OUAT
11. kapitola
Prestrihy
Teraz a...
Do kúpeľne počul zvonček pri dverách.
Stretli sa tam všetci traja, domáca pani pod nevraživým, podozrievavým pohľadom Emmy, ale nebola by kričala. Títo tu,
hoci netuší, čo sú zač, majú k jej synovi bližšie, ako ktokoľvek tam zvonka.
Ustúpila dozadu, jemu za chrbát. Takmer cítil, ako mu naň
dýcha. Cítil teplo a nevedel skryť zimomriavky, čo mu z neho prebehli dolu chrbtom. Opatrne sa spoza pleca obzrel, či si jeho neistotu nevšimla.
Stála rozžmurkaná, nesústredená, obdobne neistá si už v ničom. Prenechala im voľné pole svojej miniatúrnej chodbičky, voľné ruky,
čokoľvek za malého. Ak ho väznia, nech je čím skôr ...voľný.
Emma
ju však, naopak, nasmerovala k priezoru.
Poslúchla, ale chlapa, čo stál pred dverami, dokázala identifikovať len ako nejakého
chlapa. Dvihla a spustila plecia. Neuspel ani on. Až Emma. Nenápadne pomykala
odevom, do ktorého sa navliekol. Sekáč. Muž z obchodu. Jediná, ktorá mohla
otvoriť, bola zas domáca. Pritajili sa za dverami.
- Dobrý deň, polícia. Potrebujem s vami
hovoriť. - nečakal a prekročil prah drsne odpáliac dvere k stene. Narazil však
na prekážku a prekážka na neho.
- Ale, ale, koho to tu máme?! - vytiahla Emma
jeho hlavu z koberčeka po tom, čo ju tam rázne zatlačila. V skrčenom ksichte
jej spolupáchatelia obráteného prepadu nespoznávali však nikoho známeho.
- Tento
hajzlík ma prišiel vydierať...ešte tam u nás. Ale neponúkol výhodné podmienky.
- trepla mu zas hlavu o zem a pritlačila koleno medzi jeho lopatky.
- Za toto zaplatíš. Aj ty, aj tento ničotný plevel! -
fľochol na nesúrodý párik stojaci nad ním, keď sa mu podarilo dovypľúvať chlpy
prilepené o rozrazené pery. - Tak už ste sa znova našli? Aké romantické...- zas
sa trochu nadýchol kobercového prachu.
Neveriacky pozrela na chlapa v nemožných
handrách vedľa seba. O nič lepšie, ako tie v ktorých prišiel ráno. Jeho pohľad
chcel byť skúmavejší, ale napriek tomu, že mu bola sympatická už odzačiatku,
nič viac. Aké ťažké je uveriť, keď vám vzali všetky spomienky. Dívajúc sa do
jej prekvapených očí, ktoré tiež márne hľadali pravdu v slovách drzého chlapa
vysávajúceho tlamou koberec, ba dokonca akoby prosili, len nech to nie je
pravda, necítil sa veľmi ako dobyvateľ, ktorému za opaskom visí tento úlovok... Dalo
by sa zabudnúť na čerešňami voňajúci skalp? Dalo. A to ho lámalo.
- To si povieme neskôr. - usmernila ho Emma,
pohmýriac sa mu "nežne" na chrbte a zgustla si ešte trochu, kým ho
postavili a odtiahli do bytu.
Strhol sa, keď zbadal na stole kocku. Všimli
si to.
- Aj
to bude. - načiahla sa za ňou jej majiteľka.
- Čo
ste spravili s mojím synom?! - chcela sa na neho vrhnúť Lacey, ale zachytil ju a
nepustil bližšie. Nie, že by mu nedoprial ešte zopár modrín či škrabancov, ale
mohol by byť nebezpečný. Trochu sa metala, ale poslúchla. Otázku nechala však
do neho zabodnutú skrz prižmúrené oči. Ku podivu odpovedal.
- To, čo sa robí so všetkými deckami. A
ich...matkami...- vypustil dehonestujúco.
Emma
mu inštinktívne vrazila zboku a mal čo robiť, aby búšenie v spánkovej kosti utíšil a mohol
sa zas narovnať do polosedu a zaostriť na komparz, čo ho zatiaľ s úľubou otĺkal. Lacey sa očividne spokojne otriasla a
pošúchala si päsť, akoby mu strelila sama.
-
Nemali ťa do projektu ani zaraďovať. Veď to aj tak dopadlo. Ja byť na ich
mieste, tak po tom zlyhaní a pri porušení toľkých predpisov, ťa staviam bez
súdu rovno k múru. Prásk! Nezostal by ani mastný fľak!...alebo nie! Vyšupol by
som ťa rovno do terénu. Holého ako kosť a počítal do desať, koľko by si vydržal.
Raz - dva - tri... koniec! S brnením si bol frajer, keď si jej kryl chrbát,
čo?! Malá si myslela, že nám môže ujsť...- natočil sa na ňu.
Nerozumela jeho slovám. Ani on. Ani Emma.
Matne sa im vybavovali siluety lode, aj mimopriestoru, ale nič v spojitosti:
ona a on. On a ona. Chcela sa pýtať. Mala milión otázok, ale žiadna nebola
dôležitejšia ako jej syn!
- Kde je moje dieťa?! - skríkla na znudene sa
tváriaceho chlapa.
Škodoradostne sa uškrnul.
- Spýtajte sa jeho tatka, on vám rozpovie o
programe, ktorého bol dlhé mesiace súčasťou. - mykol bradou smerom k nemu. - Ako
som povedal, zlyhal na celej čiare. Jediný zasran bol ten váš. Aké úbohé na
chlapa, čo má toľko možností... Čo by iní za to dali! - precieďal cez zuby, ale nedokázal za ne, ani
za slová skryť nenávisť a závisť zároveň.
- Je...mi...zle! Bastard! Musí...mať...-
chytala sa Emma za prsia a takmer netrafila kreslo, pri zosúvaní sa z
náhle roztrasených nôh.
Chlapík s rozrazenými ústami sa zarehotal.
- Zbohom, É em em á, šťastný návrat! A dúfaj, že ťa zabijú skôr, ako sa stihnem vrátiť ja a spočítať ti tvoju drzosť! - bol by si tleskol do dlaní, mal ich však zviazané.
Priskočila k nej, ale s hrôzou odtiahla ruku,
čo sa ponorila do stále spriesvitnievajúceho tela Emmy. Roztvárala oči, ústa,
naprázdno nimi niečo nevyslovujúc. Založil jej ruky na ramená, aby to ustála.
- Pokoj Belle, pokoj. Všetko bude dobré. Ver mi.
- šepkal zastretým hlasom.
Vedel o čo ide.
- Som Lacey! - odtrhla sa spod neho.
Ani nemal čas uvedomiť si chybu v mene...
Musel ratovať posledné chvíle s Emmou.
- Som Lacey! - odtrhla sa spod neho.
Ani nemal čas uvedomiť si chybu v mene...
Musel ratovať posledné chvíle s Emmou.
- Emma, plán! - stiahol sa k poblednutej
postave v kresle, ale náhle vyskočil a začal prehľadávať muža na gauči. Našiel.
Bolo neskoro. Aktivácia sa nedala zastaviť, ani znegovať. Bezmocne hľadel na malú ploskú vecičku, jedovatým preblikujúcim svetielkom odrátavajúcim Emminu prítomnosť v tomto priestore.
- To
si skry... to pomôže... - zaznievalo od Emmy akoby už z iného sveta. Zachytil
ešte "kocka" a pár čísiel, ktoré narýchlo vyslovovala. Vecička doblikala, ozval sa príkry tón, až im vykrivilo tváre.
Zmizla. Na kresle zostali len požičané
džínsy.
Odpadla. Na zemi zostali rozviate hnedé, po čerešniach voňajúce vlasy.
Smial sa. Na gauči zostal rozveselený muž,
akoby videl najlepšie predstavenie svojho života. Aj keď hrozilo, že zaplatí
vlastnou krvou. Zaplatil.
Už sa neovládal a ozbrojenému odzbrojenému,
momentálne bezbrannému naložil, koľko sa do neho vošlo. Roztrhal následne akúsi
prikrývku a poviazal, čo sa poviazať dalo. Bývalý vojak sa nezaprel. Môžete mu
vymyť mozog koľkokrát chcete, sú veci, čo sa obnovia a reakcie nenechajú na
seba dlho čakať. Naučené, vtlačené a vytrénované nezmažete ako prchavé
spomienky. Spomienky na čo? Keby aspoň útržok...aspoň omrvinka...
Začínala sa preberať. Sedel vedľa nej a niečo si mrmlal. Nerozumela. Zas
nerozumela. Stále nerozumela.
- Kde je...- nasucho preglgla, hlasivky
sklamávali. Skúsil ju nadvihnúť a podržať pod ňou ruku, kým sa napije.
- Emma
je späť na lodi. Transformácia je zložitý mechanizmus a nie vždy... ten sviniar
ju násilím vrátil späť k telu...tam hore...deaktivovaním kocky. Emma tu vlastne...ani nebola...ako ti to vysvetliť... -
Skúmavo na neho hľadela. Hladina vody v
pohári oblapenom oboma rukami sa triasla.
Jasné, Emma ju nezaujíma, chcela sa spýtať
niečo iné.
- Prepáč Lacey. Chcela si vedieť, kde...
dúfajme, že ...chlapček je s Emmou. -
nesmelo odpovedal na nemú výčitku v jej očiach.
Vylúpla sa z jeho paže, nehlučne, ako pierko dopadla späť a
skrútila sa do klbka. To klbko...to akoby mu niečo chcelo povedať, ale...
Klbká predsa nehovoria.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára