OUAT - Prestrihy - 10. časť

OUAT

10. kapitola

Prestrihy

Predvčerom a...

      Pripomínala mu vevericu. To ranné zore ju vždy sfarbovali do ryšava. A šaty do škoricova. A vlasy do medena. Takto zavčasu ich mávala rozlietané po...celom jej miniatúrnom kúte. Ako sa niekto môže schalbať do tak malého klbka?

  Navliekal si jednotlivé súčasti odevu a myslel na horúci čaj. Vždy si radšej privstal. Vychutnať si svitanie, čaj, aj jej ...dych. Niekedy ho bolo počuť. A možno to bolo srdce. Vyplašené a ustráchané, čo ak... 

  ...asi vedela, na čo tu je. A možno sa aj čudovala, že on... A on si zas predstavoval, že... nie, predstavoval si všetko, čo si ona nepredstavovala. Obaja v snoch. On v tých najkrajších, ona pravdepodobne v tých najhorších. 

  Ale, v konečnom dôsledku, aj keď o koncoch neradno žartovať,  aj tak bol rád, že tu je. A je sfarbená jesenne a dýcha a dáva mu aspoň trocha mať pocit, že opustenosť je znesiteľná... A nemať pocit, že trpí samomluvou.

  - Našiel som nad plážou ibiškový ker. Ešte nebol celkom zotletý. Mal by dodať nápoju farbu. Aj vôňu. - melnil do nádoby uschnuté priesvitné lupienky a pozorne čakal, kým nezovrú. - Neviem, neviem, či ti dnes z neho dúšok nechám...- mrkol do kúta.

  Dobre vedel, že nespí, ale kým je tu, ani sa nepohne. Ani nič nepovie. A to jej nechával skoro celý svoj čaj! 

  - Asi sa ešte paprčíš za tú lampu. Priznávam, chcel som si na teba trochu posvietiť...- vtiahol do nozdier vôňu čaju.

  - Ako dobre, že nerozumieš. Môžem ti zas zaželať pekný deň a predstaviť si, ako mi ty želáš to isté... Do riti! - 

  Opálil si jazyk.

  - Chvalabohu, že ti nemusím dať bozk na rozlúčku! Dnes by som to odkňučal! Dočerta, to je tak, keď už mi z toho všetkého začína zašibávať...- drsne odložil nádobku na stôl, až sa z jej hladiny odkatapultovalo niekoľko kvapiek a zrýchlil doobliekavanie. 

  Predtým, než aktivoval vchodové dvere, prešiel si jazykom po podnebí. Bolel, ale bozk by zvládol. Dvihlo mu kútik úst. Zasyčali piesty.

  - Au revoir... et... bonne journée. - zašepkala bez pohnutia, ale kým sa spamätal a obzrel, či naozaj prehovorila... aj ráno, bezcitné dvere sa mu zatvorili pred nosom. 

  Štvalo ho to. Nedal si pozor a schytal. Dnes sa omešká. Práve dnes! Triasol sa skôr hnevom, ako chladom, ktorému ho vystavili, aby eliminovali rozširovanie zranenia. Toto svinstvo poznal. Pár mesiacov bude mať jazvy a šľak ho bude triafať zo svrbenia, ale... Príde neskoro. Dnes nechcel prísť neskoro...

  - Nič vážne. Prevelia vás do tyla tak maximálne na jednu akciu. Vyhnite sa kontaktom, veď viete...kvôli možnej kontaminácii...- proklamoval si niečo otrávený a otravný ošetrovateľ.

  Najradšej by mu vrazil päsťou, aby ho prebral z letargie.

   - Môžete to urýchliť? - mrmlal a hmýril sa, akoby chcel už-už vyliezť z modulu, kde povrch jeho tela umelo sceľovali akési ľadové lúče.

  Všade chodbám už vládlo ticho. Len on buchotal, šramotil a hrkotal príslušenstvom, ale dnu do jednotlivých kójí aj tak zvuk jeho čižiem počuť nebol. Ruka ho už bolela od vaku, kam pohádzal oblečenie, lebo nedal na dobre mienené rady a ukončil terapiu bez následnej rekonvalescencie a tak musel ísť len v košeli, cez ktorú presvitala doriadená koža a brnenie by ju bolo dorazilo úplne. Kašľať na kožu, zahojí sa. Mešká. Dnes nechcel meškať.

  Ruky sa mu triasli už obe, kým zaktivoval otváranie a skoro premeškal vstup vidiac, že v jeho kóji nie je tma. Stál vonku, svetlá sa aktivovávali až po prekročení prahu. 

  V kóji nebola tma. Na stole trónila malá olejová lampa a svietila. Úboho, ale svietila.

  Keď vkročil, zabzučalo aj podstropné osvetlenie, ale deaktivoval ho.

  - Ako sa ti podarilo zapáliť tú lampu?! - zostal stáť a dívať sa skrz svetielko na iné.

  Na jej do teplých farieb sfarbenú tváričku, s bradou zaborenou v rukách položených na stole. V očiach jej tancovali zdvojené plamienky mihotavého svetla a na perách úsmev. Natočila pohľad na neho a iskierky aj úsmev boli fuč.

  Zamračil sa a vyplašil ju tým ešte viac. Strhla sa a hoci pôvodne chcela pristúpiť k nemu a zistiť, prečo vošiel inak ako inokedy, radšej ustúpila a zmizla vzadu, asi kdesi vo svojom kúte, ale tam už bola zas len tma.

  Mrzelo ho, že to urobila. Aj to preľaknutie, aj tá hrôza asi z toho, že je späť ...a nevyslovil tú otázku priveľmi nahlas? Nemyslí si, chuderka, že sa hnevá?!

  Spustil veci k nohám a natiahol sa k zdroju svetla.

  - Attention! Elle est chaud! - zakričala.

  Neskoro. Jediný zdroj svetla bol fuč. Zasiahnutý bolesťou, popálený teraz už aj na dlani, akoby dnes toho nebolo stačilo. Jazyk, chrbát, ruka... všetko všade je horúce! Vypustil ju z rúk, neriešiac, kde dopadne, ani aké to bude mať následky. Jediný. Totálnu tmu.

  A ešte do neho čosi vrazilo a asi to dopadlo vedľa, a keď sa po to chcel ohnúť, skončil vedľa toho. Dve kôpky. A vedľa ich kôpok ešte kopa ďalších rýdzo francúzskych nadávok. Dobre, tie sa naučí ako prvé. Hoci mal trochu iný plán.

  Vedel, že stačí natiahnuť ruku a opätovne sa zaktivujú podstropné svietidlá.

  Budiš svetlo...

  Sedela rozhádzaná na zemi a znechutene si obzerala fľaky na dlaniach aj po šatách, ktoré sa práve vyváľali v rozfŕknutom oleji, porozlievanom po zemi. A tých nadávok poznala pomerne dosť. Tomu sa hovorí slušná slovná zásoba. Ok, neslušná...

  Chcel jej podať ruku, ale keď videla, aká je dopálená, trhla hlavou a svoju zacápanú pracku radšej poutierala do zničených šiat a vstala bez jeho pomoci.

  Odbehla a vrátila sa s truhlicou. Hej, jeho regeneračné sračky. Potuchnuté, staré a nepoužiteľné. Ale asi jediné. Natrčila ukazovák na stôl. Tváril sa, že nechápe. Netváril, nechápal. Až keď mu podobrala spálenú dlaň a vyliala ju opatrne na kraj stola, pochopil.

  Fajn, asi zas nadáva, ale už to znie mäkšie. Stále šušľavo. Smiešny jazyk.

  Držal ako hluchý dvere a opakoval si len v duchu vlastné nadávky v materinskom jazyku. Ani netušil, že ich toľko pozná. Za stisnuté zuby sa nedostala ani jedna. Je predsa chlap!

  Utierala ruku zas o seba. Pomáhal jej očami.

  - No, pekne. Vyzeráš ako  prasa, drahá. Teba neučili, keď si bola malá, že do šiat sa špinavé ruky neutierajú? - šemotil si popod nos a obzeral dlaň, čo sa menila pod nánosmi a hojila pomerne pekne.

   - Prasa? Jediný zviera,  tu byť vy! Vás neučiť, že k žena sa správať s úcta a s láska a...- ku koncu už trochu hľadala slovíčka, ale už začiatok mu vyrazil dych.

  - Tak ty vieš aj po našom  a trepeš mi tu v tej svojej franskej hatlanine?!  Čože... - došlo mu. - Ty si mi teda rozumela?  - skoro zapišťal fistulou. - Vždy a všetko?! - už zas kričal, ani si to neuvedomoval.

  Cúvala. Ani si to neuvedomovala. Keď si to uvedomila, zastala. A hrdo dvihla hlavu. Aj tak nemá kde ujsť. Pred jeho hnevom? Hnevá sa? Naozaj, sa hnevá? Žmurkala rýchlo a hrdo dvihnutá hlava schádzala medzi ramená.

  Bola trochu smiešna. Ale bolo mu jej ľúto. Vyzerala úboho a strach to ešte násobil.

  - Nechceš sa trochu umyť? - nahol hlavu doboku.

   Urazil ju. Nemal skrátka vycibrený cit pre konverzáciu s citlivou dámou. Schytal za to pomyselné prasa a ešte ktovie za čo všetko, lebo zas preladila do cudzieho jazyka. Našťastie. Aj on by mohol byť citlivý.

   - Skončila si? - zachytil jej nádych.

   - S vy, nadobro! A ...chcieť nové šaty! - prekrížila ruky na prsiach.

  A potom pod nimi, aby videl, že ich už má, ak si to doteraz neráčil všimnúť, lebo celé dni tu pobehuje a on nič...

  - Bude stačiť košeľa?! -

  - Qui! -

   - "Vy"? - zopakoval po nej. - To ako Ja?! - zatváril sa prekvapene, ale žiaľ, elementárnym výrazom rozumel aj bez prekladača. Žiaden "Vy" na zahaľovanie jej tela do úvahy neprichádzalo. Len obyčajné francúzske "Áno". Škoda. Ješitne si uznal, že by jej pristal. Vypol sa, ale šiel ochotne po čistú košeľu. Ale... to "áno" tiež neznie ako odmietnutie...však? Spýtal sa opatrne svojho ega. Zazrel sa cestou vo vyleštenom paneli. Ego mu hneď zrušilo prípadné..."áno". Tak teda - nie.

domiceli