RUMBELLE - Akty "X" - GOLD, Zberačka nádejí 22. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

XXXVI.

      Prišlo to. Nanominovalo sa mi do útrob, obsadilo každú škáru a trmácalo ňou, trhalo kusy tkaniva, kože, lúpalo pôvodnú omietku, vyťahovalo cievy ako káble starého nepotrebného elektrického vedenia, akoby pred vypálením bolo potrebné ešte dôkladne vybieliť interiér. Najlepšie na kosť. Schalbaná v obrovskom svetri trápim oči hrou na najdlhší pohľad do blba.

  Vzdal nadväzovanie komunikácie, vie, že ani vampumový náhrdelník so stovkou uzlov by nezlomil môj odpor k zdieľaniu informácií. 

  "Ako ti je? Ako sa cítiš? Chýba ti niečo? Potrebuješ..." Ticho! Vie to. Nepýta sa. Mrzí ma to? Malo by.

  Vchodové dvere buchli. A o chvíľu zas.

  - Stále sú tam. Že ich to baví. - šuští kdesi z kuchyne s papierovým vreckom a ja si môžem predstaviť croissanty z pekárne oproti, ktoré vyzvraciam už len z vône.

  Točí o polišoch, čo nápadne okupujú naše územie pred barákom už tretí deň spôsobom, ktorý by neprešiel ani v béčkovom filme. Potom mlčí a lustruje dennú tlač. Vie, že v nej nájde to isté, čo včera aj predvčerom. Teda nič. Informačné embargo? Najskôr. Koho by to aj tak zaujímalo. Chlap v strednom veku nájdený v plytkom hrobe za mestom. Nikomu nechýba... Nechýbal. Nebude chýbať. Hádam ho len nechcel pochovávať. O to sa už postarajú iní. Postarali? Podľa tlačových správ je jeho otec mŕtvy už celé roky. Síce až teraz definitívne, ale... Koho to zaujíma.

  Tak prečo sa mi telo striasa zakaždým, keď mi to prebleskne hlavou?! 

  Skrútim sa ako húsenica a Adam na mňa pozrie zhovievavo a ľútostivo. Chce sa mi kričať. Vrieskať po ňom. Niečo ako: Prines tie sprosté croissanty, nech mám čo grcať!

XXXVII.

  Stoličky okolo vylešteného stola sa zaplnili. Minimalizmus obrej miestnosti narúšajú fascikle, papiere a rozložená čierna technika. Ešte chvíľu si nechá svietiť zapadajúce slnko, na pásiky vymerané žalúziou, na líce, kým sa zvrtne od okna a zaujme svoje miesto na čele.

   Dve klopnutia perom o stôl, ticho a následne kopa rečí.

  - Postupne môžeme prestať s podávaním halucinogénov ...a rozbor vzorky potvrdil negatívny nález. Z nášho pohľadu, bola akcia s lekárnikom indiferentná a ...-

  - ...a mňa nezaujíma váš pohľad. - monotónne stopuje prvý z prejavov a otáča sa na ďalšieho v poradí.

 Muž pred ním si trhne klopami saka a pevnejšie spojí pery. Myslí si svoje a vždy si aj bude. Len zas nevystihol správnu chvíľu. Nikdy ešte nenadišla tá správna. Ani nenadíde. To si nemyslí. To by si nikdy nepomyslel. Bežný komplex malých.

  Opäť dve prázdne ťuknutia nervóznym perom, kým sa druhému v poradí konečne rozviaže jazyk po tom, ako zvážil, prehodnotil a vyskladal  formu a slová.

  - Polícia spolupracuje podľa plánu. Podľa dohody. Fingovaná sledovačka so všetkými detailami. Zainteresovaní nehlásili nič podozrivé. Kamery nechávame. Ľudský faktor bude stiahnutý.  Koniec akcie sme naplánovali na pozajtra... -

  - ...sme? Ste! - precedí medzi zubami chytené slovíčko, ako otázku aj odpoveď a skúsi sa ešte raz pozrieť k oknu a nájsť zopár pásikov svetla. Márne. Slnko je už preč.

  - Treba skončiť už zajtra. Aj to bude neskoro. Noviny sú čisté, ostatné médiá poslušne šúchajú nohami tiež...- dopovie správu a radšej privrie oči. Zlý nápad.

  Ďalší. Doslova vrhá oči na druhú stranu stola. Muž si nervózne trhne uzlom kravaty. Dnes je tu prvýkrát a bojí sa, že aj posledný. Netuší, akú pravdu si pomyslel.

  - Bol posledným zo zoznamu. O všetko je postarané podľa dohody. -

  Nepáči sa jej. Je spotený. Funebrák. Hnus. Aj o teba bude o chvíľu postarané. O vás všetkých. Premeria si ich nenávistne, bez štipky ľútosti. Netušia nič. Chrobač. Ničotné červy.

   Ostatné správy už ani nevníma. Zalieva vyprahnuté ústa minerálkou a skúša sa odosobniť. Koľko ešte potrvá, kým toto šialenstvo definitívne  skončí?!

  Posúva ruku zo stola  a pozoruje svoje prsty. Naťahujú sa k látke nohavíc, predstavuje si zips a ešte čosi, kdesi za ňou. Nedovolí im to. Zatnuté do päste zatláča do lona a úchytkom pozoruje, kto pozoruje ju. Akože nikto a pritom všetci.

  - Skončili ste? -

   Skončili! Jeden po druhom. Prišpendľuje ich k sebe, ako lampičky na vianočnej girlande. Pozhasínané. Vytrháva z imaginárnej  zásuvky iskriaci kábel.

  Pes na konci zodvihne hlavu, akoby zavetril puch spáleniny. V lesklom povrchu stola sa odráža jeho vlhký čumák a necháva kvapky dychu rozprsknuté na skle.  Ani jeho už nebaví ležať pri nohách pána. Nikto si ho nevšíma, iba majiteľ v elegantnom priliehavom sivom obleku luskne prstom, aby ho usmernil. Neusmernil. Po podlahe cupkajú psie laby a strácajú sa v šumení odsúvaných stoličiek a ráznych krokov odchádzajúcich ľudí. Červov. Jeho hlava končí v jej lone. Inštinktívne položí na ňu  ruku a on zatvorí oči. Ona zatvorí oči.

  Všetko je paradoxne biele. Plachta aj ich dve nahé telá.

  Vidí ho, cíti, ako v monotónnych mĺkvych pohyboch kĺže sa po jej tele a za viečkami má tmu. Netuší, ako tá jej vyteká z kútikov očí a napája lúku v očistci jedinou povolenou tekutinou, z ktorej aj tak neporastú ani asfodelové kvety. Beztak si tých pár chvíľ zalaminuje a nechá lesknúť sa zakaždým, keď presvedčí spánok, aby sa jej ujal. A nemôže ani dúfať, že si on niečo z toho bude tiež pamätať...O to sa tiež postarali.

   - Mala by si prestať. Správaš sa infantilne a to neprospieva ani našej veci, ani tebe. - ozve sa jej za chrbtom.

  Na plecia dopadnú veľké suché ruky a majetnícky stisnú. Prejdú ňou zimomriavky. Pes v lone spozornie a čaká na povel. Z majetníckosti sa vykľuje pozornosť. Masíruje jej stuhnutú šiju a pokúša sa ju upokojiť. Cíti, že sila tejto ženy nie je v jej krehkej telesnej schránke, ale v odhodlaní, ktoré musí stoj, čo stoj  podporiť. Došli už  ďaleko. Musia ďalej.

  Zakloní hlavu dozadu a koniec vrkoča si vlezie medzi jej chrbát a chrbát stoličky. Poslušne prikývne. Ešte párkrát pohladí orechovi v lone chlpatú hlavu ľutujúc, že sa nemôže zahrabnúť do dlhých škút. Nenašla odvahu ani vtedy.

   - Myslíš si, že pochopila môj dar? Pre nich?...oboch? - otvorí oči a hľadá v mužových stareckých pochopenie.

   - S tým musíš tiež prestať! Už nijaké idiotské kvetinky! Vyhoveli sme ti ohľadom tých dvoch, ale obávam sa, že to nebol dobrý ťah. Ak si myslíš, že halucinogény a všetky tie sračky, čo sme im podhodili ich zastavia v pátraní, obávam sa, že ťaháš za kratší koniec. Už ľutujem, že som ťa poslúchol a ne...- nedopovedal. Iba sa zas nadýchol. - V prvom rade sa musíš stiahnuť a zabezpečiť, že tvojmu dieťaťu sa nič nestane. - pritlačil posledný raz.

  Poškrabal sa na brade, znechutene si predstaviac zavšivené strnisko, čo musel znášať posledných pár dní, luskol na psa a dlhými krokmi mizol z miestnosti.

  Pritiahla gumičku na chvoste, prihladila vlasy a konečne si spokojne pohladila svoje zatiaľ tiché brucho. Zatiaľ.

domiceli