OUAT - Pešiaci medzi prstami... 52. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

52. kapitola

Zblúdené ovečky

    Tenučký okraj mesiaca bledulinko osvetľoval rozľahlé múry pevnosti. Vo vzduchu sa vznášala vlhkosť, dym žltavého ohníka uprostred nádvoria a clivý nápev mladej cigánky.

  Kočovní komedianti pohrdli hradnými spálňami, ktoré sa im náhodne, ako spadnuté z neba, respektíve skôr spadnuté, ako z neba, naskytli, a rozložili sa, ako im to bolo vlastné, pod holým nebom.

  Zvonka sa zdalo, že mníšky pozaliezané v špinavých, dávno neriadených komnatách už dávno spia, no v skutočnosti, odkedy sú tu, sotva daktorá zažmúrila oko.

  Každá svojsky prežívala zas a znova hrôzu posledných dní, každá sa v konečnom dôsledku cítila biedne, ako stromy zbavené koreňov. Prečkávali noc v mlčanlivej nehybnosti a ľahostajne sledovali nočné rituály svetlušiek, bez nádeje na obdobné svetielka kdesi v blízkej budúcnosti, čo by im navrátila stratenú dôveru v svet a život v ňom.

  Len jedna postava sa ešte túlala po rozpadávajúcich sa balkónoch. Mladý mních Petar sa už od príchodu do pevnosti temného hradu, ako bol býval s jeho názvom oboznámený svojim starším súputníkom, čo už veľa zažil, počul, aj videl, ale tu bol prvýkrát. Necítil sa tu vo svojej koži. Ani jeden z prítomných.

  Keď so sprievodom horekujúcich mníšok prešiel hradnou bránou a uvidel komediantské koče, obočie sa mu stiahlo a hrdlo nasucho preglglo. Temná pevnosť sa statila, ako zahmlenné okraje a stredobodom jeho pozornosti, jadrom jeho záujmu zostali len oné koče.

 Možno si to len nahováral, ale zdalo sa mu, že tie provizórne, poplátanými plachtami tvorené príbytky veľmi dobre pozná. Tí niekoľkí komedianti, ktorých tu zazrel, mu boli celkom neznámi, ale od tej chvíle už nemal pokoja.

  A teraz, keď sa mu nadôvažok ušami prelievala tá ťahavá melódia, cítil sa ako očarovaný. Ako v tranze blúdil nocou. Ako námesačného ho to ťahalo, ťahalo... sám netušil kam a prečo.

  Ale poslušne šiel...

  „Je to jej hlas,“ našepkávalo mu rozbúšené srdce. „Nie, sú to úplne cudzí ľudia... cudzí cigáni,“ bránil sa zmätený rozum. Ale tá pieseň Petara priťahovala stále viac a viac a on sa nebránil. Mieril po zablatených šmykľavých kameňoch k plápolajúcemu ohňu, vdychoval chladný, dlhými, nekonečnými dažďami nasýtený vzduch a nepremýšľal.

  Lebo keby premýšľal, keby bol poslúchol druha, čo ho ihneď oboznámil s tým, že už s nimi hovoril a nie je potrebné ich rušiť, že je to len jedna pomenšia cigánska komunitka, ktorá tu zostala, po predstavení pre panstvo, kým ostatní kočovníci odtiahli, bol by sa pokorne a pokojne spätil. Ale on vedel, že to nechce.

  Túžil ju znova uvidieť, aj keď sám ani dobre nevedel prečo. Nemiloval ju a po tom, čo mu urobila, nemal najmenší dôvod prechovávať k nej akékoľvek city, lebo nenávisť i lásku mu zakazovalo postavenie a odpustenie duša. Nejaká nezvyčajná sila ho nútila prísť až tesne k nej, osamotene sa vlniacej v rytme štíhlych žltých plameňov a tak omamne spievajúcej, ako morské sirény. Začmudenej, páchnucej dymom a nespútanou živočíšnosťou.

  Zbadala ho. Svojím uhrančivým pohľadom mu vzala všetku silu.

  Musel si podlomený sadnúť na zem, skrížené nohy cudne prekryl dlhou sutanou.

  Ona tancovala ďalej a nôtila s ešte väčším citom svoj tajomný cigánsky plač. Vykrúcala boky ovešané ligotavými plieškami a rozhadzovala dlhé, sťa dnešná noc čierne vlasy.

  Petar sa schúlil do klbka striasaný zimou i spomienkami. Zdala sa mu taká iná, že na chvíľu aj zapochyboval, či je to vôbec ona.

  Bola to ona. To bláznivé čierne takmer dievčatko zo spomienok sa prevtelilo do zrelej ženy. Ľudia dobre vravia, že cigánky dozrievajú rýchlo a prudko a čas ich krásy je prchavejší, ako iných dievok, ale o to omamnejší, neodolateľnejší a horúcejší... To vedel zas sám, z vlastnej pochabej skúsenosti.

  Aj tu už očarujúca žena, mrvila sa, krútila, rozprávala svojím telom, spievala srdcom a otvárala mu ho spolu s horúcou náručou.

  - Vždy dosiahneš, to, čo chceš? – spýtal sa zúfalý mních.

  Zastala v zvodne vykrútenom postoji pred mladým novicom.

  - A potom mi to už nikto nikdy nevezme... – odpovedala pošepky.

  Vtom kdesi z Petarovho vnútra chcel vytrysknúť gejzír zlosti a rokmi nahromadených výčitiek. Chcel jej vykričať všetko, čo medzi nimi bolo a čo si musel kvôli nej vytrpieť, no nezmohol sa ani na slovko. Všetky uviazli v stiahnutom hrdle, akoby ho už zaňho stískali jej počerné dlane.

  - Teraz sa na mňa nesmieš hnevať. – povedala hlbokým hlasom, zdalo sa, že vedela čítať jeho myšlienky. – Moja kliatba ťa do rána opustí, ak mi sľúbiš, že ty ma už nikdy neopustíš. – zasmiala sa klokotavým, trochu škodoradostným smiechom. – Zostaneš so mnou. Navždy. – dodala už vážne.

  Ako vravela, ako vyslovovala jednotlivé slová, Petar mal stále väčšie nutkanie objať ju a sľúbiť jej všetko, o čo ho len požiada. Už nemohol premýšľať, aj keby chcel.

  A ona to pridobre vedela. Svojou čiernou mágiou ho teraz zas mala úplne v moci.

  Oheň na nádvorí vyhasínal. Akoby vytušil, že intímnosť situácie si to takto vyžaduje.

  ...lebo cigánka nečakala, kým sa počarovanie rozplynie.

  Vzala si svojho vyvaleného vyvoleného. A vzala si ho teraz už celého.

Domiceli, Fra Vargelico