba ako kontrolnú činnosť... ty si jedným z tých zlodejov! - opäť vyskočila. 

  - Kde je moje dieťa? - zviechavala sa druhá žena zo sedačky.

  Emma pozrela na neho vyčítavo.Vlastne ju to práve teraz začína zaujímať tiež.

  Bolo mu to jasné. Ak je nejaká Emma dva - či už ako klon, alebo rovnaká transformácia, v oboch prípadoch ho oklamali a zneužili na svoje plány.

  - Chcel som len nájsť svoje dieťa a vidieť, že je s ním a s ...jeho matkou všetko vporiadku. - odpovedal pokorne skôr Emme, ako zúfalej žene, čo sa celá triasla, ale odmietala ich chlácholivé dotyky, čo sa ju pokúšali udržať na sedačke. Stále dookola opakovala svoju jedinú otázku.

  - Malý Robko bude ..s kolegyňou...- spýtavo pozrel na Emmu.

   Žena tiež. Čo jej to tu trepe. On je tu, kolegyňa je tu...

  - Kde je moje dieťa?! - zrevala a chcela vstať.

  Bolesť aj ich ruky ju vrátili späť.

  - Prosím, prosím, vypočujte nás. Všetko je v poriadku. Bude... iste bude... - tliachal, ale upokojiť matku sa mu nedarilo.

  Emma sa zamračila.

  - Bude na lodi. - pozrela na neho.

  - Na akej lodi? Ne...ne...nemáme more, ani rieku, ani jazero! Kde je ...aká loď?! - metala sa, nevedela na koho sa obrátiť skôr. Kto sú títo ľudkovia?! Čo tu chcú? Kde je jej dieťa? Kde je malý Robko?! Čo s ním urobili?! Pomóóóc...- skríkla, ale jeho ruka jej rýchlo a obratne zapchala ústa.

  Skrz suché prsty videl jej vystrašené oči. Bolel ho ten pohľad. Skúsil zjemniť tlak, ale rozkričala sa znova. Musel ju utíšiť. Násilím... Zas...zas videl ich zúbožené nahé telá nalepené, natisnuté v kúte. Rovnaké oči, veľa očí, veľa kriku. Plač... strhol sa a odskočil. Prečo na nej vlastne sedel rozkročmo, kde vzal ťah, aby ruky skončili za chrbtom a telo nemalo šancu sa ubrániť?!...

  - Nemôžem...Už nemôžem... - roztriasol sa aj sám.

  Spacifikovať ju musela zas Emma. Šlo jej to tiež dobre. Prišla síce o ďalší pruh látky košele, ale ženu umlčala a zviazať jej ruky akousi podkolienkou, čo tu stále viseli z opierky, tiež nebol problém.

  Vstala. Stáli vedľa seba a dívali sa na bezmocnú kôpku, schúlenú pred nimi.

   - Sme spokojní?! - zadrela a chcela ju znovu rozviazať. Zadržal ju.

   - Nebude nás počúvať. Takto máme aspoň akú takú šancu, že jej to...vysvetlíme.-

  Usmiala sa cynicky.

  - Vy ste tým úbožiačkam nebodaj niečo vysvetľovali?! Nie je to proti predpisom?! - zaryla do živého.

  Tvár sa mu stiahla zhrozením. Na túto časť života nebol pyšný. Ale práve Emma mu navrátila vymyté spomienky, keď ho dotiahla k svojmu experimentu. Alebo on ju?! Kto je za týmto všetkým?!

  Opäť pozreli na nešťastníčku na gauči.

  - Karma je zdarma. Videla som teba, ako ležíš s rukami za chrbtom a nohami v okovách na stole. Holý, úbohý, ničotný. Asi ti aj cvrklo od strachu. Tam hore, na lodi...- opľula ho niekoľkými slovami a zhrozila sa. Ak tu teraz stojí on, ako muž, tam hore je...

  - Malý Robko... je hore... na lodi. -

  Zhrozená matka nedôverčivo pozrela hore. Bol tam len strop. Začala kopať nohami.

domiceli