Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
4.kapitola
Vianočná rozprávka III.
Priania
Osvietilo ho, ale nie svetlo z krbu. Takmer
si zatlieskal od radosti, že konečne mu svitlo, čo si to vôbec prial- neprial...
Teatrálne,
takmer tanečným krokom prešiel k sklenenému väzeniu víly a nadvihol pohár.
- Máš poslednú šancu, krpaňa! Láskavo mi
zopakuj, čo si mi sľúbila ako imelové kúzlo. No, poďme, bude to?! - nahol sa s rozhnevaným
výdychom k víle až ju niekoľkokrát prevrátilo a skončila rozpleštená
a páchnuca od jeho dychu i povylievaného trúnku na tácke.
Nadvihol ju nešetrne za krídelká pred oči,
preniesol ku kreslu, kde stále spokojne spala Kráska a odpovedal si sám
namiesto nej.
- Ak mi pamäť dobre slúži, tak to znelo
ako: „Imelo, odtrhnuté na Štedrý deň má kúzelnú moc, ktorá plní priania a prináša
do života to, čo človeku chýba!“ – vytasil na vílu svoje pokazené zuby v širokánskom
neúprimnom úškľabku a pokračoval jedovatejšie, natrčiac ukazovák na ženu v kresle. - Vyzerám snáď, že mi chýba
nejaká otravná rozmaznaná ženská, navyše mokrá a bosá?! – zapišťal takmer fistulou a triasol vyplašenou vílou, ktorá sa odvážila súhlasne zakyvkať
hlavou.
- Už aj ju pusť, ty zurvalec! – vystrelila mu
pred tvár iná hlávka.
Trochu strapatá, trochu pokrčená, ale už zorientovaná, že
niekto ubližuje jej malej priateľke. - Nevychovanec jeden, takto sa správa k vzácnej
návšteve?! – placla mu sebavedomo po ruke, v ktorej držal bezmocnú vílu,
až mu z nej vypadla. Na poslednú chvíľu ju zachytila do zásterky.
Prekvapený odporom a odvahou dievčiny
pred sebou trhol sa trochu dozadu, ale povaha mu jasne prikázala vytasiť sa späť do
útoku.
- Ja?!... Tak ja... Ja, že som nevychovanec? A kto sa mi bez
pozvania vkradol do domu? Kto sa drzo uvelebil v mojom kresle, ponúkol sa
mojím ohňom a ktovie čím ešte?! Kto si tu dovolil ma bolestivo inzultovať?
– pošúchal si vrch ruky a smiešne vypúlil oči.
Prišlo jej to zábavné. Neudržala úsmev a zapýrená
skúsila ho skryť, skloniac hlavu.
- Som ti na smiech?! – spravil veľký krok k nej
a zabodnúc jej necht takmer pod bradu nadvihol si jej tvár zas k svojej.
Bola taká krásna. A vôbec sa ho nebála. Hneď si všimol, že jej dúha musela
požičať všetky svoje farby, aby stvorila taký jasný, smelý pohľad, že má líca
ružové a hladké a pery...tie pery...Tie pery!
- Veď ja ťa predsa poznám! Ty si to dievča,
čo mi prinieslo moje imelo! – tvárou sa mu premlela celá zmes protichodných
pocitov.
Skôr, ako mu stihla odpovedať, a rázne vysvetliť,
že to bolo jej imelo, o ktoré ju bezostyšne okradol a potom ju
nadôvažok i vyhodil, vletela medzi ich tváre malá víla s pažami od
seba, ako zmierčí sudca.
- Dosť, prosím, už dosť! Okamžite obaja
prestaňte! Je predsa Štedrý deň... - skúsila.
Ale bola to skôr jej prekrásna tvár plná
odhodlania a vzdoru, a spomienka na letmý, nečakaný bozk, čo ho na okamih obmäkčila a prihrala jeho mozgu
poryv na trochu zábavky.
- Súhlasím. Je Štedrý deň... a tak i ja
budem dnes štedrý. Výnimočne! Dnes... vás dve zlodejky a vlámačky ráčim
nezabiť. Odložím to, povedzme, na
zajtra! – dosadol do svojho kresla a zatlieskal svojmu rozsudku.
- Tak, ďakujeme pekne, za vašu milosť, ...vaša
milosť.- vystrúhala Belle poklonu, uvedomiac si, že štrkáče neradno hladkať
po hlavičke. Bude musieť ísť na to takticky.
Usmial sa. Uveriac jej slovám do písmenka.
Aha, už pochopila, kto je tu pánom!
- A ráč
okamžite odchytiť ten dotieravý hmyz, lebo...lebo...- zahnal sa rukou po víle,
ale, našťastie, netrafil.
- Hádam by ste neráčili porušiť svoje
šľachtické slovo, čo ste nám pred chvíľkou dali, vaša jasnosť... pane... princ...
ako vás mám vlastne oslovovať? – skúsila byť ústretová a strkala zvedavú
vílu zas radšej kdesi za ucho.
Polichotený až nad mieru, mávol rukou.
- Pane... bude stačiť.- hrdo nadvihol bradu.
- Je mi cťou, pane. – zopakovala poklonu o čosi
hlbšiu a širšiu, obzerajúc si skôr lem sukne, či už nie je mokrý a priveľmi
špinavý. Je potrebné zachovať si noblesu a šarm. - Dovoľte mi, aby som sa vám predstavila a zároveň sa ospravedlnila
za svoje, uznávam, nie veľmi vhodné správanie sa. – zotrvala v poklone,
ale doposiaľ bosé nohy to niesli veľmi ťažko.
- Dovolím...- opäť afektovane mykol rukou. -
Keď už je ten Štedrý deň. Ale nezvykaj si! Moja štedrosť nie je nekonečná! –
vstal, aby sa pokochal výhľadom do jej výstrihu v tejto neodolateľnej
póze. Miloval, keď ľudia šli do kolien. Taký krásny pohľad...
- Volám sa Belle.
Som dcérou veľaváženého šľachtica. Môj otec je Sir Maurice...-
- Tak ty si šľachtičná?! – s potešením zavyl,
skočiac jej do reči a o niečo pozornejšie si ju obzrel.
Jasné. Dedinské dievky nebývajú také pôvabné,
ušľachtilé, ani tak dobre oblečené a voňajúce a... Krúžil okolo nej ako
predátor okolo svojej koristi.
- Takže mi imelo ráčila priniesť taká vzácna...
dáma. - tentokrát vystrúhal poklonu sám.
Našpúlila pery a konečne sa vystrela. Nepáčilo sa mu to. Bola takmer vyššia ako on. Mal si vziať čižmy na podpätkoch. Aj ten zamatový, zlatom vrúbený kabátec a nepobehovať tu len v košeli a vo veste a v domácom župane...neskoro. Rozladilo ho to. Radšej sa vrátil ku kreslu a rozvalil
sa doň.
- Vtom prípade sa ospravedlňujem za svoje
nevrelé prijatie, keď ste mi priniesli tú ošemetnú zelenú guľu. Mohol som
vás vypoklonkovať dakus slušnejšie. Ale uznajte, po tom incidente medzi
dverami...žiadna pravá dáma by sa predsa...- ryl s očividným potešením rovno do živého.
"Je to hulvát! Nevychovanec! Neokrôchanec. Nemá
štipku galantnosti a o bontóne sa mu iste ani nesníva!" premieľalo sa
Belle mysľou pri jeho trúfalých slovách.
- Čo vy viete o tom, o čom sa mne
sníva?! – nahol sa dopredu s lascívnym letmým úsmevom i zafarbením hlasu
a ona pochopila, že nadôvažok drzo číta jej myšlienky. Bude si musieť dať
pozor nielen na jazyk, ale aj na úmysly. Zaťala pery a sklopila viečka.
Tešil sa ako malý chlapec, že nad ňou
vyhráva. Táto hra na mačku a na myš sa mu začínala páčiť čoraz viac.
- Som ochotný sa vám revanšovať za službu,
ktorú ste mi urobili, drahá. – pohodlne sa zas oprel a zmenil rétoriku. - Nuž, nech sa páči,
žiadajte. Čo chcete za to...?! Zlato? Striebro? Nejaké šperky? Urýchlime to, kým
nevyprchá môj vzácny čas a moja dobrá nálada...- skúsil nasilu zazívať, aby jej
dal najavo, že sa nudí, hoci to pravda nebola.
- ...a kým nevyprchá
kúzlo Štedrého večera! – odvážila sa zas vyletieť z úkrytu víla.
- Čo mi tým chce tá malá ničomnica naznačiť?!
– vystrelil zas z kresla.
- Belle, Belle, všetko je stratené! Imelo si
mu síce darovala, aj ste sa pod ním pobozkali, ty si aj zapálila prvú sviečku na vianočnom
stromčeku a priala si, ale on... –
zúfalo pozrela na monštrum pred sebou.
- Presne tak, drahé moje! Máte pravdu! Čo ma
je po vašich prianiach! Ja som si svoje ešte ušetril! Ja som ho nepremrhal na
daromnosti...- s dešpektom si premeral Krásku, predstavujúc si, čo také si
asi mohla priať. Nové šaty? Náhrdelník? Korunku princeznej? Tvár sa mu krivila
pri predstavách premárnených príležitostí.
Belle ale prišiel na um spásonosný nápad. Ak
si tento tu ešte nič neprial, potom mu s prianím môže pomôcť a usmerniť
ho presne tam, kam ona bude chcieť. Len rýchlo vymyslieť, ako ho primeť k tomu,
aby sa na jej hru dal... "A si si istá, že je to len hra? Nemyslíš to náhodou úplne vážne? Nechcela si ho zachraňovať? Tak do toho! Napovedz mu, čo je potrebné si priať, aby bol človek šťastný..." pobádalo ju vnútro. Ani netušila, ako bláznivo bijúce môže byť srdce.
- Pane, víla chce akiste len pripomenúť, že
kúzlo Štedrého večera... je kúzlo len Štedrého večera. A ten, čochvíľa
pominie. Tak je potrebné dôkladne zvážiť svoje prianie , aby... -
- Hej, presne tak! Tak nebudem tu s vami strácať
čas. Musím k vianočnému stromčeku ísť si po svoje šťastie! – zvrtol sa na
opätku k odchodu, ale nedalo mu. Vo dverách sa ešte zvrtol.
- Čo si si to vlastne priala ty? – pozrel na
ňu zboku.
Sklonila hlavu a chvíľu váhala. Nie,
úprimnosť bude lepšia.
- Pravú lásku...- zašepkala s nádejou, že pochopí, kam tým mieri. Nepochopil.
- Vedel som to! Vedel som, že to bude
ničotnosť! Zbytočnosť, bez ktorej sa ja zaobídem...- zasmial sa a dlhými krokmi
odchádzal dolu schodmi.
- Hej, no tak... nestoj! Choď za ním! –
potriasala víla prameňom jej vlasov, ale Kráska stála zosmutnená a celá nesvoja,
že ju niekto vysmial za jej prianie. - Belle, maj rozum! Teda chyť sa ho
konečne a začni niečo robiť. Fňukať môžeš od zajtra po celý svoj život.
Dnes je ...dnes! – bubnovala jej víla do líca, ale keď ju zaliala obrovská
slaná slza pochopila, že je najvyšší čas opäť zasiahnuť.
Nabrala z nej, koľko sa jej do malých
dlaní zmestilo a trielila, čo jej krídelká stačili, k jeho vianočnému
stromčeku.
- Nijaké sviečky sa zažínať nebudú... Aspoň,
kým jej slza nevyschne! – rozprskla kvapku po všetkých sviečkach stromčeka a spokojná
sa usadila na najvyššej vetvičke zvedavá, ako Belle využije čas, čo jej práve
veľkoryso darovala. Im.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára