Mr. GOLD - Iba každá druhá 30. kapitola - FINÁLE

RUMBELLE

Iba každá druhá

30. kapitola

Nová

XXXV.

  Vyletela pred vchod, pribrzdila, akoby hľadala stabilitu a natočila sa smerom, kde býval.

  - Ak ti zlyhalo GPS o jednej ceste by som vedel. Nevravím, že ťa nečaká nejaké to občasné prepočítavanie a zmeny smeru, ale ty nie si z tých, čo by to vzdávali...- ozvalo sa jej za chrbtom.

  Jasné, nemohol zájsť ďaleko, napriek tomu, že už ho dlho nevidela s vychádzkovou paličkou, chôdzu mal zvláštne spomalenú a vážnu. Takú, akým bol aj sám pre človeka, ktorý ho vôbec nepoznal. Toto už nebol jej prípad.

  Otočila sa, ale nepohla. Mlčala. Toto ho bude stáť ďalšie slová.

  - Sú dve možnosti. Buď mi tie kľúče hodíš do hlavy, alebo zostaneš hlavatá a skúsiš to zas. So mnou. - založil ruky za chrbát, odhodlaný zniesť akýkoľvek ňou vymeraný trest.

  - Najradšej by som využila obe. A asi to aj spravím, ak ma okamžite neprestaneš častovať tvojimi vskutku svojskými vyznaniami! Mohol by si mi už aspoň raz povedať aj niečo milé, pekné, romantické?! – skúsila vyjednávať s rukou vbok.

  Je na ťahu. Spravil dva kroky vpred.

  - Sľubujem, že už ti nikdy nepoviem „belle“. -

  - To je dobrý začiatok. Pokračuj. -  zarazila aj druhú ruku, aby eliminovala možnosť, že ju zas objíme a tým ukončí rozhovor.

  Mal to v úmysle, ale prepočítal sa. Prepočítavanie a iná trasa. Smerovka zablikala. „Cesta je voľná...“ povedala kedysi Jana z Arcu svojmu kráľovi. Možno riskuje, že bude korunovaný za totálneho blázna, ale kvôli tejto bojovníčke v škaredej baretke to prijíma.

  - Ľubim ťa. -

  Stál oproti nej a nepokúsil sa to dopovedať dotykmi ani bozkami.

  - No, ako prvá lekcia to nie je zlé. Pokračuj. - spustila ruky, že už môže aj objímať, ale len ju lapol pod pažu a zvrtol smerom k mestu.

   - Počul som, že láska ide cez žalúdok. Čo by si povedala dobrému obedu, ktorý nebudem robiť ja ani ty... - ťahal ju a rozprával.

  Oprela mu hlavu o plece a odpustila, že to so slovami síce vie, ale level „láska“ nie a nie prejsť bez stálych návratov na štart. Skúsi to. Skúsi mu napovedávať. Ktovie. Spolu to možno už konečne dajú...

  To bude susedka prekvapená, keď dostane nie jednu, ale rovno dve knižky. Čo tam potom, že úplne rovnaké. Tak úplne nie. Jedna nebude mať prebal. Hádam znesie holú pravdu.

  Iba každá druhá, bude...

domiceli

Tak zas záver jedného fanficion, drahí priatelia. 

Ďakujem za prečítanie, aj za komenty, čo mi tu nechávate a teším sa, ak ma zas kopne múza a podelím sa s ňou. 

Pááá... :-)

Mr. GOLD - Iba každá druhá 29. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

29. kapitola

Neskorá

XXXIV.

  Počula vrznúť dvere. Aj teraz sa strhla a znovu reštartovala. Tentokrát platný pokus. Po všetkých tých susedoch a neznámych letákonosičoch, čo ju len vyrušili z rozporuplnej letargie, kedy striedavo chladila čelo o zábradlie a ohrievala sťahovaním čapice nižšie.  Ešte raz preventívne skontrolovala, že je to naozaj on, počkala, kým vyjde na druhé medziposchodie, kým spustila. 

  - Kľúče si mohol hodiť aj do schránky! – tešilo ju, ako ozvena nesie jej rázny hlas poschodiami. 

  -  Nemohol, nemáš schránku. – odpovedal pokojne, zapierajúc sa o zábradlie pomaly vystupoval vyššie k nej. 

  - Tak si ich mal nechať u susedy! – stiahla kolená k sebe a objala ich pažami.

  Aké však bolo jej prekvapenie, keď naozaj zastal pred dverami jej spodnej susedky a zaklopkal. 

  "Čo? Čože? On jej ich teraz fakt že podá a naštvaný odíde?! On... on akože nemieni odvrávať a vadiť sa s ňou ďalej?! To je zrada! To je podraz...To je horšie ako tlačiť vidly do zdochnutého psa!" Rozpustila kolená a nahla sa, aby videla, čo to tam ten chlap stvára, aby ju ešte viac rozložil.

  Susedkine dvere sa opatrne pootvorili a vidiac, že je to on, otvorila viac a vítala ho s úsmevom. On jej rovnako odpovedal, už tušiac, čo dobroprajná babka asi stropila.  

  - Nemohla som jej ich vrátiť. Búchala by nábytkom, niečo doma rozbila a nahlas rumádzgala. Takto tu len ticho sedí a mala čas premýšľať. - pokojne mu vysvetľovala suseda a bol by ju za tie slová, aj za ten skutok i objal, ale už to, že páchol po jednom ženskom parfume bude dnes tamtej napaprčenej žienke ťažko vysvetľovať, nieto ešte voňať aj druhým. A že si babka dala záležať. Aj natáčky boli, aj krém na pleti. Tak iba nenápadne žmurkol.

  - Čože?! Tak vy máte moje kľúče a necháte ma tu mrznúť na schodoch?! – osopila sa na chuderku starkú, ale tá ju nebrala na vedomie. Zacinkala kľúčikmi, ktoré jej ráno zveril s prosbou, aby ich vrátila majiteľke  a celá sa striasla spokojnosťou, ako to dobre vymyslela.  No preventívne zavrela zvnútra dvere, lebo zhora sa už blížil tajfún.

 Vykročil jej v ústrety, ale zabrzdila ho natrčenou dlaňou.

  - Čo si spravil s Belle?! –

  Zastal, oprel sa pohodlne o zábradlie, zopäl ruky a hral sa s ňou.

  - Čo myslíš? Zatiahol som ju v kaviarni na toalety a rozdali sme si to, ako starí dobrí známi, čo sa roky nevideli. Tuším som ju oplodnil. Síce sa jej trošku ťažšie bude doma snúbencovi vysvetľovať, že počala od radosti, ale to je už ich problém. Tvoj spisovatelík príde. Keď už kvôli ničomu inému nie, tak aby mi rozbil hubu. Príde. A to si predsa chcela. Zariadil som. Tvoja čítačka je zachránená aj po tvojom vskutku zbabelom úteku...- zaštrngotal kľúčikmi, na znamenie toho, že rozprávky je koniec a natrčil jej svoje dlane.

  - Šašo!  - zagánila na neho.

  Povzdychol. Uklonil sa. A pokračoval vo svojom výstupe.

  - Kedysi si sa pýtala, či som autorom tej... tej trápnej knihy. Odpovedal som ti, že nie. Som čosi horšie. Som totiž jedným z jej hlavných hrdinov. – opäť spravil mierny úklon, ale úskokom pozoroval, ako zareaguje.

  Otvorila ústa. To predpokladal. Zatiaľ nenadáva, môže teda pokračovať. Ale preventívne pozrel dolu, či je to vysoko, ak ho bude o chvíľu už fakt zhadzovať cez zábradlie.

  - Správne ti asi práve doplo, že tá mladá maturantka z knižky... bola zas... – trochu sa natočil a ukázal smerom, kde kaviarnička vôbec neležala, ale bolo to aj tak jedno. - ...bola tvoja návšteva Belle. – skúsil ozaj zvláštny úsmev, nezaraditeľný medzi tie normálne ani medzi tie pre zvláštne príležitosti.

  - Autogram som ti od nej nevypýtal, ale ten môj ti... rád vpíšem do kože ...trebárs svojím nechtom. Niekedy. Možno. Raz. Ak oň ešte budeš stáť... – posúval sa o schod dolu a zas späť hore.

  - Ty si zo mňa robíš blázna? – zatiahla neveriacky.

  - Nie, to ty si povedala, že ja som šašo. V žiadnej hre nebývajú dvaja, srdiečko. Všetko je to čistá pravda. Nemá cenu si vymýšľať, ani klamať. To, čo bolo, bolo. Nedá sa to vziať späť a... asi ťa sklamem, ani zabudnúť. Pochopím, ak to nepríjmeš a nezmieriš sa s tým. Máš na to plné právo. – vyšiel tých pár schodov vyššie, chytil jej dlaň, vyvrátil a vložil do nej kľúče. Zatlačil prsty a strčil jej celý ten náklad do vrecka kabáta.

  - Tvoje kľúče. – zašepkal.

  Nebránila sa ničomu. S otvorenými ústami poddala sa všetkému, len nemo zízala na ten zjav pred sebou, či sa jej  len nezdá. Náhodou...

  Pooblizoval ju naposledy pohľadom, smutne sa usmial, privrel viečka, otvoril ich. Cúvol. Ešte kúsok.

  Stála a nemo zízala. Nezmohla sa na slovo. Na odpoveď, na otázku. Na nič. Sníva sa jej?! Absurdné! Bizarné! To nemôže byť realita! Obživlý hrdina z knižky pred jej dverami, v jej posteli, v jej náručí... Kto je tohto tu autorom?! Život si z nás robí srandu?! Zahráva sa? Laškuje? To je... To je predsa...

  Pomaly kráčal dolu schodmi, zakýval susedke, čo nevydržala a na škáročku pootvorila dvere, aby mala aj obraz, aj zvuk. Zrýchlil a doslova vyletel z vchodu.

  Ešte stále stála a spracovávala.

  Odišiel?! Odišiel! Nechal ťa tak?! Nechal. Samú. Stáť. Na chodbe. Stáť a zízať?! Neprosil? Nežiadal? Nenúkal sa, že sa chce vrátiť?! Nič z toho?! Kašle na teba?! Nechce ťa? Nemá záujem?...

  Vydolovala ruku z vrecka. Bezmyšlienkovite premlela kľúče medzi prstami a...

   Zobudila sa!

  - Došľaka! „Tvoje kľúče!“ Ale toto nie sú moje kľúče! Toto sú jeho kľúče! – neveriacky hľadela na zväzok, ktorý jej hlava dôverne poznala, keď jej nedávno na nej pristáli. Kedy ich stihol vymeniť... Ako to, že je stále o krok dopredu a jej nič nedochádza.

  - Vymenil moje kľúče za svoje... Povedal „tvoje kľúče“. Dal mi kľúče od svojho bytu! Miluje ma! Chce ma! Má záujem! – doplo jej.

  - Hej! Adam... stoj! – rozbehla sa, ale stopla ju akčná susedka.

  - Slečinka. A nemohli by ste mi požičať tú knižku? Tú ... o ňom. – zasnene mykla bradou smerom dolu, kadiaľ práve odišiel.

  Striasla sa a pousmiala. 
  - Rada, teta. Ale až inokedy. Teraz sa musím ponáhľať. -

  - Viem, viem... po ten autogram! – zaškerila sa babka a zakývala jej na cestu.

domiceli

Mr. GOLD - Iba každá druhá 28. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

28. kapitola

Post

XXXIII.

  Začalo byť dusno. Zhodiť kabát? Odšáliť, odviazať aj tú šatku? Alebo zvoliť čerstvý vzduch? Poriešil to za ňu čašník.

  - Prepáčte. Volali ste? Započul som, že chcete zaplatiť. – tváril sa, že listuje v bloku, hoci boli jediní zákazníci.

  - Nie, započuli ste, že už sme zaplatili! – dovolil si byť cynický aj na svoj vlastný účet. Na oba svoje vlastné účty.

  - Ja platím. Ja som pozývala. Káva a dvakrát kakao. – natočila sa k čašníkovi, aby ukončila celú trápnu situáciu.

  Bolo mu ľúto, že má pravdu. Áno. Teraz platí ona. Vlastne aj vtedy platila. V nepreniknuteľnej ulite vlastnej zranenej ješitnosti, v ulite, ktorá nemá okná na zvyšok sveta a nezaujíma sa, či tam za škrupinou vôbec ešte nejaký je, nepomyslel na to, ako to celé vidí ona. Nezaujímalo ho to. Až teraz.

  Stiahol jej ruku s bankovkou späť na stolík a nechal svoju na nej položenú. Chveli sa obe. Bolo mu ľúto, že ju ale musí rýchlo pustiť, aby z vlastnej vydolovanej peňaženky vytiahol bankovku, ale tak to bolo správne. Bolo jej ľúto, že musel... Ešte chvíľu ju tam nechala ležať obnaženú a chladnúcu, akoby dúfala, že sa vráti. Tušila, že nie. Tak to bolo správne.

  Napriek všetkému nehnevala sa na neho. Nemohla. Bol prihlboko vrytý v jej vnútri a ani čas, ani všetky tie udalosti vtedy a potom i teraz nemôžu zmazať stopu, ktorú v nej má.

  Mlčky vstali. Vyšli pred kaviarničku.

  - Ďakujem za pozvanie. – povedali skoro naraz a pery sa im skrútili do plachých úsmevov.

  Radšej narval ruky do vreciek kabáta a sama spravila to isté. Vzájomná symbióza pretrvávala. Nechtiac, nevedomky, akosi podvedome.

  - Neďakuj mne... Toto celé nebol môj nápad. To Lacey. Je akčná a skôr koná, ako sa zamýšľa nad tým, aké to môže mať dôsledky. Nemohla vedieť... Priznávam, keďže som vedel, o koho ide...ona nič netuší... Skúsil som jej celú tú čítačku vyhovoriť, pochop... - bolo mu trápne sa vyhovárať a váľať obvinenia na iného, a akurát na ňu. Na Lacey.

  Pripadalo mu to nechutne zbabelé.

  - Chápem. – prikyvovala.

  - A zabudol som ti zablahoželať k manželstvu. Som rád, že si šťastná. Vždy som chcel, aby si bola. – ošíval sa a mal, čo robiť, aby ruky udržal medzi omrvinkami vo vreckách.

  - Neviem, podľa čoho tak Lacey usúdila, ale s Adamom nie sme ešte manželia. – nemohla za to, začervenala sa.

  - Chápem. - aj keď nechápal nič.

  Slová už strácali svoju podstatu aj význam a plynuli by rovnako bezobsažne ako by aj tie o počasí a varení a politickej situácii, keby ich v tomto okamihu predostierali jeden druhému.

    Slová boli zbytočné. Stáli tu len dvaja životom oplieskaní ľudia, každý sám za seba, krehkí, zraniteľní a predsa dosť silní, aby sa nedali zmiasť vetrom a dovolili mu odniesť ich kam on chce. Každý už mal svoje vyhliadnuté miesto, kde rád zakotví a podľa pravidiel prírody poctivo zhnije bez ohľadu na to, čo si kto o tom myslí.

  - Budem musieť ísť. Som tu vlastne len na skok, domov ma čaká ešte dlhá cesta...- započala sa obzerať do hmly, ktorá sa tu zrazu z ničoho-nič objavila, akoby chcela zahaliť všetko svojou nepreniknuteľnou kvapôčkovou inváziou a zatlačiť to späť do obdobia spánku a zabudnutia.

  - Domov...- zopakoval a nedokázal už ďalej vzdorovať zdravému rozumu.

  Vytiahol ruky z kabáta a objal ju. Objal ju tak mocne, až sa v prvom momente preľakla, kým pochopila, že je to objatie na rozlúčku. Pretiahla paže pod tie jeho a skúsila sa zaprieť obdobne. Aj cez mnohé vrstvy oblečenia obaja cítili chvenie toho druhého.

  - Buď šťastná, Belle. A nehnevaj sa, že na tej čítačke nebudem. Vieš, akosi ťažšie v poslednom čase znášam bolesť. - zašepkal.

  - Aj ty buď šťastný. A na tú čítačku rozhodne choď! To dievča ťa tam bude potrebovať. Ja zostanem pekne doma. - odpovedala mumlavo do klopy jeho kabáta a uvoľnila objatie.

  Privrel obe viečka, aby si zachoval posledný snímok a  ešte s privretými sa otočil a naozaj zmizol. V hmle.

  Chvíľu tam stála, dívala sa do bielej pavučiny ničoho a videla naozaj už iba to nič. Týmto smerom jej cesta ďalej nevedie. Ale až teraz je skutočne ukončená, uzavretá.

  S blahodárne na dušu kvapkajúcim úsmevom sa otočila a vykročila smerom k stanici. Týmto smerom jej cesta pokračuje...

  Spoza rohu sa odtrhla silueta muža. Tiež mal cestu. Tiež sa na jednu vydal. Jeho cesta bola akási rozbitá, plná výmoľov. Váhal, či sa po nej vôbec má pustiť ďalej.

domiceli

Mr. GOLD - Iba každá druhá 27. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

27. kapitola

Do dna

XXXII.

  Čašník zámerne zahrmotal táckou, aby dostal jasnú odpoveď, že môže vykladať a nie odnášať. Objednávka je objednávka. Kšeft je kšeft. Tringelt a tak. Nedostal. Nikto si ho nevšímal.

  - Mrzí ma to. – znovu zopakovala a nebolo jej všetko jedno.

  Z poryvov, čo sa mu premieľali v tvári vyčítala bolesť a akýsi už uhniezdený smútok v očiach, to márne volanie po záchrane, ktoré tamto vzdorovité dievča iste zachytilo, ale už nedokázalo dlhšie vytrvať v boji s veternými mlynmi jeho paranoje, že všetci sú proti nemu. Ale chápala ho. Chápala aj ju. Chápala ich oboch.

  Pomaly si sadal na svoju stoličku a počkal, kým ho čašník obslúži. Vyložil aj jedno kakao a ponúkol zákazníčku profesionálnym úsmevom a mierne, no nástojčivo odsunutou stoličkou.

  Chvíľu zaváhala.

  Díval sa do temnej hladiny kávy a zaryto mlčal. Sadla si, ale kabát už nevyzliekala. Len tak na pol zadku. Pritiahla si svoju šálku a mračila sa na šľahačku, ktorú si predsa neobjednala. Potom to celé prehodnotila a pokúsila sa opatrne naladiť tvár na jemný úsmev.

  - Ako sa má Neal? Dúfam, že je mu už lepšie. - snažila sa, aby sa jej hlas netriasol.

 On sa zachvel, roztriasol, akoby ho práve smrtka preskočila. Mal čo robiť, aby sa mu prsty prilepené o obruč šálky, rozkmitávajúce jej vypenenú hladinu nezaryli do porcelánu. Keby to bolo možné...

  - Áno, áno...už je mu lepšie! – vytrhol z tekutiny pod sebou skoro všetku černotu a zabodol ju do jej vľúdnej krásnej tváričky.

  Stiahol radšej prsty zo šálky aj z obehu a spustil ich vedľa tela, aby ich nenapadlo sa na ňu vrhnúť inak, než slovne.

  - Ty si...ty ...vôbec si neotvorila môj list?! – predniesol takmer fistulou, neprirodzene vysoko a piskľavo, vykrivil ústa a pritiahol hlavu najskôr bližšie, ale pocítiac vôňu, tú istú, tú starú, dobre známu vôňu, jej vôňu, prirodzenú a mámivú, neodolateľnú vôňu kože, ktorej stačil sprcháč, radšej sa zas oprel. Ale zrak z nej nespustil.

  Priznala sa. Zakývala záporne hlavou.

  - Nie, nečítala. Nemala som odvahu. Bála som sa...- vydychovala bezfarebné výhovorky.

  - Bála?! Čoho, drahá? Že ti v ňom budem vyznávať bezmedznú lásku a drankať, aby si sa ku mne vrátila?! Že budem nariekať a skuvíňať, ako bez teba nemôžem žiť?! Prosiť ťa, ponižovať sa, škemrať a ...tohto si sa bála?! – posledné slová vyšumeli do násilného smiechu.

  Prehrabol si neexistujúce vlasy, chcejúc sa do nich zaboriť, ako v ten moment, keď mu ošetrujúci lekár oznámil, že mu je ľúto. Trhal si vlasy zo zúfalstva, ale jediné, čo mu utkvelo v pamäti, bola úľava. Ten pocit otupenosti a bezmyšlienkovitosti a prázdnoty, namiesto bolesti a smútku. Preklínal sám seba za nedostatok ľudskosti a empatie, deň čo deň potom sa nenávidel, ako mohol byť taký bezcitný a neľútostný, ale v ten moment, v ten ničivý, všetko búrajúci moment, moment, ktorý ho obral o jedinú rolu, na ktorej mu kedy záležalo, o otcovstvo, o jeho jediného syna, v ten moment myslel na ňu!

  Aj teraz sa k nej vrátil pohľadom. Bola nesvoja, vyplašená jeho reakciami. Mal pocit, že ho nespoznáva a vedel, že sa nemýli.

  - Neal zomrel, srdiečko. Ty si odišla a... odišiel aj on. Ticho. Bez slov. Bez rozlúčky. – vykladal pomaly, ako karty z rukávu. - Napísal som ti to. Iba pár riadkov. Iba túto vetu a ešte jednu o konečne splatenom dlhu. Voči tebe. Vetu, ktorú som myslel vážne, a za ktorú sa nenávidím! Som zviera. Ale vtedy... som cítil... presne to. – uškrnul sa. - A ty si si nedala ani tú námahu ten list otvoriť. – prikyvkával, ako by jej rozhodnutie schvaľoval a radšej sa už nič nepýtal.

   - To ma mrzí...- zopakovala už tretíkrát.

  V očiach mala slzy a chuť ho objať, alebo aspoň chytiť za ruku a stisnúť. Alebo... bála sa urobiť čokoľvek z toho.

  - Viem, ako si ho miloval. -

  Tentokrát prikývol spomalene a zovrel pery. Oči už boli matné. Ani muži nedokážu prehltnúť slzy. Vedel presne, čo mu chce povedať.

  Hej, miloval ho. Miloval ho natoľko, že sa kvôli nemu vzdal jedinej lásky, ktorá mu skrížila život a vniesla doň svetlo, teplo a pocit domova. Syn ho potreboval. Vykašľal sa na neho toľkokrát v živote, že musel obetovať niečo aj sám, keď on potreboval jeho a nemal nikoho iného, na koho by sa mohol spoľahnúť.

  A predsa ho neochránil. Neustrážil. Nedokázal zabrániť, aby ho mu ho smrť nevyrvala so smiechom  sekajúc bezperými zubami. V jednom momente schmatla obe lásky jeho života a vytrhla mu srdce, ale nerozdrtila ho na popol, len hrotom nechtov vpísala doň celé litánie bolesti a vrazila mu ho späť do hrude, aby cítil po každom nádychu, pri každom výdychu, aký prázdny je jeho život.

  - Neal vedel, že ho ľúbiš. Iste ti bol vďačný za všetko, čo si pre neho urobil. Nie každý by to dokázal... tak si nemyslím, že to bral, ako splatený dlh. - skúšala ho pohládzať aspoň slovami.

  Zahľadel sa na ňu. Stále rovnako romantická, naivná.

  - Splatil som jeho dlh voči tebe. Cítil sa vinný a mal pocit, že moje šťastie nie je spravodlivé a je jeho vina, že si so mnou a nie... – nedopovedal.

  Tvárila sa nechápavo. Ničomu nerozumela. Ale on práve stratil odvahu.

  - Belle, nemyslím si, že by sme sa mali hrabať v minulosti. Ani v mojej, ani v tvojej a už vôbec nie v našej. – skúsil navrhnúť, ale poznal ju pridobre na to, aby si bol istý, že to nenechá tak a bude chcieť vedieť pravdu. Nemýlil sa.

  - Aký dlh voči mne?! – spýtala sa rovno.

  Zopárkrát sa zhlboka nadýchol, kým našiel moment, od ktorého začne, ale nebol práve z tých, čo nezrania. Otvorí ním starú ranu ako mušľu, ale nebude tam perla, len dokaličené vnútro s pochovanými spomienkami, ktoré sa niekto opovážil exhumovať. Skúsi byť aspoň rýchly a stručný.

   - Bolo to predtým, než som prišiel na školu. Rozprávala mi o tom Emma. Ten mladý policajt...čo prišiel o život pri výkone služby...v lete. Na hrade...-

  - Emma ti rozprávala o Robovi?! – otvorila oči, čo všetko tento muž o nej a jej prenatálnom ľúbostnom živote ešte vie.

  Toto zabolelo. Kým sú muži z minulosti iba mužmi, je to OK, ale tento práve dostal meno. Stal sa z neho reálny sok, hoci mŕtvy, ale muž, ktorého milovala. Pred ním.

  Pozrel sa na ňu vážne.

  - Môj syn bol zodpovedný za jeho smrť. On ho... no, možno to niekto môže oficiálne považovať za nešťastnú náhodu, ale Neal to bral ako vraždu. Vtedy vraj kdesi v podzemí. Priznal si vinu a trpel ňou, zvlášť po tom, ako sa dozvedel, že ty a ja... A ty a ten "Robo" predtým. Dostal sa skrátka do partie drogových dílerov. Ten mladý policajt ich odhalil a stálo ho to život. Neal sa od nich odpútal, ale títo svoje ryby nepúšťajú späť do rieky. Našli ho a donútili spolupracovať ďalej. Vtedy som ho už hľadal aj ja. Aj našiel. Aj chvíľu všetko vyzeralo, že bude konečne dobre. Lenže oni sa vrátili. Odniesol si to Hook a aj ja. Nestačilo im. Neal sa vzdal Emmy, aby ju ochránil a ja...teba. Zaplatili sme vysokú cenu. Všetci.  Polícia súhlasila s priznaním a ochranou len pod podmienkou, že zostane korunným svedkom a zmizne na čas zo sveta. Musel som s ním. Pre jeho, vlastnú a aj tvoju bezpečnosť. Zaplatili sme...- zopakoval.

  - Všetci ste mi klamali! - dočkal sa odpovede.

  Prikývol.

domiceli