RUMBELLE - Akty "X" GOLD, Zberačka nádejí 40. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

XXXXXIV.

      Vystúpil z taxíka spolu s ňou. Jej mlčanie ho iritovalo. Mlčievala pravidelne, rôznorodo, kvôli kadečomu, kadekomu, ale iritovalo ho to vždy rovnako. Nemal rád, keď karty neboli vyložené rovno na stole.

   - Vlastne som tu ešte ani nebol. - skúsil obhájiť pokus o nanominovanie sa k nej na návštevu.

   - Vážne? - otvorila konečne ústa a sarkazmus, čo razil zo slova ho paradoxne aspoň trochu upokojil.

  Nebránila mu, ale ignorovala ho. Keď zapípala vonkajšia brána vtiahli na nádvorie, stiahla parochňu, šatku aj pončo a nechávala to rozhádzané za sebou. Nechala si iba hodvábne rukavičky. Dnes bola za dámu. Chcela byť. Poslušne zbieral.

  Vchodové dvere zavŕzgali a chladný puch starej budovy ich vítal svojim pokojným dychom.

   - Ako vidím, vrátila si sa k svojej starej záľube. -  opatrne podobral hlavičku gerbery, čo sa tu v črepníkoch na vnútornej parapete predháňali, ktorá zažiari výraznejšou farbou a priložil k nej nos. Potom otriasol bradu, lebo mal pocit, že sa mu tam nachytal peľ. Potrpel si na svoju pestovanú  bradu. Ona si potrpí na pestované gerbery.

  Zimná záhrada, ktorú si tu urobila z chodby im vyhovovala. Žiadne priame slnko, dostatok vlhkosti, tieňa, ideálne podmienky.

   - Vieš, že práve tým si ma už na škole zaujala? Kým ostatní vo výskume šli skôr po klasike, ty si zvolila netradične práve tieto kvety. Kto by bol povedal, že budú mať taký úžasný súvis s genetikou a...-   rozplýval sa v spomienkach, ktoré ona už dávno vytesnila z hlavy ako nutné, nudné a nepotrebné.  

  Najmladšia na prestížnej zahraničnej univerzite, všetkým len na smiech svojou mlčanlivosťou, utiahnutosťou i nedostatočným vekom na krúžkovice a podobné študentské radovánky. Na smiech... neskôr boli na smiech aj  jej pokusy s kvetinkami a nakoniec sami posmeškári.

   - Pýtal som sa prečo? Ty ma vôbec nepočúvaš, Lili?! - zopakoval svoju otázku, ktorú asi položil, ale nevnímala ju  ani na druhýkrát, lebo sa už venovala iba kvetom. - Prečo práve  gerbery? Vyzerajú tak nudne, obyčajne, je ich všade plno... -

  Stuhla. Ale prečo nie... Kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie...

  - Nikdy si sa nepýtal. Prečo ťa to zaujíma práve dnes?! - premerala si ho, ale muž, ktorý bol iba mecenášom a štedrým, aj tak pre ňu ani vtedy, ani teraz nemal nijakú hodnotu. O čom sa s ním má baviť, keď aj tak ničomu nerozumie. Iba prachom a investíciám. A predsa sa rozhovorila.

  - Fázu zvieratiek som už v tom období mala dávno za sebou. Zdochliny a ich pitvanie ma nebavili už ani v škôlke. Zvieratá dochnú prirýchlo a ich rozklad je nezvrátiteľný, zato kvety...rastliny....- teraz sa rozžiarila sama, keď pohľad odtrhla z muža a vrátila ho kvetom na gánku.

  Prichytila si medzi palec a ukazovák jednu zo žiarivých nádher kúsok pod hlavičkou a odtŕhala jej lístok po lístku, melniac ich v prstoch. Na rukavičke zanechávali žltkavé čmuhy. Neriešila to.

   - Vidíš? A nič. Gerbera mlčí a žije si  ďalej. - pritlačila prsty k sebe, steblo nepríjemne zaprašťalo a keď ruku odtiahla, odkväcla hlávka bezmocne medzi spodné listy.

  Muž sa strhol.

  - To bolo trochu drsné. Nečakal by som od ženy...-

  - Ja nie som žena! Som vedec! A toto sú len hlúpe experimenty! - zahnala sa a jedinou ranou zhodila tri z črepníkov. Kalamita na dlážke už bola dokonaná.

  Pokojne odkráčala ďalej do útrob domu.

  Zamračený sa pohol za ňou.

  Našiel ju sedieť na stoličke za vrchom stola.

  - K čomu bolo dobré celé to dnešné divadielko? Aj s tým farebným finále? - položil jej ruky na tie jej zložené v kôpke. - Sama si povedala, že si predovšetkým vedec, tak si myslím, že už dávno si mohla byť vysporiadaná, že to dieťa nepríde do klasickej rodiny. Ty a on... to by predsa vôbec nefungovalo. Nechaj ich, jeho aj tú jeho vyšinutú bláznivú Belle, nech sa nádejajú a pokúšajú o potomstvo. Obaja vieme, že sú to len plané nádeje. A ty máš predsa mňa. Ja sa o teba postarám. Aj o to zázračné dieťa... Máme dohodu. - šepkal, aby ju nerozrušil ešte viac.

  Medicínu skúsil, ale nikdy nedokončil. Nedovolili mu to. Pristihnutý pri nehumánnych experimentoch ledva, ledva si zachránil reputáciu a len peniaze mu zachránili riť aj česť. V jednom.

  - Gerbery sú niečo výnimočné. Zo semien ich tak ľahko nerozmnožíš... bežní pestovatelia vôbec nie. Vyžadujú totiž okrem iných špecifických podmienok aj umelé oplodnenie... a následne niekoľko hormonálnych zásahov, aby vôbec zakvitli. - zase sa usmievala.

  Uznanlivo prikyvoval.

  Už konečne chápal paralelu jej gerberovej mánie a experimentu, na ktorom sa podieľal.  Potľapkal ju po dlani a chystal sa odísť.

  Vo dverách sa ešte otočil. Nedalo mu.

  - Prečo si ich potom nosila na tie fiktívne hroby? -

  Pozrela na neho spoza stola zospodu.

  - Pretože tam aj patria. -

  Po chvíľke odmlky ticho doložila.

  - Nikdy neboli fiktívne...-

  Tomu zas nerozumel, len vykrútil ústa a bol by aj nad ňou mávol rukou. Radšej nič.

  - Ak budeš čokoľvek potrebovať, daj vedieť cez doktora. Nemusela si zlikvidovať všetky kamery. Boli nainštalované pre tvoju bezpečnosť.-

  - Prosila som ťa o súkromie. Nie o bezpečnosť. A na tom aj ďalej trvám. Nemeň pravidlá, ak nechceš, aby som zmenila aj ja tie svoje...-

  - Vyhrážaš sa? - roztiahol ústa do širokého úsmevu a bol by sa i nahlas rozosmial, ale táto žena mala za ušami. Vždy bola o krok dopredu. Nerozhnevá si ju predsa, keď už sú tak blízko cieľa. To dieťa je prelom v medicíne. Bude mať všetky vlastnosti, ktoré doteraz boli roztrieštené medzi viaceré médiá. Bude mať moc...

   - Dávaj si na seba pozor, Lili. Aj na neho. -

  Žmurkol jej na brucho. 

  Skrčila prsty do dlane a skryla ju za chrbát.

  - Mohol by si cestou von vziať zo sebou tie vysypané črepníky? Nechcem tu mať neporiadok a nechcem sa veľmi namáhať...- poprosila bezfarebne.

  Prikývol.

  Dívala sa, ako taxík mizne dolu kopcom. Bude to trvať ešte pár kilometrov, kým...

 - Nikdy sa nevysmievaj gerberám a ich schopnosti genetickej modifikácie...- zdvihla ruku, opatrne z nej zvlečúc špinavú rukavičku a zamávala vzduchu, lebo už tam nebolo ani živej duše...

domiceli

...tak a to je koniec tohto šialeného fanfiction... hádam je to všetko jasné a ak aj nie... čo už?

Zdravím všetkých poctivých čitateľov...

PS: Ako to, že nikto nemá nijaké otázky? 

RUMBELLE - Akty "X" GOLD, Zberačka nádejí 39. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

XXXXXIII.

      Vraj je to len otázka akejsi jednodňovej chirurgie. Dobre, tak možno dvoj, keby sa vyskytli komplikácie. A možno ani tej jedno, keď sa zhodnú, že amniocentéza nie je potrebná... Načítaval mu mozog predposlednú návštevu u lekára, ktorého im vybral doktor z hradu. Stačilo odporúčací list a boli automaticky zaradení medzi VIP pacientov prestížnej súkromnej kliniky. Pravidelná kontrola, starostlivosť...Nebol si celkom istý, či je to dobre, ale jej zdravotný stav nechcel riskovať ani brať na ľahkú váhu.  Stačí, ak bude ostražitý sám. Sú dostatočne ďaleko od oboch inkriminovaných miest, ktoré sa k nim viazali.

  Sterilná čakáreň pred ordinácoiu, čo sa snaží pôsobiť mamičkovsky, ale priveľa svetla a pastelových odtieňov irituje zas  oteckov. Aj on sa ošíva a snaží sa skôr v rovnakom rytme pretáčať stránky časopisu, než sa zameriavať na jeho vyusmievaný obsah.

  Ani si nevšimol ženu, čo sem potichu vošla. Ďalšia z nedočkavých mamičiek, čo dnes bude plniť instagram čierno-bielymi škvrnami z ultrazvuku.  Roztiahol viac nohy, aby ju nenapadlo si prisadnúť. Voľných kresiel a lavičiek  tu má dosť.

  - Ako vidím, stále nemáš miesto pre mňa...- ozvalo sa nad ním, kým si príchodzia skladala slnečné okuliare.

  Časopis zavrel bránu. Čitateľ v pozore. V strehu. Oči sa mu rozbiehajú do všetkých kútov. Takmer stelesnený Munchov Výkrik.

  Ona si pokojne sadá, prekladá nohu cez nohu a letmo sa usmieva.

  - Som tu zas inkognito. - napráva si nemožnú parochňu, aj šatku pod krkom. - Nemusíš sa báť. - 

  Potichu si sadá na samý kraj lavičky a má trochu problém pozrieť sa jej do očí.

  - Lili, vieš, ja...my...- začína s rozpakmi.

  - ...nie, nemusíte mi ďakovať, ani vzdávať nejaké poklony. Urobila som to z vlastného presvedčenia...- skočila mu do reči.

  - Lili, čo...čo ťa to napadlo?!...- skočil aj on jej, vôbec nemajúc v úmysle niečo, ako ďakovnú reč. Práve naopak.  - Nie je dobrý nápad, že si tu. Nemala si sem chodiť! Nie je to dobré pre Belle... a ani pre teba. Čo ak nás pozorujú a nájdu...a ...Lili! -

  Akoby ju vyšľahal čerstvou žihľavou. Okuliare v ruke sa jej trasú a zrak mlží. 

  Badá, že prepískol, ale vystrelený šíp a slovo... musí dokončiť!

  - Netvár sa takto... neznášam to! ...Nechcel som sa ťa dotknúť. Mala si radšej iba zavolať, napísať, spojiť sa so mnou... Iba so mnou.  Čo teraz, keď vyjde Belle z ordinácie a... v jej stave... takýto šok...-

  - Zavri už konečne hubu, Adam! - zastavila jeho nečakaný drsný prejav.

  Vstáva. On tiež. Odchádza. On za ňou.

  - Čo si čakala?! - dobieha ju a dupocú spolu po schodoch.

  On sa pýta. Ona neodpovedá. Zrýchľuje. Vybieha pred nemocnicu. Stopuje taxík. On váha. Obzerá sa. Váha. Taxík mu mizne za rohom. Zhltne ho zas budova kliniky.

   - Ty bez tej kávy fakt nevydržíš ani hodinu?! - vítam ho vysmiata  s kopou rozšušťaných papierov v ruke, čo mu nadšene strkám, aby ich so mnou zdieľal. - Môj ošetrujúci lekár chcel s tebou ešte hovoriť, on to vie vysvetliť lepšie. Takto, tatko...- beriem ho pod pažu a stískam. - ... budeš musieť počúvať len moje žvatlanie v hovorovom móde, aby si vedel. A choď sa dať ostrihať. Potíš sa. - fúkam mu do čela pre prípad, že by si ho chcel opierať zas raz o to moje. 

  Nechce? Nechce.

  Počúva ma len na pol ucha. Musím mu ale stoj, čo stoj vyspievať svoje nadšenie z toho všetkého, čo som práve videla, aj to, ako doktor číslo dva chváli doktora číslo jeden, ktorý bravúrne zvládol operáciu, ktorú ešte nikto pred ním nezvládol, alebo aj možno niekde zvládol, ale doktor číslo jeden je aj tak kapacita a doktorovi číslo dva je cťou prebrať do opatery jeho pacientku, to ako mňa...

  - Adam? Prečo nič nevravíš? Volali ti z práce? Nepredĺžili zmluvu? Alebo niečo s privátom? -
  Nechcem sa teraz baviť baviť o prízemnostiach a ekonomike našej novej minirodinky.

  - Ja som ho videla. Konečne videla. Plávalo dolu bruškom a metalo rúčkami. Kývalo mi, alebo tak nejak a malo to oko a bilo tomu srdiečko... Adam... vieš si to vôbec predstaviť?!-

  Prehrabávam sa v papieroch a strkám mu pod nos záznam zo sona. Nič moc, ale rada mu vysvetlím každú jednu škvrnku. Každú, každučkú, aj viackrát.

  Berie ho do rúk a konečne mu tvár mäkne.

  - Však je krásne...- skúšam celkom nezinfantilnieť, ale nedarí sa mi.

  Svine hormóny mi zas tisnú slzy do očí. Stále mlčí. Asi vstrebáva. Chlapi majú dlhšie vedenie.

  -Vieš, že sme ešte Lili ani nepoďakovali za to, čo pre nás urobila?! Ušli sme, kým bola v anestézii a nazaujímali sa ani, čo sa dialo ďalej... je to od nás nefér. - vykrúcam pery a mám fakt pocit, že môj mozog sa zmenšil o polovicu a aj tá má kapacitu detského kýblika.

    Zdementievanie by malo nastúpiť až na materskej. Som očividne, aj uchočujne v predstihu.

   - Ty, počuj, Adam...Čo keby sme ju vyhľadali? Iste bude  stále na hrade. Iste sa poteší, že to vyšlo... Odpustila som im všetky tie tajné odbery mojich vajíčok, čo museli zmrznuté čakať, kým sa im dostane cti...- drgám mu zámerne umelo vypučeným bruchom dolu pod to jeho, ale ako vždy prekrúca očami... - Je mi jedno, že bola s tebou v posteli, len aby sa k tomu matrošu dostala...- idiotsky sa zaškerím, aj keď klamem, až sa mi z úst práši. Raz ju za to prizabijem. Raz. Ale až po pôrode. Teraz musím byť vďačná a aj som.

  Mračí sa. Ani to mu neverím. Tak, ako to, že si z tej trápnej stimulácie nič nepamätá. Nech sa len opováži priznať, že to nie je pravda. Neopováži. Miluje ma a nikdy by ma takto nezranil. Žvatlám ďalej.

  - Bola úžasná, keď to dokázala zahrať, že ty a ona...celú tú oplodňovaciu frašku, aby jej uverili, celé jej tehotenstvo a pritom celý čas som v nej bola ja... nie ty...- zas sa trápne škerím, lebo mi to príde na hlavu. - Dobre, boli sme v nej obaja. To je také krásne... vynosiť niekomu dieťa... a ešte krajšie dopriať mi...doktor číslo dva mi vysvetlil, že sme mali šťastie a naše organizmy sú dosť kompatibilné a aj rovnaká krvná skupina a preto nedošlo ku komplikáciám a plod sa ujal... je to úžasné. Naše dieťa. Pozri, pozri, aké je nádherné. - ďobem zas do fotky z ultrazvuku. - Však jej pôjdeme poďakovať? Ty, počuj, čo keby bola jeho krstnou mamou?! To je nápad! - lolotám a som zdrogovaná šťastím.

  Nezdieľa moje nadšenie. Hnusný Adam!

   - Tak teraz už si spokojná? - natáča sa k vystresovanej, udýchanej žene starší elegantný muž a rukou upozorňuje vodiča taxíka, aby láskavo spomalil, vezie predsa tehotnú ženu, budúcu matku. A ešte akú významnú matku! Keby len tušil...

  - Klinika asistovanej reprodukcie. - obzerá sa ešte dozadu na skracujúcu sa budovu, z ktorej vyšla. -  Aký hlúpy paradox. Tí dvaja sa zrejme chcú pokúsiť o nemožné. Nech len skúšajú. Ona nikdy nemôže otehotnieť. Pokazila si dva pokusy,  je odpísaná nielen ako médium. Úplne "lyšnij čelavek", ako by povedal ruský klasik...- spokojne si mädlí ruky starec a díva sa radšej von oknom. 
  Žiadne výčitky svedomia, že je autorom tohto scenára, ktorý zrejme herci zohrali bravúrne, hoci boli  naoko vybraní náhodne z davu. Ako aj kulisy, čas a dej. Niet nad drámu s klasickou kompozíciou...

  Stále nechápe, ako môže mať táto geniálna žena, vedkyňa, trasúca sa vedľa neho, pre tých dvoch takú školácku slabosť. Prevdepodobne len pre neho, ale kým bude Belle nažive, nemá šancu ho dostať. A radšej nech len na žive zostane. Oni potrebujú ju. Nie zamilovanú ju a jeho, čo by do všetkého pchal prsty a svoj škaredý špicatý nos. Ich dvoch môžu poriešiť aj neskôr, aby ju teraz nerozrušili...

   - Doktor sa mi neozval. Aké sú posledné výsledky, Lili? Už by malo byť aj nejaké to sono k dispozícii. Musím ho poprosiť, nech prepošle... Som zvedavý na náš experiment... Chceš ešte niečo z mesta? Ostatné som zariadil. Máš to už doma, na hrade... Aj pán Rudy sa už na teba pýtal. Vysvetlil som mu, že jeho prítomnosť by mohla ohroziť tvoje dieťa. Je to inteligentný pes, pochopil... Ty musíš hlavne veľa odpočívať... Už žiadny takýto rozptyl... aj keď mám pre teba slabosť...viac ma už nenahovoríš... - skúša ju potľapkať po kŕčom zatnutých rukách v lone, ale cukne sa.

  Čo si chcela nahovárať sama?...

domiceli

RUMBELLE - Akty "X" GOLD, Zberačka nádejí 38. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

XXXXXII.

      Uškŕňa sa popod fúzy, hoci som ho dnes donútila si ich oholiť. A nahladko! Ako kedysi. Dosť ma už irituje jeho krátky zostrih, rovnako ako jeho môj temno mahagónový preliv a nadpojené vlasy. Vždy som túžila byť červenovláska, ale v mojom stave mi povolili iba toto. Keď neprší, aspoň kvapká a keď prší, farbí mi to blúzku dočervena. Prší. Vonku leje, ale tu v cukrárni je nám fajn. Schneme svorne.

   - Čičreš sa v tom, akoby ti ani nechutil. Hlavná vec, že mi už dva dni píliš uši, ako tvoj organizmus piští po veterníkoch. - hreší skôr rozprplaný zákusok, než mňa. 

  Jeho hlas je celé týždne nastavený na úplne inú frekvenciu, než som bola zvyknutá, keď... kým...

  - Jeden som predsa zjedla. - skúšam infantilnú obranu a presúvam obriu figúrku znetvoreného zákusku ku kraju taniera, aby videl, aký veľký kus je už prázdny. 

  - A ja dva zaplatil, tak jedz ďalej . Nie si tu sama...- zasúva ruku pod stôl. 

  To je síce  proti pravidlám, ale ak ma nebude nútiť tlačiť do seba tú sladkú hrôzu, budem sa tváriť, že faul nebol. Je.

  Nevie sa nabažiť pocitu. Brucho je zatiaľ v nedohľadne, hoci ja sa už cítim ako Zepelin. Žmúrim oči a nechám ho kochať sa, aj sa prisúvať bližšie a bližšie. Ešte aby tu začal chrochtať. Dosť. Šach-mat.

  - Toto už je územie môjho koláčika! - odliepam mu ruku zo sukne a mením jej trajektóriu. - Ty sa pekne vráť k svojej nedopitej káve. Zas budeš celú noc ponocovať, zíde sa ti. A nevyhováraj sa, že je to preto, že ja chrápem. Nikdy nechrápem! ...- radšej mu vyložím všetky karty na stôl, aby si ma zas nedoberal.

  Hormóny si so mnou robia, čo chcú. Nevedela som si predstaviť, že ma to bude až takto baviť...

 
XXXXXIII.

  Vytiahne lyžičku z čaju a do servítky vedľa šálky nechá odkvapkávať a vpíjať zelenkastú tekutinu. Skúša niečo lyžičkovým štetcom aj kresliť. Kým príde s novým nánosom, ten prvý stíha vsiaknuť a zmiznúť. Zmiznutie je teraz hlavným bodom programu. Kam...? Kde...?

  Doktor si utiera spotené čelo. Priniesol si ďalšiu dávku papierov ku nej, do kuchyne, porozkladal po stole a teší sa na dnešné siahodlhé dišputy o interesujúcej fertilizačnej problematike.

  - Fúú, - pretiera si zas čelo, aj krk vzadu. - ...sparno je. Koľko tak môže byť vonku stupňov? - skúša neformálne začať.

  - Všetky. - vybľafne s rukou pod bradou a vypustí ďalšie kvapky čaju do obrazca, ktorý aj tak zmizne.

  Vonku je všetko. Úplne všetko. Tam niekde. Vonku. 

  - Aby som nezabudol, volali. Povedal som im... to, na čom sme sa dohodli, nemusíte sa báť. Na mňa sa môžete spoľahnúť. - odoberá jej čaj spod nosa, lyžičku z ruky.  Chce poslúžiť čímkoľvek, len aby ju dostal z letargie.

  Ani sa nepohla. Neprotestuje. Díva sa von, do prudkého slnka a skúša sa odosobniť.

  - Včera ste vraveli, že pôvodné médiá neboli stimulované, dokonca ani stimulovateľné. Mám tomu rozumieť tak, že médium nikdy nevedelo, čo za schopnosti sa rozvinú v potomkovi? - kladie na stôl pohár čistej vody a otázku, čo ho žerie.

   - Každý by sme chceli mať z dieťaťa prinajlepšom lekára ako ste vy... - vypustí s výdychom a dodá. - Mne by stačilo, keby bolo rovnako zvedavé, ako... ste vy. Zdravé a zvedavé. - žmúri oči a chce sa jej spať. Snívať.

   - Lenže genetika nepustí, slečna Lili.  Ako je možné umelo potlačiť niektoré znaky v prospech iných? -

   - Trafili ste konečne klinec po hlavičke, doktor. - neotáča sa na neho, len ľutuje, že nedopila ten hnusný zdravý, či liečivý, či aký to čaj. Smädí ju. A voda je príliš číra na jej mútne myšlienky.

  -  Ešte pred niekoľkými mesiacmi by som vám oponovala, že nie potlačiť, ale dostať do popredia. Dnes s vami súhlasím. Už nijaké médiá, nijakí zberatelia. Buďte trošku nesebecký. Skúste to s altruizmom. Vy ani trochu nemáte rád ľudstvo? - zapiera sa mladá žena o stôl, berie pohár s vodou a vylieva ho von oknom.   

  Zostáva stáť ožiarená jedovatým poludňajším slnkom.

  Je ešte útlejšia ako minule. S nevôľou si jej vychudnuté telo obzerá muž. Psychika je labilná, sklony k apatii, letargii... skúsil už všeličo.

  - Ak to takto pôjde ďalej, nebude možnosť ďalšieho pokusu. Vaše telo musí byť pripravené, rovnako ...ako duša. A myslel som si, že chcete, aby... - ide po tenkom ľade poloklamstva.

  - Mysleli ste zle. - odráža ho polopravdou.

 

 XXXXXIV.

  S hlavou na bavlnenej plienke, s vlasmi roztiahnutými do slniečka, ktorého stále niet, zízam do stropu. Rešpektuje moju slabosť pre biele periny, aj silu vydržať na hnusnej zožltnutej plienke, čo dozaista prešla zadkami desiatok detí, kým sme si ju nepriniesli z bazáru, len aby mi vlasy zas raz nezafarbili vankúš.

  - Nemôžeš si dať pod hlavu normálny uterák? - mraští sa na tkaninu a nenápadne ju odsúva aj s vlasmi, len aby bol čo najbližšie ku mne. K nám.

  - O čom zas snívaš? - kreslí mi nosom po líci otázniky. 

  Pomrvím sa a zatnem pery.

   - Nie sme síce ešte stále manželia...- zalezie si rukou pod tričko, - ... ale zdieľame spolu spoločné lože, spoločné dieťa...- mení otázniky na bodky letmých bozkov na spánkoch.

   Zas len krútim hlavou a nechám sa radšej doškriabať zle oholenou bradou, ako mu povedať pravdu. Viem, že ju nechce počuť. Túto  určite nie.

  - Šteklíš ma. A iste aj ju. - skŕčam hlavu, zvíjam sa opatrne, aby som dostala preč tú jeho zo svojho brucha, kam sa pretransportoval.

  - Prečo nie jeho? - prisaje sa o to silnejšie takmer pod pupok.

  Ozaj. Prečo myslím na dcéru, keď médiá mávajú prvých synov?! 

  Nie! Nie!! Nie!!! Už nie som médium! Nijaké médium! Som obyčajná žena s obyčajným tehotenstvom a porodím obyčajné dieťa! Obyčajnému mužovi! Prešťali sme celý systém! Celý! 

  - Chveješ sa. - spozornie a radšej mi prikrýva brucho opatrne tričkom a vracia sa späť k tvári. Jemne sa usmieva. Dešifrujem to ako: všetko je ok, všetko bude ok...

  Neuhýbam  pohľadu.

  -... som si... chvíľu predstavovala, že by mohlo napríklad rozumieť reči zvierat. Alebo vedelo čítať myšlienky. - vytŕčam bradu vyššie a špúlim pery.

   Nejde po nich. Mala som pravdu. Chápem. Vie, že nehovorím o tomto dieťati. Vraciam sa späť a to neznáša.  Ale stále sa usmieva. Chce, aby som bola pokojná.

  - Budem ti to opakovať stále. Dookola. Denne, každú hodinu, ak bude treba. Nič mu nehrozí. Nech je to dcéra, alebo syn je len naše. Tvoje a moje. Stal sa zázrak a ty a ja budeme mať dieťa, Belle. Nie ty a on ani ja a ona. Ty a ja! My dvaja. A bude len naše. Najkrajšie na svete. Naše. - snaží sa byť presvedčivý.

  Snažím sa mu veriť.

  Snažím sa veriť Lili...

domiceli