OUAT - Pešiaci medzi prstami... 25.kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

25. kapitola

Opát Gavril IV.

 - Nemôže nič tušiť! – nafúkol sa ešte ospalý opát a očami zaklipkal na svojho druhorodeného syna. Alebo tento je prvorodený? Kto si to má všetko pamätať!  – Od koho by sa to dozvedel?! – obhajoval sám seba, čím bol prebudenejší, tým opatrnejšie a neistejšie.

- No, keby sa tam znenazdajky objavila mníška, tak by sa nad jej pobytom v Temnom hrade rozhodne aspoň zamyslel! Ako vás vôbec napadlo poslať s jedom práve sestru Agátu?! Veď tá žena ani nevie klamať! Určite vyjavila svoje poslanie každému pocestnému!  -

- Je tam toho! Proste som ti ten jed zabudol odovzdať, to sa môže stať aj opátovi! – rozhodil rukami Gavril. – Errare humanum est! Hlavné je, že všetko dobre dopadlo. A sestru Agátu z toho vynechaj. Ona nič nevedela. Povedal som jej, že v tej fľaštičke je medicína na boľavý žalúdok. Ani spovedať sa nemusí. Videli ju? Nevideli! Videli teba, že si za hradbami videl ju? Nevideli! Videli, ako ti predala zásielku? Nevideli...- opäť zneistieval opát.

- Vravím, že to nebolo jednoduché. Rumpel má svojich ľudí všade, – pokojným tónom cez zuby hovoril Arnolf, šúchajúc si ukazovákom miesto pod nosom, z ktorého mu ešte donedávna trčalo čierne fúzisko, no hneď stadiaľ nervózne odtiahol prst. Už dávno obanoval tú zbytočnosť, akou bolo maskovanie sa v pevnosti Temného hradu.

- Sú prefíkaní ako líšky a vytrvalí ako lovecké chrty, odporní ako pijavice a zvedaví ako vrany a... – nedal sa, rozširujúc pomyselnú zoologickú záhradu o ďalšie a ďalšie zvieratá, čo by raz aj sám bol rád býval videl.  – Jeden z jeho špehov si ľahol do hnojovky na dvore len preto, lebo mal odtiaľ najlepší výhľad do mojej izby, a keď som odchádzal, ten chlap tam ešte stále robil prasa! –

  Prasa už videl. Ale hodilo  sa do popisu.

- Netreba sa bezdôvodne znepokojovať, – vydýchol si opát a keďže sa jeho nerozhýbané telo ešte striasalo od zimy, prehodil si zozadu cez plecia spodný lem ťažkej hnedej sutany. – A vôbec ti nezazlievam, ako počuješ, že to trvalo tak dlho. -

Lebrossi, usadený vo vysokom kresle, sa zahniezdil a ukazovák si znova priložil pod nos. Ešte si nestačil zvyknúť, že vždy zahrabne do prázdna. Čerstvo vyholené miesta na tvári ho stále nepríjemne chladili.

- Dve kvapky do pohára Rumplovi a zvyšok do hradnej studne? – zasnene sa už po stý raz spýtal Gavril a Arnolf mu po stý raz rozpačito prikývol, i keď vedel, že splnil iba druhú polovicu opátovho sna.

 K Rumplovi sa nedostal, nebol čas, všetko sa muselo zbehnúť tak rýchlo. Pred jednými kryť, že pátra po kráľovi, sám pred sebou, že hľadá svojho nenávideného brata Gastona a pred otcom... Otca rád podcenil. Ale nemohol  pred ním  priznať, že zlyháva. Do smrti by mu nadával do neschopných vyvrheľov a zvolával by naňho to najhlbšie zatratenie.

Zlyháva vôbec?... Čas. Všetko ukáže čas. A niečo zas hnedá sutana... Skúsil hrdo pohliadnuť na opáta, ale bol mu otočený akurát tou časťou, kde chrbát stráca svoje pekné meno. Teraz plecia ohrievajúci habit odokrýval viac, než mal. Ale, ako príjemne to iste chladilo...

- Už im nič nepomôže! – pomädlil si opát ruky. – A čo s tou mladou šľachtičnou, ktorú doviezli z mne neznámeho dôvodu do toho pelechu? – spomenul si na Lebrossiho poznámku o krásavici, ktorú vraj zazrel letmo v útrobách Temného hradu. Alebo ešte v Srevrenci, prípadnie niekde úplne inde?! ...a ktorej smaragdové vlasy sa mu stále vynárali v mysli.

- Akú šľachtičnú? – zadivil sa muž, tváriac sa čo najviac vážne a pokojne, i napriek opátovi, ktorý so zle zakrytým úškrnom hľadel pod jeho nos.

- No o kom si mi tu básnil od samého začiatku?! – netrpezlivo rozhodil rukami Gavril a podišiel k veľkému svätému obrazu, visiacemu nad lesklým sekretárom, márne premýšľajúc, ktorému zo svätých vďačí za zaujímavý, umučenia hodný a stvárnenia dupľom, život. Nespomínal si. V poslednom čase si prestával spomínať na veľa vecí...

Arnolf mlčal.

- Si onemtavel alebo ma vodíš za nos?! – vyprskol napokon opát a znovu strelil pohľadom na Lebrossiho podnosie.

- Tak teraz už toho mám naozaj dosť! – vybuchol vyprovokovaný syn a dvoma dlhými krokmi podišiel k opátovi, až sa im stretli nosy.

- Najprv ma zlanárite na také svinstvo a teraz chcete zo mňa robiť blázna?! -

Vzduch unikajúci Arnolfovi cez husté chlpy v nose vydával nepríjemný pískavý vzduch.

- Šľachtičná tam prišla, áno! Zo Srevreny. Počul som o tom hovoriť... Ale ja som ju nevidel! Nevidel, drahý otec! Vidím, že ste sa neunúvali venovať mojim slovám veľkú pozornosť. -

- A ako vieš, že má eo ipso smaragdové vlasy?! – stúpala opátova rozhorčenosť, keď zistil, že nemá prehľad nad situáciou. Tie vlasy mu boli odpočiatku podozrivé, ale skôr, že si nevedel spomenúť, akú farbu majú smaragdy, tak... Ozaj, akú farbu majú smaragdy?...nie, nespomína si...-

- Kto má smaragdové vlasy?! – vrčal a pískal spolubesedník.

- Tá mladá šľachtičná! – oprskal Gavril rozzúreného muža v čiernom plášti a vyholenou tvárou, stále sa však v mysli premŕvajúc v drahokamoch a ich šľaktrafených odtieňoch. Nič.

- Slúžka mala zelené vlasy! Slúžka! Keď ju chytili pôrodné bolesti a spadla do toho muškátového oleja! – vrieskal červený Lebrossi a rukou schmatol zamračeného opáta za sutanu pod krkom.

- Do muškátového?! Zeleného? – ešte viac zvýšil hlas Gavril a pokúšal sa vsunúť ruku medzi svoju a Arnolfovu hruď v snahe odtlačiť ho od seba a zachrániť si holý život.

- Otec! – mužov hromový výkrik však rýchlo ukončil túto vášnivú debatu, lebo ťažké dvere do izby zaprašťali a zjavila sa v nich vznešená postava mladého mnícha, vyplašene hľadiaceho na dvojicu nechápavo pozerajúcich mužov, primknutých v tesnom objatí. Uvedomil si, že až príliš nečakane narušil intimitu tejto chvíle.

Otvorené dvere do seba ťahali z odchýleného okna studený vzduch a žlté listy padajúce z vysokého stromu. Fakľa, horiaca slabým oranžovým plameňom hneď pri dverách, ožarovala pravidelné rysy novicovej tváre a vánok, pohrávajúci sa mladíkovi s vlasmi, dodával tomuto výjavu posvätné čaro.

Novic Petar od prekvapenia už dávno zabudol, načo sem prišiel. Hrdo však vypäl postavu a s rukou stále prilepenou na kľučke stál v ráme dverí sťa svätec na veľkom obraze nad opátovým sekretárom.

Lebrossi hodil na opáta žeravý pohľad, ktorým sa ho jasne spýtal:

„Počul ten mladý niečo?!“

Gavril vystrúhal nechápavý výraz, načo sa muž v čiernom plášti a vyholenou tvárou uklonil a bez slova opustil miestnosť, ani sa nepozrúc na mladého novica. Beztak už dávno mal byť v úplne inej pevnosti a ešte ani nebol čas vymyslieť si uveriteľné klamstvá pre tamtých... Čas. Čas. Čas...

Opát Gavril po chvíli trápneho ticha urobil to isté. Rozbehol sa von, no na prahu dverí sa otočil, akoby si práve na niečo spomenul, a ešte raz si dôkladne premeral mladého mnícha vznešene stojaceho v oranžovej žiari fakle s rukou na kľučke a s pohľadom upretým von oknom, ktorým prievan neúnavne trieskal. Stál takto bez pohnutia, až kým sa opátova postava v nevejúcej hnedej sutane, stále vyhodenej na pleciach nestratila sa v šere chodby... Potom stál ďalej.

Krivé drevené police plné arabských spisov a vzácnych, do kože viazaných kníh nemo hľadeli na zhrbenú postavu starého mnícha, pobehujúceho okolo dlhého stola s množstvom všakovakých misiek obsahujúcich najrôznejšie vonné esencie a tajomné bylinky. Biely dym stúpajúci z plytkého alabastru ovíjal sa mu okolo riedkych bielych vlasov i chlpov trčiacich mu z veľkých červených uší a cez malé zamrežované okienko opúšťal tmavú miestnosť bojazlivo sa uhýbajúc pred každým pátrovým výdychom.

- Ehm, – nevedel opát, ako nadviazať rozhovor s týmto starým čarodejníkom. – Čo to tak prenikavo zapácha? -

- Výpalky, – odvetil sucho páter, nedajúc sa vyrušiť z dôkladného premiešavania žlto–zelenej zmesi.

- Hm, brat Ignatij, a ... – hľadal Gavril vhodné slová, aby sa nebodaj dajako nedotkol prácou zaujatého alchymistu a nedostal sa s ním opäť do potýčky. Nepriateľov mal už požehnane a priateľov... Ak vôbec nejakých mal, tak on sám o nich veru nevedel. Sem ho priviedli bežné, prachobyčajné starosti  so šíriacou sa epidémiou v podhradí. To sa dá riešiť. Ale tie ostatné... ho obrali o posledný mier a pokoj v duši.

- Niečo ste vraveli? – spýtal sa Ignatij, zatiaľ čo pozorne študoval veľkú stranu roztvorenej knihy písanej rečou kabaly.

- Ste si istý, drahý brat, že váš recept zaženie smrtiace nebezpečenstvo, ktoré sa vznáša nad naším krajom? – opáčil opát a ruky si zbožne zložil do striešky, pozorne sledujúc pátrovu reakciu.

- Ak pochybujete, tak nie, najdrahší opát. -

- Kdeže, ja nemám o vašich schopnostiach ani najmenšie pochybnosti, drahý Ignatij, – rýchlo sa snažil odobriť Gavril. – Som celkom oddaný predstave, že nás zachránite. Celkom úplne. Plene plane. –

  V ktorejsi kadičke  čosi nečakane vybuchlo a z úst Ignatyja v tom momente tiež.

- A čo to dievča?! Prečo zrazu odišlo z nášho opátstva? – podpichol opáta Ignatyj a podľa rozpačitých Gavrilových pohybov videl, že zaťal do živého. Potuteľne sa usmial. – Dve kôpky mandragorového prachu do troch mier červeného leva, medzi prsty výpalkov a rozmiešať v trikrát prevarenej vode. -

Starý Ignatij sa pobral k ošúchanému drevenému sekretáru a začal tam štrkotať a žblnkať s vodou. Opát podišiel k stolu a bez väčšieho záujmu nahliadol do roztvorenej knihy. Počítal s tým, že tajomným čmáraniciam na jej stranách beztak neporozumie. V tom mal pravdu, preto si začal obzerať alchymistické pomôcky rozložené po stole.

- A čo ak je to čierny mor? – odvážil sa spýtať po chvíli.

- Nie je to čierny mor, – odpovedal Ignatyj a vrátil sa k stolu s hlineným pohárom, ktorého obsah vylial do žlto-zelenej zmesi v bielej miske. Zmiešanina začala syčať a dymiť a Gavril sa radšej presunul na opačnú stranu stola. Chytil do rúk akúsi hnedú tyčinku a začal ju omieľať v prstoch.

- A čo ak ľudia neuposlúchnu naše dobre mienené príkazy? -

Z bielej misky vyšľahol žltý ohnivý jazyk a chlípne oblizol začmúdený strop.

- Čo ak nebudú vodu variť a umývať si ruky aspoň raz za mesiac? Dobrá kresťan sa predsa umýva trikrát do roka, nie raz za mesiac! Toť takto v Písme stojí...vraj... -

- Výborne! – potešil sa Ignatij svojmu vydarenému experimentu. – To je ono... Prepáčte, drahý opát, niečo ste vraveli? -

- Ja? Ale kdeže! – šmaril Gavril dutou tyčinkou o stôl. Pritlačil na ňu ruku, skrivil pery a obočie a hoci mal toho ešte dosť na jazyku, zahryzol si doň. Všetko je v poriadku a nič nie je na mieste. Ignatij nie je hňup, aj keď sa tak zavše tvári a bohvie koľko toho vlastne drží v tej svojej zohyzdenej hlave.

- Viete niečo o... – Gavril si to rozmyslel a otázku radšej nedokončil.

- O vašej dcére? – vypálil Ignatij.

Opáta akoby ovalil ťažkým kyjakom. Tyčinka sa pod jeho dlaňou zmenila na jemný hnedý prach a stôl začal vŕzgať pod tiažou jeho tela, ktoré sa doň bezvládne oprelo.

- O... o... – nebol schopný utvoriť jedno slovo. – Odkiaľ... -

- Žeby Boh? – sarkasticky sa zaškeril Ignatyj a jediné svoje vidomé oko zapichol do opáta. A nemohol ho z neho vytiahnuť.

- Odkiaľ?! – zakričal ešte raz Gavril. – Vy ste diablov spriaznenec! -

- Zato vy žijete priam božsky, – zavŕtaval sa Ignatyj až pod hrubý habit predstaveného. Opátom prebehla triaška, kútikmi mu nervózne trhalo, ale slabo na to, aby ho Ignatyj zbavil svojho ostrého nepríjemného pohľadu.

- Nikto... Rozumiete, nikto nesmie... – zadrhával sa Gavril tlčúc dlaňou do zhnitého miesta na stole.

- A kto by aj, – otriasol sa Ignatyj a zhrnul čerstvo rozdrvený mandragorový koreň spod opátovej ruky do hlineného pohára. Dôkladne zazátkoval svoju najnovšiu zmes a znova sa zapichol do rozďavených očí ctihodného otca. – Mám rád svoju zhnitú kožu a mám tiež dôvod sa vás báť... hoci teraz už nie som bezmocný. Sestra Agáta sa mi vyspovedala. Ste schopný, vážená ctihodnosť, doviesť veci až do krajností. Tá skaza v podhradí je toho dôkazom, tak nestrácajme čas v zbytočných hádkach a ... -

- V zbytočných?! – zahrmel opát.

- Hej, zbytočných! – odvrkol Ignatyj a prudko zatvoril veľkú knihu, až opátovi rozfúklo širokú sutanu.

- Úplne zbytočných?! -

- Úplne zbytočných! -

- Zbytočných... Inutilis supervacuus... – zamyslel sa Gavril a prstom ťukol do hlineného krčahu s roztokom, prebudiac tak na dne spiacu bublinu, ktorá neochotne vyplávala na hladinu a zostala nemo zízať do opátových sklesnutých očí.

- Zbytočných. Zbytočných. Zbytočných. -

- Teda zbytočných! Všetko... čo som... je podľa vás... -

- Zbytočné! -

- Aha, takže zbytočné... – Gavril bezradne zopäl ruky. Bublinu na hladine rozhovor omrzel a s jemným cupnutím praskla. Na dverách sa ozvalo nástojčivé klopanie.

- Zbytočne zbytočné nadbytočne! -

- No dobre, tak teda zbytočné, – nevedel, či ho to má tešiť alebo naopak.

- Veru, celkom zbytočné! -

Klopanie neutíchalo a naberalo na svojej nástojčivosti.

- Keď zbytočné, tak zbytočné, – vravel opát už takmer veselo.

- Veruže zbytočné! -

Kľučka cvakla, dvere sa rozleteli a v ich ráme zastal mladý mních s nástojčivou žiadosťou na perách. Keď videl, že si ho nik nevšíma, dôsledne modulovaným tónom hlasu vyriekol: – Ctihodný otče, knihy v našej knižnici sú... -

- Zbytočné! – vyhrkol šťastný Gavril na Ignatyja.

- ... a ja, hoc ako veľký môže byť môj záujem, sa nikdy nemôžem dostať k modrému zväzku, ktorý je vždy v rukách iných bratov, bažiacich len po jeho obrázkoch, čo je viac ako...

- Zbytočné, zbytočné a ešte raz zbytočné! – vrieskal Ignatyj, až sa mu na hlave nadvihovali biele chumáče.

- Áno, zbytočné, – vyfúkol opát a obrátil sa na mladého mnícha.

- Tak teda zbytočné! – povzdychol si novic.

- Čo zbytočné?! – zamračil sa Gavril a malými krokmi sa začal približovať k Petarovi.

- Zbytočné... povedali ste... vy, že zbytočné, – zašepkal monotónne novic a zahľadel sa rozpačito do maličkého okienka pri strope.

- Ja, že zbytočné? – oboril sa Gavril.

- Zbytočné, jasne že zbytočné! – pritakal Ignatyj.

- Ale čo zbytočné?! – zdvihol ruky k obom Gavril. – Čo zbytočné?! -

- A ja viem? Vy ste povedali zbytočné, ja som uznal, že zbytočné, tak je zbytočné o tom zbytočne... -

- Zbytočné... Ale kde sme to prestali? -

- Že... zbytočné, – odvážil sa ozvať novic.

- Neangažujte sa zbytočne! Je to zbytočné. Ja neviem, čo tí mladí sú takí roztržití. Aby im človek musel stokrát opakovať, čo pokladám samozrejme za zbytočné, že je niečo zbytočné. Ale to zbytočne budeme rozoberať, keď vidím, že to nikam nevedie. -

Petar vystrúhal majestátny výraz tváre a pevne zovrel kľuku dverí.

- Vy nás, drahý brat Ignatyj, zbavte tej pliagy a vy, drahý syn Petar, vy nám dajte pokoj, – Gavril si v hneve ani nevšimol panovnícky zvrat, ktorý použil.

Mladý mních s kamennou tvárou odolával opátovmu povýšeneckému tónu i nezáujmu a keď Gavril opustil alchymistickú dielňu s neuznalým pokyvkávaním hlavy a s rukami zasunutými v rukávoch habitu, neupustil od svojej pozície, hľadiac stále do blba, hoci Ignatyj so svojím zohaveným ksichtom stál zoči-hrudi nemu a čakal, čo bude.

Nebolo nič.

Ignatyj sa teda nenútene odtackal k svojim nádobkám a pokračoval v práci, kým sa v miestnosti nezotmelo. Potom sfúkol i poslednú neforemnú sviečku a obíduc popod ruku novica Petara stratil sa v šere chodby tak, ako pár hodín pred ním opát Gavril.

Do rozviatych vlasov novica sa zaprel prievan, čo ušiel z kláštornej toalety.

Domiceli, Fra Vargelico