OUAT
Pešiaci medzi prstami
51. kapitola
Už ho vezú!
Starena sa už zmierila s tým, že vo svojom nájomníkovi nebudem mať
žiadneho ochotného pomocníka, no dvoch netrebníkov už nadobro odmietla vo
svojej chalupe chovať. Ich nehorázne milostné ošiale ju veľmi rýchlo omrzeli a len
s ohromnou nevôľou sledovala, ako rýchlo sa jej míňajú zásoby trpezlivosti i toho ostatného, odložené na
prípadnú zimu. V chalupe však sústavne bolo horúco...
S kopou suchého raždia a zdutou
mačkou na pleci, čo sa márne pokúšala vytlačiť z krku chuchvalec pozžretých
chlpov, sa kolísavou chôdzou blížila v vlastnej rozheganej chatrči, čudujúc
sa, že je akási ustrnulá, bez veľavravného pohybu.
Čí bola bližšie, tým viac v nej
rástlo rozhodnutie vyhnať oboch drzých, samozvaných monarchov zo svojho
príbytku, zo svojho lesa i života. Zacnelo sa jej za bývalou samotou.
Keď už bola len pár mizerných
krokov od chajdy, s ľútosťou si ju premerala, osvetľovanú len roztrhanými
lúčmi ranného slnka, predierajúcimi sa hrdými ihličnanmi i majestátnymi bukmi
a javormi. Dopriala by im to isté. Pokojne dorásť a zhniť zaživa v tíšene
porastu.
Už tradične zvalené dvere odhalili
prítmie a neporiadok vnútri. Prevalená už strecha na pravej polovici
chatrče dávala tušiť úmornú zimu a spadnutá okenica len nesmelo dopĺňala
tento ponurý obraz zruinovaného niekdajšieho sveta.
„Vyrazím ich! Oboch! Aj cez
zatvorené dvere, by som ich, ale...! Nemám... A ...Just vyrazím! Ľavá stena je ešte celá...“
odhodlávala sa baba.
Nadhodila si svoj náklad a pohla
sa do chatrče.
„Nenechám si ja veru viac porúčať!
Pcha! To som si dala, ja hlupaňa! Poslúchať takéto veličenstvá za trochu
toho...onoho...Ptfuj! Ja ti dám ducha lesa! Veď ty len počkaj, ryšaňa jedna! -
- Tu si, ty striga! – skočil na ňu
kráľ spoza pece, len čo prekročila napoly zlomený prah dverí. – Čo si s ňou
porobila?! Už aj vrav, kým ti pekne hovoríme, lebo…! –
- Čo ťa divá sviňa poťukala, ty
pochábeľ?! – zvalila sa starena na nízky stolček.
Šokovaná mačka len divo zamraučala,
konečne sa zbaviac guče chlpov z pažeráka a akoby ju vystrelil,
uháňala do bezpečia hustého prachu a pavučín pod pričňou.
Kráľ sa zohol po zaslinený chuchvalec,
čo mu skončil pod nohami a meľniac ho medzi prstami, hľadal v ňom ryšavé vlasy. Márne.
- Kde je naša Réva?! Vrav, ty to
iste vieš. Kde je?! No, kde je?! Dobre sme my videli ako si na ňu zazerala. Dobre,
že ti oheň nesršal z očí žiarlivosťou...- zatiahol plačlivejšie Gregor II.
Baba, nečakajúc takúto reč,
považujúc ju za ticho pred búrkou, strčila medzi seba a jeho výsosť nošu
raždia.
- Čo ti ja viem?! Lesný duch ti ju
dal, nuž si ju aj vzal! Lepšie si sa mal o ňu starať!- vyfľochla.
- Starať, starať... Tri-štyrikrát
denne, päť-šesťkrát za noc bolo vari málo?! – fňuklo jeho veličenstvo. – Asi hej...- odpovedalo si
samé.
Potom sa rozhodlo zvaliť vinu, ako
vždy, na iného. On je kráľ. On môže.
Schmatol nošu a šmaril ju do
stredu miestnosti. Drobné konáriky sa rozsypali po celej dlážke a besno praskali
pod nohami nervózne na mieste stepujúceho muža.
- Šťastná si mala byť! Poctená na
výsosť takou vzácnou návštevou! Ale od takej, ako ty, sa človek, tobôž kráľ,
štipky vďaky nedočká! –
- Už si skončil?! – odkopla babizňa
kôpku konárikov smerom k žalobcovi, pripravená na obhajobnú reč, ktorú si
len tak za širák veru nestrčí. Ale inde môže!
- Tak, ale už toho mám akurát tak
dosť! Ja mám byť vďačná tebe?! Dočista sa ti v tej gebuli pomazanej
zatmelo?! Pľundriak jeden krepánsky! Papľuh nevychovaný! Žiadnu úctu k mojim
šedinám to nemá! ...za to, že si mi aj s tou paskudou červenochlpou požral
všetky zásoby?!...za to, že som sa o vás starala. Liečila ťa, chovala?! Do
smrti smrťúcej by si mal za to ďakovať! A si píš, ak to vieš, že ti tú
radosť nespravím a zgegnúť neráčim! A ten môj rozbitý hrnčúrik!
Hí...na ten by som bola aj zabudla! V pekle zaň budeš horieť! – eštelen teraz
pochytil starenu ten pravý amok.
Schytila riadny papek spod pece a otrčila
nad vyjaveného kráľa.
- Už nech ťa tu viac nevidím! ...bo
tak ťa capím, že ti jazyk vybehne a zostane tak po kolená vydurený! –
Gregor II. vyľakane vycúval z chatrče
a pre istotu ešte trocha pobehol, aby si bol načistom, že dočista unikol
ponižujúcej bitke.
Díval sa. V chajde bolo chvíľu
ticho. Starenu v priezore dverí nevidel. Až po chvíli sa vynorila v ráme
a vyhodila mu malý uzlík s vyschnutými pagáčmi. Dar akéhosi
dedinčana, na ktorý pred mesiacmi, čo tu bol, dávno zabudla. Teraz objavila.
Jedovato naňho zazrela a znovu zmizla v prítmí drevenej búdy. O chvíľu
letela na priedomie aj chudera mačka.
Kráľ zmätený ako lesná včela,
zovrel uzlík pevne do oboch rúk, nedbajúc na to, že rozpučil jedinú stravu, čo
by po dňoch tu možno bola bývala stála za to a zvrtol sa k hustému porastu
pred sebou. Hlavu sklonil, povzdychol.
Ponížená mačka, dovylizujúc si uderenú labu
ho urazene pozorovala a po očiste nasledovala, ustrašene sa schovávajúc za
kmene stromov. Hlavne nenápadne. Má sotva sedem životov.
Neprešiel ani pár krokov s mačkou
v pätách, keď tá nečakane ho predbehla, obratne sa vyštverala na najbližší
strom a z neho skočila smerom dolu. Nedopadla však do lístia, lež sa
zachytila drapľavej látky vreca zaveseného tu na konári. Vrece sa rozkývalo a rozhojdané
zverom s hrmotom dopadlo na zem.
- Skydoň ti do matere, ako by
povedala tá striga, my teda nikdy nie! Veď to je poklad! ...Hotový poklad pod
našimi nohami! – neveriacky sa prehŕňal v klenotoch, čo zažiarili v tme
lesa. - ...ale...ale no toto? Tuto...tamto...Veď toto tuto sú snáď korunovačné
klenoty krušovadské! ...- onemel na okamih. – Mea Réééva! Kde si nám?! Či sme
si to zaslúžili, že nás takto trápiš?! Keď nám ešte aj tento poklad zmizne, ako
ty, to už nerozchodíme, neprežijeme...tak veru, tak! Nie! Nedáme si poklad! Náš
je! My sme ho našli, my máme právo nálezného, aj právo od vekov stáť, či sedieť na tróne
krušovadskom! Len my, z Božej milosti kráľ jeho, teraz i korunovaný! Budiš! –
rozohnil sa.
Nedočkajúc sa žiadneho potlesku,
ani odpovede, pozorne zabalil kráľ klenoty, prehodil si ich cez plece a o niečo
veselšie vykročil vpred, žmurknúc na mačku, čo vykúkala spoza pňa obďaleč.
Ďaleko nezašiel. Nedalo sa. Les
hustol a tmavol každým krokom.
„Každý kmeň je z jednej strany
obrastený zeleným machom.“ ujasnil si nový poznatok. „Ktohovie, prečo.“ lámal
si márne hlavu nad týmto čudným, pre jeho pochop, úkazom.
- Stoj! Zastav sa, vravím ti! Až mi
v duši píska, čo ťa dohnať nevládzem! – ozvalo sa kdesi za ním, naozaj
sprevádzané nepríjemným škrípavým pískaním.
Stará bylinkárka sa valila jeho
smerom, tlačiac pred sebou úzky drevený fúrik navŕšený všakovakými haraburdami,
ktoré v rýchlosti stačila naložiť.
- To by sa ti tak páčilo! Odísť si
mírnix-dírnix a starú nešťastnú ženu nechať opustenú v rozváľanej chalupe!
Napospas hladu a smradu! ...a ešte mi aj pagáčiky zabral! Nežral si ich! Priznaj?! – pribrzdila prudko, pozorne si ho premeriavajúc.
Batoh na jeho pleci sa jej zdal o niečo
málo väčší, aký mu bola vyhodila s pagáčmi.
Baba uháňala vpred, jej fúrik len
tak nadletoval a drobné predmety sa z neho postupne vysýpali do
všetkých lesných jarčekov a krovia. Chabo uchytená ošatka s múkou sa nahla raz sem, raz tam a značkovala
cestu tmavošedým práškom.
Lesné zverstvo i vtáctvo utíchlo
a napäto sledovalo dvoch narušiteľov ich lesného pokoja.
Stará diviačica zbystrila sluch a ochranne
sa vztýčila nad svoje ratolesti, mrviace sa bezstarostne vo vlhkej zemi. Párik
hlodavcov sa stiahol do svojich dier naplnených zrnom a lesnými plodmi a ustrašene
čakal, kým tá pohroma pominie.
- Tadiaľto! A hentam kúsok
doľava, potom späť priamo za nosom! Rýchlejšie, rýchlejšie a nenatriasaj ma
tak! – komandovala baba sediaca na fúriku svojho urodzeného dopravcu, sťažka
prešľapujúceho už z nohy na nohu.
- Ho-ho-hóóo! Naposledy som takto
uháňala na starej kobyle. To som bola ešte taký malý sopeľ! – nadchýnala sa
rýchlou jazdou starena. – Môj ded mal jednu kobolu, ktorá sa vždycky
prevaľovala doprava. Fííí, ale cválať vedela! Keď chcela... väčšinou nechcela. –
Domiceli, Fra Vargelico
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára