Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
5.kapitola
Vianočná rozprávka III.
Tradície
Spomalene sa pohľadom presúval až k vršiaku
stromčeka, dobre rozoznávajúc, čo za kúzlo to tu zas prebehlo. Za nezvratné
kúzlo. Tá drobná ničotná pliaga ovládajúca bielu mágiu, proti ktorej bol, musel
si priznať, bezmocný, si dovolila nielen nanominovať sa mu do domu, ale aj stvárať si
tu podľa ľubovôle. Zbadal ju sedieť na samom vrchu, spokojne hompáľať nôžkami a v
skle fúkanej ozdoby kontrolovať si účes. Striaslo ho hnusom.
- Toto si niekto ešte vypije! – pohrozil päsťou
vianočnému stromčeku.
- Och, to je od vás vskutku nesmierne milé,
že ma chcete pozvať k štedrovečernému stolu a ponúknuť jedlom i pitím.
Priznávam, cesta sem, k vám, bola úmorná a už som aj vyhladla. –
ozvalo sa mu za chrbtom.
Stála tam síce trochu poblednutá, ale
odhodlaná sa nevzdať. Tentokrát zatlieskala malá víla. Našťastie ju nebolo
počuť. Jeho však hej.
- Tak tebe ešte nestačilo?! – vykročil, ale
po každom kroku jej smerom ho zlosť pomaly opúšťala.
Toto nie je obyčajné dievčisko. Ani zďaleka. Táto
má niečo do seba. Takto ho chytať za slovíčka. To sa veru žiadna dosiaľ
neodvážila... Ale toto si aj tak vypije. Toto jej dá teda vyžrať! Zgustne si na nej tak, že bude slzy roniť! Aj keď...slzy... čo už! Vílie kúzlo je zoslané, musí počkať, kým sviečky na stromčeku nevyschnú, tak sa aspoň pobaví na jej účet.
- Predpokladal som, drahá, že už si ráčila
doma splstviť tajne všetky koláčiky, šunčičky a paštéčky, ako vidno, šaty
na tebe pomaly praskajú, nuž som ťa nechcel urážať ďalším chodom. Nanajvýš tak
odchodom! – ukázal na dvere.
Dourážaná síce, ako sa patrí, či skôr
nepatrí, ale... „Mňa sa len tak nezbavíš, ty papľuh nevychovaný.“ pomyslela si.
- Toho
sa právom obávam! ...že sa ťa tak ľahko nezbavím. A vyprosujem si tie
pomenovania! Povedal som ti, že stačí „pane“. – založil ruky za chrbát a tešil
sa, ako má zas navrch.
Spôsobne sa uklonila, akoby predchádzajúce
slová bola bývala prepočula.
- Ja som sa nádejala, že konečne spoznám aj
iné zvyky a tradície, čo sa vianočného menu týkajú. Ak by ste boli taký láskavý, pane, a oboznámili
ma s vašimi, tak ja vám na oplátku prezradím, čo - to z našich domácich
kulinárskych tajomstiev. – natrčila mu rovno dlaň, aby ju odviedol do jedálne.
Zneistel. Jedáleň? Večera? Prestieranie?
Tajomstvá? Mysľou mu prebehol vlastný úplne prázdny stôl, nanajvýš tak s prekotenou
misou s orechami a ovocím, prípadne ešte ten negustiózny bordel v posteli
vo veži.
Ale ona stojí a čaká. Čaká, kým ju odvedie...k stolu. Dobre,
začnime teda stolom. Pričaroval stôl.
„Nuž, tak toto bude asi iná úroveň
stolovania.“ snažila sa Belle nedať najavo prílišné prekvapenie z kúziel.
- Ako vidím,
nemávate vo zvyku prenášať do vlastného príbytku zvyky dedinčanov, ako sú otiepka
slamy pod stolom, reťazou obkolesené nohy stola a sekera pod ním? –
spomínala si len veľmi matne na príbytky služobníctva, kam nemala veľkú šancu
často nahliadnuť, ale najmä tie vianočné ju vždy lákali a fascinovali.
- Čože?! – zhrozene na ňu pohliadol. - To mi
pripomína skôr hladomorňu alebo mučiareň, než jedálenskú súpravu?! - s nevôľou popričarovával všetko, o čom vravela.
- Viete, nemusela byť zrovna katova sekera,
stačila obyčajná, drevorubačská, vraj, kto na ňu počas večere položí nohu bude
mať šťastie. Ale takto ju aspoň skôr nájdeme...teda proti gustu žiaden
dišputát... pane. – zhrozila sa spočiatku aj sekery aj obrovskej reťaze s ešte
väčšími guľami popripínanými k nej, ale aspoň je ochotný vychádzať jej v ústrety. Nerozpakovala sa preto pokračovať.
- Gazdiná vždy natiahne najkrajší obrus...-
nahla sa trochu k nemu.
- Obrus v mučiarni? Natiahne kde? Na
koho?! Ale...v podstate súhlasím. Načo si špiniť vzácne náradie a porciovať
obete na stole? Všakže?! Všetko vsiakne do dreva. Tá krv a vnútornosti... kto
to má stále čistiť. Takže obrus. – luskol.
-
Biely, prosím. S červenou výšivkou. Červená je symbolom ohňa...Oheň je veľmi dôležitý.– skúsila poradiť.
Vyhovel jej. Oheň znel sľubne, ale pripomenul
mu, že šiel zapáliť sviečku na stromčeku a nie tu plniť rozmary nejakej
slečinky.
Zbadala, kam zas zamieril jeho pohľad, preto
rýchlo pokračovala, ťahajúc ho radšej bližšie k stolu.
-
Takže môžeme pokračovať... taniermi. Dva, nie tri, nie štyri súpravy, prosím.
Viete, malo by byť prestreté aj pre nečakaného hosťa... a pre zosnulých príbuzných. – sklopila sústrastne zrak.
- Nebolo tých nečakaných hostí už dnes dosť?!
A keby mám dať tanier za každého umrlca z toho zámku, tak si tu v jedálni môžem rovno postaviť manufaktúru na riady! – zaúpäl s nevôľou.
- To len pre prípad... a nemal by byť nepárny
počet. A pod každý tanier drobnú mincu, poprosím. Aby bola hojnosť peňazí u každého. – dôrazne vysvetľovala.
S mincami nemal problém. Pche...že drobné! Na! Úbohé taniere na kôpkach zlatých dukátov ledva stáli. Balansovali. Zdržala sa komentára.
- Ráčite aj poháre, drahá? – zatiahol ironicky.
- Nuž, podľa zvyku by mal každý počas večere vypiť
dvanásť pohárikov. Presne toľko, koľko je apoštolov. - priložila si ruku k hrudi,
ale retiazku s krížikom si na cestu nevzala.
S ďalšími
kresťanskými zvykmi radšej už provokovať nebude.
Ale naopak, práve tento sa mu zapáčil
najviac.
- Mám taký pocit, drahá, že sa ma pokúšaš
opiť! – s radosťou pričaroval dva tucty poriadnych krígľov doplna naplnených alkoholom od
výmyslu sveta. Privoňala si k jednému z nich a hlasno kýchla.
- Hapčí...vraj, kto pred večerou kýchne...dožije
sa vysokého veku. – snažila sa ospravedlniť a spôsobne si utrieť nos, lebo
neznáma korenená pálenka jej v ňom chvíľu rezonovala.
- Tak to mám potom šťastie, že som nekýchol
ja! Mám už vyše tristo rokov a zostarnúť ešte viac, nemám už v úmysle.
– spomenul si na zelené Idunino jablko v komnate, ktoré mu zabezpečí večnú
mladosť a krásu.
Bol jej vďačný, že mu nezačala trápne
lichotiť a radšej odvrátila tvár. Nie, nebol jej vďačný. Asi mal to
sprepadené jablko zožrať hneď po príchode. Nemusela ho vidieť takého... „Ale, ale,
niekomu zrazu záleží na vizáži?!...“
- Môžeme pokračovať?! – vyzval ju radšej strohejšie,
aby zahnal chmúrne myšlienky o vlastnom vzhľade. Ona je aj v tých
zničených šatách krásna...
- Je mi ľúto. Nie, nemôžeme, pane... K štedrovečernému
stolu si totiž nesmú sadnúť rozhnevaní ľudia. Musíme sa udobriť. – zažmurkala a váhala,
či neprestrelila.
Zneistel.
- Bude
stačiť, ak ti poviem, že už sa nehnevám, že si sa mi vlúpala do zámku, ustlala
si v mojom kresle, dotiahla sem tú okrídlenú háveď, prevraciaš mi moje
stolovacie návyky naruby, pobehuješ mi tu bosá...-
Radšej prestal rečniť a pričaroval jej
nielen nové čižmičky, ale aj šaty a zopár šperkov. Teraz sa už kúzlom
mohol prezliecť aj sám.
- Bude to stačiť? ...niečo ako udobrovacie
kúzlo... osobnosti. – vykrúcal sa pred ňou ako páv, ale ona mala čo robiť, aby
sa dovynadívala na vlastnú prekrásnu garderóbu, v ktorej sa ocitla.
„Vkus teda má. Aj módne trendy ovláda
dokonale.“
-
Ďakujem za lichôtky, drahá. Prejdime k sviatočnému menu, keď už sme teraz
udobrení. – potešil sa jej myšlienkovým pochodom a mäkší ako štedrák
splnil by jej teraz aj to najbláznivejšie prianie.
- Na začiatok potrebujem cesnak a med... –
Jeho odhodlanie zhaslo. Akiste naráža na vek
a jeho vzhľad jej pripomína upíra. To je drzosť! To je... Pristúpil rozzúrený
až tesne k nej a dorazila ho pokračovaním svojej požiadavky.
- Musím vám čelo potrieť cesnakom namočeným v mede,
aby ste boli celý rok dobrý...-
- No ešte to by mi tak ku šťastiu chýbalo! –
s hrôzou cúvol.
- Presne, presne tak!... To ti chýba ku
šťastiu!... Bozk pod imelom plní priania
a prináša do života to, čo človeku
chýba! – zniesla sa zo stromčeka malá imelová víla.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára