OUAT - Pešiaci medzi prstami... 30.kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

30. kapitola

Expozícia

                   Ešte raz si všetkých mužov premeral, či má vôbec význam, či má aj právo otvoriť pred nimi svoju dušu, trezor tajomstiev, odkladisko nevylúštených záhad. Nie. Nebude pochybovať o ich oddanosti. Zachránili mu život a ...napokon už aj tak je dosť neskoro. Teraz musí už len riskovať. Buď – alebo.

  - Nasledujete ma, páni. – vyzval správca provincie Sorin-Dorel svoju návštevu.

  - Otec, ste ešte slabý. Veľmi sla... – skúsil zaprotestovať Luban.

  - Teraz prišiel čas! Môj čas! – chcel sa správca vystrieť, ale staré, ubolené telo sklamalo. Rozkašľal sa a v neutíchajúcom záchvate, stihol už len posunkami požiadať šľachticov, aby naňho počkali vedľa.

  Luban položil ruku Simonovi na plece, ten chcel pohyb zopakovať, ale Arnolfov rozložitý chrbát mu vzal odvahu. Šľachtici vyšli.

  Dvere správcovej spálne sa ešte nestačili zavrieť, keď pri Simonových čižmách na chvíľu zaspätkoval pes, skrčiac natiahnutý koberec pod svoje na pohľad dengľavé nohy. Jazyk mu visel zboku papule a z vlhkých tmavých očí žiarila spokojnosť. Zagúľal nimi po pánoch, otriasol sa, zvrtol a trielil preč.

  - Kompozíciááá významného mááá...- vlieklo sa v rýchlosti za ním ako ozvena. Kasno, stále zakvačený o Pufíkov obojok lietal s ním po chodbách ako prievan.

  - Pufík ! – zapískal Simon v snahe zachrániť krpáňa. Poslušný zver znovu zaspätkoval, div si nohy nepolámal na kovovom brnení pri stene. Rachot spôsobil trpaslík. Nestačiac vybrať zákrutu, nacapil sa na koleno plechového strážcu. Chrtovi sa na krku napli hrubé žily, vzopäl sa a o chvíľu nervózne zatľapkal pri pánových nohách. Za ním Kasno a hŕba prevalcovaného brnenia.

  - ...jedného z najvýznamnejších maliarov – portrétistov všetkých vekov. -

  - Naveky  amen! – rozrehotal sa Arnolf nad skupinovou mätežou.

  Upachtený, spotený trpaslík opierajúci sa o psa, ktorý ho v pravidelných intervaloch láskyplne oblizoval a švácal rozkmitaným chvostom, či dvíhal zadnú nohu značkujúc si svoje teritórium, si frčkami naprával čipky goliera. Zažmurkal očami, ktoré mu zas zvlhčil drapľavý Pufíkov jazyk, vytiahol si nohu z ohybu brnenia a s nečakane vľúdnym hlasom sa ozval.

  - Takže, páni, môžeme vykročiť, aby nám neunikli tie najväčšie skvosty hradného depozitu. Ráčte. Som rád, že naša prehliadka môže pokračovať a že sa tak vskutku disciplinovane držíte celá skupinka pokope. To ma nesmierne teší a povzbudzuje. Ráčte, ráčte.

  Orfy a Arnolf vyčítavo pozreli na Simona, dávajúc mu jasne najavo, že sa unáhlil a že by bolo načim niečo s tým urýchlene urobiť. Pochopil. Bokom úst pískol a po psovi sa len tak zaprášilo. Iba hompáľajúce sa kusy kovu rozhádzané navôkol dunivo zahmkali narážajúc o mramor od koberca oholenej  podlahy.

  - Poďte, páni, - šeptom do zatvárajúcich sa dverí vyzval Luban, doteraz len pozorujúci scénu,  spoločenstvo. – Otec príde, len čo mu opadnú pijavice. -  Striasol sa hnusom.

  Pri vysokých dverách, prehnane vyzdobených vyrezávanými ornamentmi zastal, afektovane si uhladil golier a snažiac sa napodobniť úbohého Kasna piskľavo zatrilkoval.

  - A teraz milí naši milovníci umenia, uvidíte, čo ste ešte nevideli...- pohybom oboch rúk sa snažil rozlepiť obe krídla naraz. Márne. - ... a ani vidieť nebudete. Vyčkajte, vrátim sa po kľúče. – preglgol nadobro strápnený.

  Arnolf založil ruky za chrbát a vykrivil gamby. Ostatní zostali zabratí každý vo svojich myšlienkach a predstavovali si, čo zrejme ešte nevideli: raňajky, obed, večeru... jedlo... stehno... omáčku...jedlo!

  Spoza dverí sa ozval kovový zvuk. Krídla sa rozpäli a odhalili rozľahlý salón. Arnolf sa obzrel dozadu, kde zmizol Luban po kľúče. Ten, maličký v masívnom ráme práve otvorených dvier všimnúc si jeho prekvapenie, pod fúzy sa usmial.

  - Tajné chodby. -

  - Jáj...- zhnusene precedil Lebrossi a potom nevedel, čo so slinou, ktorú potreboval vypľuť. Sťažka preglgol.

   Izba dýchala tajomstvom pedantne opatrovaných dávnych vekov a jemných sladko – kyslých vín. V príjemnom šere, vytváranom umne zatiahnutými krikľavými závesmi sa nenachádzalo veľa kusov nábytku. Pôsobila priam staromládenecky. Podlaha bola vydláždená čierno – ružovými a zlato – purpurovými oblými leštenými kameňmi na niektorých miestach prikrytými mohutnými čiernymi kožušinami, ktorými sa Sorin – Dorel tak rád vystatoval. Hrubootesaný mramorový krb sčasti zatieňovalo veľké kreslo, masívne, umne točené z tmavého dreva a celé pokryté rôznymi kožušinami, ktorých prvotných nositeľov  snáď ani ich terajší majiteľ nevedel pomenovať. Hneď vedľa stál nízky stolec na malých nožičkách a jeho inkrustovaný povrch zakrývali kalichy a hlavne džbány s lahodným mokom a misa akéhosi suchého, snáď cestového, už napohľad nevábneho obsahu. Starý Orfy sa lakotnícky zalizol.

  Luban, usmiaty od ucha k uchu, spokojný, že sa asi  jeho humor dočkal spontánneho ohlasu u priateľov, pokračoval v začatej imitácii hradného sprievodcu.

  - Som na rozpakoch, milí moji milovníci skvostov. Neviem, či vás mám zaviesť najskôr do historického pivničného depozitu, - rukou krúživo nonšalantne ukázal k sekretáru, v ktorom boli umne uložené nádoby,  - ... najstaršieho v ríši, alebo radšej k nevinnému mladému vínu, čo ešte nestihlo nalepiť na svoje útroby pečať historickosti a zrejme už ani nestihne. – uzavrel a chcel naliať z najvyššej čaše rovno do kalicha pri jej bruchu.

  - Ďakujem ti chlapče, že si ma tak šikovne zastúpil – nepostrehnúc sarkazmus vbehol do salónu Kasno, naprávajúc si rozgajdanú košeľu a už aj otváral Lubanom len privreté tajné dvere, ktorými bol prišiel a zvnútra otvoril, dvere vedúce do hradného depozitára ďalších, vôbec nie tekutých, umeleckých diel. – Dúfam, že ste ma nečakali dlho, - zdvorilo sa uklonil a keď šľachtici s povzdychom vošli dnu, starostlivo zamkol na dva západy.

  Simon, potmehúdsky sa usmejúc, po chvíli ticha obozretne vyliezol spoza ťažkého závesu, kde sa pritajil, luskol prstami a vovalil sa do kresla. Vzal do rúk kalich,  do ktorého Luban nestihol naliať víno a naplnil jeho osud až po samý kraj. „Prehliadka pivničného depozitu začína...“

    - Už ani na toho psiska nie je spoľahnutie... čo by som aj čakal, keď má takého mľandravého, neschopného pána... – srdil sa chrchlavo Arnolf nútený o smäde a hlade motať sa po tmavých chodbách sledovaný hrdou nadutosťou dvojrozmerných očí na vyblednutých portrétoch, ktoré v sliepňavom svetle aj tak ledva rozoznával.

  - Počúvaj, Simon... – Orfy sa obzrel dookola, no Simona ani jeho Pufíka nevidel. Pocítil len ďobkanie na koleno.

  - Hľadáte niekoho? Uú... ja som tu... kričím kvôli orientácii... – rozškľabený škriatok ironicky zažmurkal očkami dohora na prekvapeného muža, ješitne sa vytešujúc, ako ctených pánov dostal na svoju prehliadku, kde je psom a ich zákerným pánom vstup prísne zakázaný.

  - Keď sa mi ten fafrnok dostane pod ruky... Nakoniec to nás našil on! – spriadal vražedné konšpirácie namosúrený Arnolf a nerozhodnutý aké závery z toho ešte vyvodí, zanovito sa sťažka zložil na chladný, zaprášený výčnelok múru. Chodba sa im otvárala postupne osvetľovaná novými fakľami, ktoré Kasno s nadšením zapaľoval nechajúc sa vždy zdvihnúť na plecia mrzutým  Lubanom, ktorý dostal príkaz neprezradiť schôdzku nikomu ďalšiemu a vložil sa do hry na prehliadku v nádeji, že sa sprievodcu, ako predtým,  rýchlo zbavia.

   Sieň slávy vekov zatarasená Orfyho telom chvíľami tmavla, rozžínala sa, až osirela a utíchla.

  - Holobriadok bezočivý! – zabodával Lebrossi svoju ťažkú dýku so suchej výplne medzi kameňmi. Obrazov už mal dosť na celý život a tak sa Kasnom nespozorovaný rozhodol, že na svojich spolutrpiteľov počká, až sa budú z nanútenej prehliadky podzemia vracať, dúfajúc, že tou istou cestou.

   V náprotivnej fakli čosi škŕkavo zaprašťalo. Arnolf zdvihol oči.

  Dýka mu od prekvapenia vypadla z ruky, špicom sa slabo zaborila do dreveného trámu medzi doskami a potom sa zvalila celá do prachu podlahy.

  - To nie je možné...! To nie je... - cez prašný kúdol pod nohami prišuchol sa Arnolf k náprotivnej stene s veľkým drsným obrazom a zostal nemo stáť ako soľný stĺp s rozšírenými očami a stále viac sa otvárajúcimi ústami. Zbrklo behal po obraze len rozrušeným zrakom, kým mu doň nevpadol nápis.

  - E ...OEM ...MaiESTaTe...REVENa...D...KRUSOVaD...MC...  – slabikoval  Lebrossi.

  Spotenými prstami prešiel neveriacky po namaľovanej  tvári. Tvár zmizla.

  Zmätený muž sa bojazlivo pozrel na svoju neobratnú dlaň. Uf. Bola tam. A hoci sa mu ruka nečakane triasla, zdvihol ju odhodlane, opatrne, spomalene do výšky a z celej sily nacapil na béžovú matnú látku nohavíc. Zavyl bolesťou. Keď sa mu vrátil cit do mozgu, sklonil hlavu.

  Zo slabín sa naňho priam plasticky usmievala potrhaná tvár krásavice. Popukané farby nič neubrali na pôvabe fatálnej ženy.

  - Révena?!  Aká Révena?! Veď to je predsa...  tá podoba... to nie... to nie je možné, aby sa mýlil! -

  Arnolf zdvihol zrak znovu k obrazu. Vedľa bezhlavej panovníčky stálo dieťa. Nad ním rovnakým, ale menším typom písma napísané: Ionesa. Tu  ani len netušila, aký strastiplný osud jej sudičky nadelili do vienka. Tu, sotva trojročná spokojne unudene, ale so sviežimi, akoby iskriacimi očkami držala za sukňu svoju matku Révenu Krušovadskú, hrdo sediacu na honosnom tróne. Tu nemala ani zdania, že už o tucet rokov aj ona zasadne na kráľovské kreslo po boku vládcu susednej ríše Gregora II. Tu sa ešte mohla usmievať. Strasti a súženia si ju počkajú a pokráčajú s ňou celý ďalší zvyšok života.

  Tento škaredý muž, čo pripravil jej matku o hlavu  jej však  nevenoval žiadnu pozornosť...

  Arnolf sa s úľubou zahľadel do lona na dobre známu tvár krásnej rusovlásky, hrdej, tvrdej, zmyselnej, iste náruživej a živelnej, uväznenej na jeho prepotených nohaviciach.

  - Mrkvička...! – nesmelo a vlažne sa zachveli pery statného muža, akoby sa báli, že ich dakto začuje. – Vi ... o ...re ...la , - nespúšťal oči zo svojich čerstvo dekorovaných gatí. „Tá podoba. To nie je...ani možné.“

  - Ach, mladý priateľu, vy sa tu kocháte v tomto neveľmi hodnotnom portréte. No, prosím, tá zlá, zlá plieseň, mrška mrchavá, veru, veru nám z jeho, aj tak dosť slabej umeleckej úrovne, vyžrala ďalší kus. Odporné. Škoda, škoda... – skrčil nos znechutený trpaslík a pokračoval karhajúco. – Unikli vám naše najväčšie skvosty, no, no, no ! – hrešil neporiadneho, zaostávajúceho návštevníka.

  Zachytiac však rozľútostený pohľad muža smerom k obrazu, nadýchol sa a začal prednášku.

  - Révena Krušovadská bola bezpochyby krásna žena, čo maliar podčiarkol hlavne dôkladným stvárnením drapérie, ktorá vytvára ilúziu bohatého odevu, hodného panovníčky. Všimnime si precíznu prepracovanosť čipky na leme... a skvostnom stvárnení náhrdelníka, veľmi vzácneho kúsku, pochádzajúceho... a to som už zabudol, kto si to má všetko pamätať. Navyše tá modrá farba kameňov, aj vám sa zdá, že vôbec neladí s jej smaragdovým odleskom vlasov?! Fuj, fuj... také kako... – afektovane si prekryl Kasno oči. -...a teraz neviem...tá pleseň, tá pleseň...nech jej je zem ľahká... ale tutohľa našej kráľovnej Ionese, viete, ona osobne prikázala odstrániť tento dvojportrét z kráľovských siení, zaiste, veď má vytríbený vkus a toto nebol veľmi kvalitne spracovaný námet. Teda našej ctenej kráľovnej, veličenstvo Ionesu mám na mysli, to tu pristane. Našťastie, ako som už bol povedal, mal byť portrét zničený, ale váš hostiteľ, môj pán, správca provincie Sorin-Dorel to považoval za barbarské a ako milovník umenia zachoval ho pre ďalšie generácie... Pleseň, ako vidíme, to však videla inak. – sklamane sa zmraštila malá tvárička trpaslíka a rozjasnene zabodla zas do lona svojho mĺkveho spolubesedníka, kam jedine očkami dočiahol.

  Obzerajúc si nečakane nájdené umelecké dielo zdobiace takmer vyduté slabiny Arnolfa, zasnene pokračoval vo svojich konšpiračných teóriách, lebo tie o výtvarnom stvárnení sa mu práve minuli..

   -  Viete, že v kráľovských sieňach nie je jediný portrét matky našej kráľovnej?! – zdvihnúc prst a priložiac ho pod nos položil si filozofickú otázku Kasno spokojný sám so sebou, že má poslucháča sa dôležito zamyslel.

  - No, nič to. Len si myslím, že ostatné, oveľa kvalitnejšie práce majstrov štetca by vás mohli nadchnúť. Poďte, len poďte, rád vám o nich porozprávam ešte raz. Osamote...- precedil trochu inak zafarveným hlasom nespúšťajúc zrak z prenádhernej veľkej galérie na šľachticových gatiach.

  Poblednutí a exkurziou v útrobách pivnice znudení Orfy s Lubanom, príve sa navrátivší k nim, svorne prevrátili zrak stĺpkom a nasledovali krpáňa späť do hradného lapidária chladných portrétov.

  - Kráľovná sa nesmie nič dozvedieť! V jej stave je to prinajmenšom... – Sorin – Dorel sa zamračil.

  Vhodil si do úst ďalšie sústo z poloprázdnej misy pred sebou a do chrumčania sprevádzaného prievanom z chodby, z ktorej práve pomaly vstupoval do miestnosti zástup mužov a mužíčka  zlostne hromžil.

  - Čo sa mi tu motáte po pevnosti ?! -

  - Páni nástojili, prosili, chceli okamžite vidieť naše prekrásne zbierky. – líškal sa svojmu pánovi o lýtko zavesený krpáň, strúhajúc čo najnevinnejšiu chlapčenskú tvár.

  - Prac sa! Teraz nemám na teba čas! – striasol bremeno z nohy správca a to zmizlo nevedno kam, rýchlejšie než prítomní stihli čo i len náznakom zaprotestovať nad jeho bohapustou lžou.

  Šľachtici si stali čo najbližšie k správcovi provincie a upreli na neho zrak.

    Sorin-Dorel kývol znechutene rukou.

  - Tuto, Simonovi som už povedal, ako budeme postupovať ďalej. Simon... – vyzval mladíka.

  - ...Jej veličenstvu kráľovnej povieme...- trel si ruky rozrušený chlapec príliš nadšený zo svojho poverenia, až hovoril nesúvislo a hlas mu skákal ako mladej ovci, - ...povieme jej, že náš panovník, jeho veličenstvo, vznešený Gregor II., z Božej milosti kráľ, je... je v poriadku... povieme jej, našej ctenej kráľovnej, že zostal v Srevrenci, že ho tam zdržali neodkladné panovnícke povinnosti.. .alebo, že tam má nejakú súrnu... trebárs... prácu, by sme mohli povedať... – skúšal zapojiť vlastnú fantáziu náhlou poctou vyznamenaný chlapec.

  - Horšie to bude s Gastonom Loničom,  – zasiahol do mladíkovho preslovu správca a pokračoval. - Palatín Gostidrag je už určite späť zo svojej cesty k údoliu Urtica a keďže sa Lonič ešte nevrátil z hradu, nesignalizuje to nič dobré. Celkom som zabudol na toho sprepadeného Gostidraga, - kýval hlavou starec vylievajúc si zlosť sám na seba a nenávidiac svoju momentálnu bezmocnosť. Pozrel na mužov prísne a otcovsky naliehavo.

  - Určite sa bude snažiť využiť príležitosť a neprítomnosť kráľa vo svoj prospech. A ak začne... ak sa mu nebodaj zadarí... nič ho už nezastaví. Ten chlap nemá žiadne zábrany... to vieme predsa všetci veľmi dobre... -

  Štyria šľachtici a pes svorne prikývli a pozorne načúvali ďalším neblahým prorockým slovám zachmúreného správcu, len leci-kedy pohliadnuc potuteľne na lákavé obloženie nízkeho stolca pred krbom.

  A Sorin –Dorel ešte dlho rozprával a plánoval starostlivo vyberajúc a vážiac svoje slová, hádam aj každé osve, až sa zdalo, že sa mu z hlavy kúdolí ale to len omrvinky suchárov, čo si hádzal do úst, a ktoré mu mali zabezpečiť úľavu od záhy čo ho neustále pálila,  prskali a ako iskričky odletovali mu z úst na odev a kožušiny pod jeho nohami. A ostatní len počúvali ako im v bruchu cigáni vyhrávajú a sliny sa im lepili na spuchnuté ďasná, ale nikto sa neodvážil siahnuť pri tomto dôležitom státí po poživni pre telo.

  Seansu prerušil až spásny hlas zvonca, oznamujúci, že je všetko pripravené na neskorú večeru.

  - Ako môže teraz niekto myslieť na jedlo?! – striasol sa správca a odhodil posledný suchár späť do misy. – Páni, je čas vyraziť na cestu! Včera bolo neskoro! -

Domiceli, Fra Vargelico