OUAT
Pešiaci medzi prstami
29. kapitola
Úteky a návraty
- Neblázni sa už
a poď, ak ti je život milý! – s námahou sa studenou bahnitou vodou
lesnej močariny brodila zmorená Tomika a s hlavou vyvrátenou, ledva
stačiac sledovať nehostinné okolie, ustavične nabádala ženu za sebou,
k jej nasledovaniu. Márne.
Vysmiata dievčina rázne
našľapovala, plná energie, akoby sa práve zobudila z blahodarného spánku,
poskakujúc raz na jednu, raz na druhú nohu, nehýbuc sa vôbec z miesta.
Rozprskovala bahno po vnútornom leme vysoko zdvihnutej sukne. Svojím výskaním buntošila ledva do hmlového
rána prebudené vtáky, čo zlovestne trepali krídlami a naprázdno otvárali
zobáky, na smrť vyplašené.
Nočné putovanie zjavne unavilo
len jednu z dvojice. Tomika z posledných síl zachytila sa suchého,
nad bačorinou visiaceho, konára a pod nohou zacítila pevnú zem. Za ňou
čvachtavo dopadla premočená sukňa a ťahala sa za majiteľkou k najbližšiemu
starobou zotletému pňu. Dievča sa s výdychom oprelo, chvíľu hľadiac na
svoj žalostný odev. Pokyvkala hlavou, priložila si studenú ruku spakruky na
čelo a pohľadom hľadala svoju spoločníčku.
- Hej, čo nepočuješ, - skôr
zašepkala, ako skríkla. – Hej, hej, no prestaň, prestaň už, zničíš si črievice aj ...!-
Rusovláske nebolo viac treba.
Vypleštila oči, otvorila ústa a silne dopadla na zem, až sa jej vrchná
sukňa nadula a takmer celú ju na okamih skryla. Keď sa z nej
vyhrabala a poskŕčala si ju k bruchu s hlbokým nádychom zohla sa
k členkom a úporne sa snažila zbaviť sa špinavej obuvi. Nešlo to
ľahko, kopala vo vzduchu, zúrila, kmásala pevné šnúrky. Klzká koža sa šmýkala
z nemotorných prstov. Po hodnej chvíli k usínajúcej Tomike doletela
lepkavá hmota. Už sa nič z nej nepodobalo na črievičku.
Viorely nebolo.
Tomika sa prestrašene vypäla,
stala si na špičky, podskočila. Nič. Pokročila dopredu, čľupla späť do
bariny...keď vtom oproti, spoza trsov trávy, vystrelil Viorelin trup.
Chuderu vyzúvanie tak zničilo, že
sa vyvalila a takto ležmo nasávala energiu na druhú topánku. Ale nasala
niečo šimorivé, nepríjemné...svrbelo to...dráždilo.
- Pre Boha živého, čo sa ti to
stalo?! – skríklo vyľakané dievča, len čo zočilo ženu celú pobodkovanú
hmýriacimi sa tvormi. – Mravce. Obrovské lesné mravce! Zotri si to, rýchlo!
Stras ich! - kričla zúfalo s oboma
rukami zakvačenými vo vlastnej tvári.
Dievča oproti sa zarehotalo.
Vytešene začalo plieskať po svojom tele, nedbajúc na bolesť. Postavilo sa
a triaslo okolo seba všetkými údmi. Ozval sa strašidelný lomoz.
Tomika zmeravela.
To Viorela, v jednej ruky
držiac akýsi vak trepala ním aj sebou na všetky strany. Predmety vo vreci,
akiste kovové, rinčali, vydávali škrípavé zvuky a nútili všetko živé
navôkol do pohybu. Vtáky vydávali pískavé zvuky, hmyz bzučal, ježe chrochtali
a všetky nemé stvorenia pobehovali bezhlavo okolo.
Tomika sa prebrala z hrôzy.
Horko-ťažko prebrodila plytkú bažinu a vrhla sa na Viorelu. Chňapla ju za
pačesy a po šmykľavom povrchu poľahky sotila do bahnitej vody. Žena
špľachla o hladinu a zmizla skoro celá v nej. Len kusy ešte
nenamočenej tkaniny zatrepotali nad vodou a ticho doľahli k telu, čo
sa práve vynáralo.
Viorela sa medzi kvapkami vody
a bahnom odlietajúcimi z nej zhlboka nadýchla a prevalila sa pod
tiahou šatstva a vaku, ktorý nevypustila z ruky dozadu a zas
zmizla z očí. Potom sa ukázala len jej hlava polepená tmavými prúdmi
vlasov.
Útla dievčinka na okraji diery
zaváhala, či jej pokus o pomoc nebude nevítaný, ale nedalo jej nenačiahnuť
pomocnú ruku. Prvý jej o ňu buchol vak. Takmer ju prekotil. Nahnevane ho
odhodila a opäť sa nahla nad okraj, kĺžuc sa, márne sa snažiac zachytiť sa
niečoho.
Viorela na ňu nedbala.
S fukotom, s prstami i s nohami miesiacimi blato driapala
sa sama von. Celá premočená, necítiac však už ťažobu vody nad sebou zostala
ležať dolu bruchom, s rukami vyhodenými nad hlavu. Mokré šaty niekoľkých
vrstiev objímali jej telo pokryté dlhými vlasmi, čím sa zdalo ešte guľatejšie
ako v skutočnosti a hlboké dýchanie z nich pomaly striasalo kusy kôry a byliek z močiara
i brehu nalepených pri vyliezaní.
Obraná o zvyšky síl
a vystresovaná Tomika sadla si k nej a rozplakala sa. Usedavý
plač vymýval strach a bolesť, pohár napĺňaný únavou a obavami
vyplavoval svoj obsah v slaných prúdoch sĺz nešťastnice, kým ju
nepohladila mocná ruka všeodnímajúceho spánku.
- Hijo, hijo,
hijo....šššš..hijóóó...hijo, hijo... – šumelo dievčine v ušiach.
Viorela, jednou rukou držiaca sa
za spola vyschnuté kolená, druhou len pár palcov nad telom dievčiny kopírovala
jej schúlené telo od hlavy k pätám a späť. Dohora hijo, hijo, dolu
kopcom šššš... Nevšimla si ani, že sa Tomika prebudila a zhovievavo na ňu
hľadí uplakanými očami. Chvíľa blahodarného spánku utlmila jej strach, ale
nevzala ho. Čo najjemnejšie chytila ruku jazdkyne a zadívala sa jej do
očí. Viorelou trhlo. Mykla rukou a odšuchla sa kúsok do boku. Tomika
vzdychla. Kým sa zviechavala zo zeme a oprašovala si odev, nespozorovala
ani, že Viorela sa k nej odzadu blíži. Strhla sa, až keď jej hlava čímsi
oťažela. Pomaly sa narovnávala, ale ani tak nezabránila tomu, aby sa jej zle
nasadená koruna nezošmykla a to priamo na Viorelinu bosú nohu. Tá zavyla
bolesťou a kopla dievča, strčiac ešte do nej oboma rukami.
Ozval sa všetko prehlušujúci
zvuk zvonov. Kdesi z nepredstaviteľnej diaľky. Dievčiny zamrzli strachom.
Pod nohami sa v zapadajúcom slnku červenkasto leskol kráľovský klenot
a do jeho odbleskov narážal nástojčivý zvuk z kláštora.
Tomike preleteli mysľou nedávne
i minulé udalosti. Hneď vedela, aká dlhá cesta ju ešte čaká. Veľmi dobre
to vedela. Hučali na nej vzďaľujúce sa vlnky studenej rieky a za riekou je
čakal nekonečne dlhý pás temného lesa. Keď prvýkrát utekala z pevnosti
Temného hradu prišla iba po tento les. Tu, pod neľútostnými jaseňmi
a tamariškami ju sily opustili a nebyť pozorného pohoniča, ktorý ju
nevládnu objavil vo výmole, nehodno ani domyslieť, čo by s ňou bolo. Čo by
z nej bolo...
A ďalší spásny útek... a
ďalšia rana osudu. Dostala sa už o kus ďalej. Cez rozľahlé tmavé lány,
popri nepredvídateľných močarinách až ku šmykľavej skalnej tiesňave a tu
odpadla na smrť vysilená a premrznutá do mokrade pri plote akéhosi
obydlia, na samote blízko lesa hraničiaceho s fortrézskym opátstvom. Snáď
nad ňou držali ruky jej anjeli strážničkovia a ona v horúčkach
preblúznila dlhé hodiny v starostlivej opatere neznámych ľudí v ich
vlastnej mokradi, ktorú jej nečakane poskytli.
Teraz teda dobre vedela, čo všetko
ešte musí prekonať. Vôľa ju síce nútila napredovať, ale unavené telo už
triaškou začínalo protestovať. Slzy vyschli, nechali len modré kruhy pod
očami...
Viorela opätovne strčila do
letargickej spoločníčky. V diaľke doznievali zvony. Dievčiny svorne
pozreli tým smerom.
„Otec!“ – stislo Tomike srdce.
„Kozy!“ – stislo aj Viorele.
- Otec! Otec! – rozbehla sa prvá
hnaná novým, náhlym prívalom nádeje a jej modrá, špinavá sukňa sa strácala
v horizonte stromov.
Viorela spravila pár krokov jej
smerom. Prudko zastala. Odcúvala k miestu, kde boli ledabolo
porozhadzované šperky. Už sa neleskli, len chladnúce trčali z riedkej
trávy. Obutou nôžkou kopla do nich, ako kopeme do mrciny, či predsa len ešte
nežije. Ozval sa cink, keď koruna narazila o reťaz. Žena spokojná s výsledkom
zohla sa k predmetom, pritiahla vak a nasúkala do neho všetko, čo je
prišlo pod ruky, vrátane konárov a kameňov. Nebrala iba hríby, lebo tie
necinkali.
Vstala. Kútiky úst jej klesli.
Párkrát zažmurkala očami, vyhodila si vrece na prsia a pohla sa vpred.
Celkom opačným smerom.
Domiceli, Fra Vargelico
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára