OUAT
Pešiaci medzi prstami
24. kapitola
Dve
Tomika otvorila oči. Zobudená neúnavnými
škrekmi, rodiacimi sa asi kdesi za hradnými múrmi, vyľakane pozerala vôkol
seba. Malá miestnosť s obitými stenami, skôr nejaký chliev, či komora,
ktorá ju oddeľovala od ostatných komediantov a do ktorej ju hradný pán
narýchlo strčil a privalil niečím vráta, vzdychala potuchlinou
a vlhkosťou. Počula len tlmené chrápanie spoludruhov, ale nedokázala mu
určiť presnejší smer.
Všade bola tma, priam ťažká
a takmer už nedýchateľná. Opatrne ohmatávala steny väzenia. Iba pavučiny,
slizký povlak, kdesi drevo, kdesi kameň či melniace sa murivo a zrazu
chlad. Ruka jej vkĺzla do akejsi medzery. Smerom dohora sa zima zväčšovala,
škulina rástla. Len sa dostať vyššie.
Dievčina vzápätí klesla na kolená
a tľapkaním po zemi hľadala čokoľvek, na čo by sa dalo postaviť
a podrásť aspoň o pár palcov. Prsty sa jej zaborili do akýchsi
drsných chlpov. Zviera. Ešte teplé, s vydutým brušiskom a pevnými
hnátmi. Striaslo ju hnusom, ale nutkanie ujsť preč, kdesi von, bolo silnejšie.
Napriek chladu vystúpil jej po celom tele pot, potom zimomriavky a zase
horúčava.
S vypätím posledných síl
tlačila neznáme zviera smerom, kde bol chlad a prievan čoraz silnejší. Pri
poslednom prudšom tlaku ošuchla si čelo o kamenný múr, no nedbala na
bolesť. „Von, von, von...preč...ďalej...rýchlo!“ Jej drobučké tielko sa bystro
vyhuplo po srsti hore, zabalansovalo v mäkkom tkanive poddajného brucha
a rukami hľadalo onú medzeru.
Bola tam, na dosah. Už sa dalo
vydvihnúť k nej nohu, zaprieť sa dlaňami o protiľahlé chladivé kamene
a...pár márnych pokusov. Navlhnuté šaty ťahali ju späť, dolu k zemi. Ruky
až po lakte mala doškriabané, šialene štípali, ale nevzdávala sa. Musí sa
odtiaľto dostať von za každú cenu. Proste musí. Jej viera bola silná, jej naliehavá
prosba vyplnená.
Medzera zaplnená chudučkým tielkom
otvárala sa tme noci. Neznámej noci a predsa bližšej ako väzenie. „Nie, už
žiadne väzenie, žiadne kobky, veže, pivnice... Stále niekde zatvorená. Cudzími,
ešte to chápala, ale v poslednom čase aj vlastnými, to už nie. Von, von! Sloboda!“
Po pár siahach objala jej
doráňané telo nevyspytateľná noc. Síce rovnako tmavá, ale dovoľujúca brať si
z jej vzduchu koľko pľúca ráčia, obaliť sa temravou od hlavy po päty aj
niekoľkokrát, podľa potreby a vrhnúť sa, či len pritúliť sa, do jej
náruče.
Vzápätí skamenela sklamaním. Ani
nie pol druha siahy narazila na ďalší múr. Bol to obvodový múr niekdajšieho
palácového komplexu s nízkym vstupným vchodom. Bola to už len diera
a dva spola opadané komíny bočných opôr priečelia. Zachovalo sa i pár
schodov a kúsok úzkej chodbičky. Obratne preliezla sutiny a ocitla sa
na nádvorí.
Nezvyčajný spôsob odpočinku temnohradského
komparzu ju najskôr trocha zaskočil, ale keď si uvedomila, že sa nachádza
v pevnosti, v nepriateľskej pevnosti, v pevnosti neobmedzených
zvráteností a podlostí, upokojila sa, no opatrne prekračovala na
zablatenej matke zemi natiahnuté nehybné telá, prešla popri najvyššom múre,
zrejme hradnej veže. Ostražito sa obzerala vôkol seba v obavách, aby jej
niekto neskrížil cestu, no zdalo sa jej, že široko-ďaleko nebolo živej, alebo
aspoň životaschopnej duše.
Len odkiaľsi z tmy sa do
zlovestnej ničoty pevnosti ozval zúfalý pazvuk zničeného zvera. Bučanie,
prenikavé a plačlivé, bukot, čo priam zdvíhal ruky k ušiam
a tlačil na spánky v snahe ujsť, nebyť svedkom tej ničivej predstavy
mučenia nevinných, bezbranných.
Tomika sa mimovoľne skrčila
v kŕči. Kdesi sa v nej zobudila útlocitnosť, krehkosť tak patričná
k jej veku.
Konečne ticho. Platný pokus.
Použitý lopúch hodila k múru a zbrklo si naprávala šaty. A preč.
Znova preč, ako toľkokrát predtým. Treba utekať. Preč z tohto diablovho
pelechu.
Otvorená brána, padací most, múry,
priekopy, kríky, burina, špina, rozbahnené lány, tma, ticho, zvery, hlad, dlhý
pás lesa, strach, únava, bolesť, kláštorné hradby... už vedela čo ju čaká, hoci
v tomto momente ešte netušila poradie. Poznala cesty spásy, ale každou
ďalšou sa bála, že už nenájde dosť síl zvládnuť ju. A navyše sama.
Opäť nový zvuk.
„To bude kôň!“ preblesklo
dievčine hlavou. Nájsť ho. Musí ho nájsť! Osud jej podáva pomocnú ruku. Mala
strach cválať na koni, ale tieto obavy boli rýchlo prehlušené hrôzou z
Rumpelstiltskinovcov.
Ako v mrákotách, krôčik za
krôčikom posúvala sa smerom odkiaľ zaznelo fŕkanie. Vtom jej kroky ostro
zadržal nový príval bolestného bučania. Obzerajúc sa nepokojne do tmy, mohla
dobre počuť akési nástojčivé chrčanie ozývajúce sa z miesta, kde
pravdepodobne stála hradná brána, ktorou sem nedávno bola s komediantmi vošla.
Tma ako pod kobercom.
A ticho. Nevedela čo urobiť. Búkavým
prerušením stratila smer koňa. Aj tak sa pohla naverímboha vpred. Hmatkajúc
rukami narazila zas na múr, potom dvere, či skôr plesnivé kusy kedysi masívneho
dreva opreté o kamene a trámovie vchodu vedúceho späť do útrob hradu.
Na chvíľu zaváhala.
Malé svetielko dožívajúcej fakle
chabo osvetlilo bočnú stenu polepenú zo surových tehál, hlinených, len otrubami
a skúpim slnkom lepených. Stena bola až do polovice zafŕkané smradľavým
rozkladajúcim sa hnojom. Pri drevenom kole vedľa ohrádky s tchormi, čo
prestrašene žmurkali sliepňavými očkami, spal kôň so sklonenou hlavou.
Tomika po špičkách, so srdcom
bijúcim až kdesi v krku, úctivo pristupovala k ešte stále statnému
zverovi.
„Musí tu byť nový,“ preblesklo
dievčine mysľou, „Temný hrad ho ešte nezlomil“.
Prštekmi potľapkala koňa medzi
dlhou polepenou hrivou.
- Tichúčko, - chytila
neodstrojeného hnedáka za uzdu a potiahla trochu k sebe. Ustupovala
pomaly dozadu a jemne potrhávala koženými popruhmi obracajúc koňa viac
k sebe. – Tichúčko....-
- Kam máš namierené? – ozvalo sa
jej za chrbtom. Opretý o žľab s rukami skríženými na blatom polepenej
hrudi a s rovnako akýmsi svinstvom, len ledabolo do rukáva utretým,
zašpinenou hlavou, nahnutou doľava, týčil sa v polosede mladý hradný pán.
Tomika len prižmúrila oči. Akoby
sa chcela vrátiť do sna o slobode. Neodvážila sa ich otvoriť. Neodvážila
sa otočiť. Roztrasené prsty vypustili uzdu, ktorá pacla o kameň a zovreli
sa, skryjúc sa aspoň oni do dlane.
Rumpel sa sťažka postavil
a veľkým oblúkom, dosť sa potácajúc a hľadajúc rovnováhu obišiel
zmeravenú dievčinu. Keď už jej matne videl do zmeravenej tváre so stisnutými
perami i viečkami, kochajúc sa v jej strachu, naširoko sa rozkročil
a rukami oprel o drevenú ohradu.
Teraz sa cítil ako pán.
Plesnivé drevo nečakane zradilo.
Poddalo a celá bočná časť kóje sa s lomozom zrútila.
Prekvapený nedávny „pán
situácie“ skôr ako stihol šťavnato
zanadávať, váľal sa medzi preľaknutými tchoríkmi a rozdrobeným práchnivým
drevom. Keď zdvihol zrak zo zeme, dievčiny, doteraz tak nehybne stojacej ako
mramorová socha, tam už nebolo.
Zvonka sa ozvalo žalostné
bučanie.
Zadychčaná Tomika, nepozorne tu
preskakujúc, tu zadlavujúc Rumpelstiltskinovskú
svoloč drala sa k východu.
„Preč! Preč! Musím...“
Podkýnajúc sa, v strachu sa
ani neobzerajúc, či ju jej väzniteľ prenasleduje, bola už-už pri cieli, von
z hradu, keď ju zastavili do tmy svietiace, vyľakané, vypúlené oči.
Zúbožená krava s hlavou vyvrátenou
do boku po chvíli zas o dušu zabučala, až sa Tomika musela chytiť za
srdce. Až potom si všimla, že nešťastné zviera ťahá za rohy nejaké fučiace
čudo.
Bola to žena. Rozcuchané,
polepené vlasy, čo vyliezli z drdola rozfúkaval vietor do široka. Rozložitý
zadok mocnými stehnami zakliesnený o dosky padacieho mosta, vytŕčal sa
majestátne do tmy, občas nečujne oliznutý rozlietanými vlasmi.
Zovretie povolilo
a uplantaná krava sa zviezla na dno vodnej priekopy pod mostom. Jej
mučiteľka sa vzpriamila, pleskla si do kolien, nadýchla sa a skôr ako
začala nový útok na úbohé hoviadko, všimla si náhodnú pozorovateľku.
Obe na seba mlčky hľadeli. Jedna
s mokrou pootvorenou gambou, druhá s pevne stisnutými perami
i päsťami.
Prvá sa zo šoku spamätala Tomika.
Prichytila si sukňu a bez obzretia sa rozbehla z mosta preč. Bola
rozhodnutá zodrať si maličké nôžky po členky, ale rozhodne ujsť. Za chrbtom pocítila čísi vlhký dych.
„Nie!...Nesmie ma dostať!“
Zrýchlila, ale čiasi pevná ruka ju
mocne capla po pleci. Zastala. Obrátila sa s rukami vzdorovito zdvihnutými
nad hlavou, ochotná brániť sa aj presile.
Pred ňou stála žena – kravská
mučiteľka.
Viorela čľapkajúc perami
naprázdno, iba nezrozumiteľne huhlajúc, akoby sa snažila niečo jej vysvetliť,
mocne jej pri tom stískala plece.
Druhou, voľnou rukou ukazovala späť k hradu.
- Nie! Tam nie! – zakričala
Tomika, no Viorela neodbytne ťahala dievča k mostu. Nemtavosť jej
zabránila vyjadriť sa jasnejšie a jej „bu, bu, bu...“ počula Tomika ako „dnu,
dnu, dnu...“
- Nikdy! Niééé! – strhla sa, domnievajúc sa, že
ju chce žena privliecť naspäť do ohavného väzenia.
- Nie! – vyšmykla sa Viorele a vypálila opäť vpred.
Viorela sa zarehtala, keď jej
odsotená ruka zakmitala vo vzduchu silou krehkého dievčaťa neuveriteľne až
kdesi poza chrbát. Snažiac sa dostať ju ešte ďalej, chvíľu sa nekoordinovane
krútila na mieste, ako šteňa za chvostíkom.
Čosi jej preletelo prázdnou
hlavou, usmiala sa popod fúz a rozbehla do tmy za zmiznutým dievčaťom.
Domiceli, Fra Vargelico
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára