OUAT - Pešiaci medzi prstami... 22.kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

22. kapitola

Komedianti

         - A teraz prísť svieža ruže z Malkara, náš najpekné tanečnica vás pre! – ohlásil principál ďalšie číslo podvečerného programu, našponoval sa, takmer ladne rozpäl ruky najskôr k zemi, potom k nebu a pokračoval v reči. – Na zemi sr...spať, vo vzduchu ri...é...žiť! -

  Hrubé lano natiahnuté nad celým nádvorím sa ešte viac naplo váhou dvoch operených dievčat, ktoré na ňom začali predvádzať kúsky svojich dievčenských tiel.

  Pri stene, na veľkom balkóne, hoci zo značnej časti už bez zábradlia, stála Viorela. Trhalo jej trupom uväznenom v tmavofialovom rúchu. Bola nervózna, lebo i vlasy jej slúžky natuho uviazali do mohutného uzla na temene. Iba čelenku sa im nepodarilo jej nasadiť, lebo dievčina okamžite zaškúlila na veľkú ozdobu zo skla visiacu doprostred čela a nie a nie odviesť jej pozornosť na niečo iné. Lepšie ako buchnáty od správcu za chichotanie sa nad pôvabom mladej panej bolo neozdobiť ju patrične na onú príležitosť.

      Rumpelstiltskinovská svoloč, vedomá si neprítomnosti zraneného správcu, zaplnila rozbahnené nádvorie a s hlavami vykrútenými dohora zízali nechápavé tváre na saltá a podivne skrútené telá akrobatiek.

     Viorele sa konečne podarilo rozopnúť dva háčiky tesného korzetu a bol už najvyšší čas. Šaty Belle jej nesadli ani nestáli za to, aby sa vytešovala, že ich vôbec má. Slúžky v domnení, že sú jej, a tak to má byť, nemajúc už dlhú dobu skúsenosť s módnymi doplnkami, rozhodli sa vzpierajúce sa Viorelino telo nasúkať do šiat a nemilosrdne ju v nich uväzniť za každú cenu. Trápili sa s tým už od skorého poobedia a teraz si spokojne zalezené v mučiarni chladili sinky a šrabance o kovové časti mučiacich nástrojov.

     Vioreline pľúca sa v tom čase napĺňali lahodným vzduchom.

     Z maštale pod balkónom sa dvíhal pás bieleho oparu prameniaci z kopy čerstvo prehrabaného hnoja, v ktorom kľúčiarka,  opantaná sklerózou, opäť márne hľadala kľúče od pevnosti.

     Oproti, zo širokého, všakovakými brvnami a handrami honosne vyzdobeného okna usmievala sa stará pani Peribleptia.

    Jej dosiaľ nevytriezvený muž, zabalený v kožušine nejasného pôvodu, pachu a konzistencie prišuchol sa podopieraný dvoma slúžkami bližšie k Viorele, len čo začul praskanie háčikov. Na nádvorie cez ňu nedovidel ale jej biely chrbát a umelo pri obliekaní vytvorené diery pod pazuchami obnažujúce už prepotenú spodnú košeľu ho aj tak zaujímali viac. Len si akosi nevedel spomenúť, kto to je. Ale keďže aj zo svojho mena si momentálne, v tomto stave, pamätal len titul, pridlho sa nad úvahami pôvodu novej osídlenkine jeho hradu nepozastavoval.

    Viorela sa po úzkej rímse posunula kúsok ďalej, aby jej neunikol statný chlap omotaný v reťaziach. Jeho nekoordinované metanie sa ju fascinovalo.  Skúšala ho napodobňovať. Metala sa s ním akoby v jednom rytme a slúžky i starého Bertolomeja zalieval pot, vidiac ju balansovať na uzučkej rímse.

    Obecenstvo sa bavilo, diery na šatách zväčšovali, oči hradného pána dosiahli takmer úroveň nosa a farebne splynuli s jeho rozďavenou gambou.

   - A teraz zas fakééér z ďalaká chrap...arab ..iééé!  - odhlásil principál a i jeho zrak zastal na dievčine uvelebenej na neistom výklenku, všemocne sa snažiacej vyvliecť si ruku z tvrdého, priliehavého rukáva, lebo šnúrky na ňom slúžky preventívne  zviazali na uzly.

    Spotený svalnáč si už svoju ruku vyslobodil z reťaze a triumfálne ju vystrel nad hlavu, mávajúc a čakajúc na obdivný potlesk. Nedočkal sa. Všetky hlavy boli otočené k vyhliadkovému balkónu a s napätím sledovali Vioreline pohyby, tipujúc si v duchu, ktorý bude jej posledným.

   - Očumovači hulvátski! – ozval sa starý známy hlas.

     O podobločnicu vo veži bola zapretá postava iba vo vrchnej časti spodnej košele, s rozviatymi vlasmi, ktorú náhle ticho nedobrovoľne vyhnalo z teplých chlpov postele.

     Rozmokvaná boľavá rana, ktorú správca utŕžil, nebola teraz taká dôležitá ako fakt, že jeho „zverenci“ zrazu podozrivo zmĺkli.

  - No čo vyvaľujete tie svoje blbáky?! Opariť vás studenou vodou by bolo načim, vy hov...hov...ou...ou...- zajojkal správca, ktorému sa otvorila rana. Nemusel ani dohovoriť  a  každý hneď vedel, na čo myslí.

    Všetci razom sklonili hlavy. Okrem starej nahluchlej kľúčiarky, ktorá rozškľabená stále so záujmom zízala na Viorelin balkón.

     Správca sa na okamih stratil a znova po chvíli ukázal, ozbrojený svojou smradľavou bagandžou a  jasným zámerom.

     Stará pani Peribleptia hľadiaca z okna o poschodie nižšie, v snahe uvidieť a lepšie počuť svojho výrečného správcu majetku, vyklonila sa z okna a pevne zapretá o chýbajúce okenice hľadela dohora na rozhadzujúce sa ruky zraneného kastelána.

     Stále vyškerená tvár mastnej kľúčiarky bola mu tŕňom v oku. Nezmohol sa chvíľu na slovo, len hlasno chrchľavo dychčal a stará pani domáca, zúfalá, že nič nevidí ani nepočuje, vyklonila sa ešte viac, sediac na podobločnici, pridŕžala sa zvyškov ťažkého závesu.

    - Ty...ty...ty...tu máš škrata bezočivá! – rozohnal sa správca starou bagandžou, no vysilený svojím úrazom, ktorý na seba znovu upozornil pálčivou bolesťou, nevládal ňou vrhnúť, nuž mu len nemotorne vypadla z ruky.

     Dav na slávnosti svorne zhíkol, keď sa Viorela nebezpečne naklonila dopredu a konečne si po úpornej snahe vytiahla hlavu z rukáva svojich honosných šiat.

    Starú pani Peribleptiu, bezradne trepotajúcu nohami a rozhadzujúcu rukami si v tomto momente nevšímal nik.

    Zapáchajúca bagandža, ktorá sa jej s klepnutím odrazila od čela a druhý raz netrafila svoj terč, dopadla na rameno v pásoch látky stiahnutej akrobatky práve držiacej svoju spoločníčku za pätu a...

    Všetko razom naberalo na obrátkach, stŕhalo sa v takom blesku, že tá hara-vara na nádvorí sa zdala ako náhla búrka. Lomoz sa snažil prehlušovať len Viorelin šialený chrapot. Nikto nepredpokladal, že sa smeje.

    Do najväčšieho vežového okna sa vtesnala postava mladého hradného pána s rukami zloženými na hrudi. Svojej. Osvetlilo ju svetlo lúčiaceho sa dňa a znovu zmizla v tme komnaty ako figúrka z drahocenného orloja slnečných hodín.

    Objavila sa v mžiku ako duch na vyhliadkovom balkóne, strhnúc spola povyzliekanú dievčinu spred lačných očí svojho otca kdesi do tmy.

    Nádvorím smerom z mučiarne prebehli dve slúžky.

    Kým sa na dvore všetko ako-tak utíšilo, lano bolo znovu natiahnuté, na balkóne sa uvelebila nanovo oblečená  Viorela, silnou rukou Rumpla priklincovaná na trojnohý stolec vedľa starého, teraz už spiaceho Bertolomeja.

    Naduto zazerala smerom k panej hradu vznešenej Rumpelstiltskinovej, udrapenej na vyblednutom závese, aj zubami-nechtami sa usilujúcej dostať späť do komnaty svoje staré telo, ktoré sa  pred hodnou chvíľou, vo svojom prílišnom vyklonení sa vyvrhlo z okna a zostalo takto visieť v grotesknej skladačke hŕby šiat, napnutého závesu a nalomenej podobločnice.

    Z náprotivnej diery vykukla bledá karpavá kuchárka a uvidiac nešťastnú hradnú pani nevedela si zrazu spomenúť, čo v takejto situácii robiť. Tak si sadla a začala preberať. Možnosti.

    Rumpel opäť zmizol v tme a skôr, ako by si stihol narátať do koľko vieš, zjavil sa v preplnenosti komnaty svojej matky a svojimi veľkými rukami ju nežne vtiahol dnu. Oprel rukou o rám a druhú jej jemne zaprel o podobločnicu, presne na mieste jej pukliny, pozorne poskladajúc každý prst do kŕčovitého zovretia práchnivého dreva, v snahe zachovať dekórum a celistvosť parapety.  Na to sa ako výpar stratil z dohľadu matkinej lásky a zhmotnil sa zas na balkóne vedľa napaprčenej Viorely.

    - Šľak aby ich!...zahromžil hlas a všetky pohľady, okrem hluchej kľúčiarky, sa obrátili k vysoko vybúranému oknu správcovej izby.

    Ten, cítiac nielen neustupujúcu bolesť, ale aj všetky pohľady obzrel sa za seba. Nabok. Na druhý bok. Na tretí. Nad seba. Pod seba. Ale nikoho nevidel, tobôž počul.

    - Veď ja nič!  - skríkol.

    - Šľak aby ich! – zakričal zas Rumpel, surovo sa zaprúc o Vioreline mäkučké ramená, až ju ohol hoci nepoddajnú v kolenách, pokiaľ to šlo. Ale to už bolo aj na ňu, chuderu, priveľa. Zaprela sa a vymrštila znovu dozadu, do pôvodnej polohy.

    Rumpel zmizol zas v tme.

    - Šľak aby ju! – ozval sa až po chvíli z útrob hradu.

    Nezničiteľný správca to pochopil tak, že mladému pánovi sa nepáči vystúpenie a ráznym, svojským spôsobom ho ukončil.

    Takmer nikto sa nebránil, okrem muža v reťaziach, do ktorých sa opäť nechal zamotať a pokiaľ sa z nich nevyprostil, nedokázal svoje stanovisko opustiť. Navyše teraz visel zavesený dolu hlavou z lana.

    „Bola to ona! Jasné, že to bola ona! Potvora malá!“ vírilo Rumplovi hlavou a znechutene si oberal slizké burgyňové šupy z vesty. Netrápilo ho, že dvorania zostanú dnes bez polievky, ani že má plný rozkrok chladnúcej tekutiny do ktorej čľupol, ale to, že zazrel na nádvorí pevnosti dievča, ktoré mu v poslednej dobe spôsobilo nemalé starosti.

    Zanechajúc márnu oberačku, vyrútil sa na nádvorie, ktoré naňho civelo svojou náhlou prázdnotou a nevenujúc pozornosť ani tejto zmene, načiahol sa za spútaným svalnáčom, stále visiacim na trasúcom sa lane. Skôr, než sa ho stihol niečo opýtať, zosypal sa mu pod nohy pomedzi rinčiace kusy reťaze.

    - Hej, vy tam! – zreval do odchýlených dverí vedúcich do pivníc, odkiaľ bolo počuť šum hlasov.

    Z okna sa vyklonil správca, napajedený, čo sa zas ráči diať, osopil sa na Rumpla:

    - Potrebujete niečo, pane?! -

    - Zalez! -

    Rumpel vkĺzol do tmavej priehlbiny v stene a prichytávajúc sa slizkých stien, tak podobných jeho zvrškom, spúšťal sa opatrne čoraz hlbšie po bývalých schodoch, tak klzkých a nekvalitných, že sa po nich dalo len kĺzať.

    - Čo sa ty tu rozvaľuješ? – zrúkol na hradného felčiara, ležiaceho krížom cez chodbu, ktorého mrštne preletel veľkým oblúkom, nezvládnuc na šmykľavých schodoch zabrzdiť.

    - S tebou hovorím!...- rozhnevane drgol čižmou do nehybného muža, ktorý hradného pána vôbec nebral na vedomie.

    - Hej, čo si mŕtvy?! -

    - Asi aj áno...exitus absolútus...úplnus...- šumelo čosi pomedzi zvratky.

    Rumpel otočil muža naznak a zaznamenajúc, že dýcha, vylepil mu poriadne zaucho. Viditeľne sa mu uľavilo a ponáhľal sa ďalej.

    „Ožierať sa, na to ich užije!“

    V miestnosti naľavo, tam, kde sa vlastne len chodba na chvíľu rozširovala, lebo jej pravá strana bola vybúraná, usadili sa komedianti. Zo desať ľudí natlačených na kope pomedzi kadejaké handry, rekvizity a drobné zvieratstvo zízalo na Rumpla. Podaktorí pomaly žužlali zvyšky potravy, čo im zostali z predchádzajúceho vystúpenia na juhu. Iní len žiadostivo pokukovali po nich, smutní, že si tak, ako ich spolusúkmeňovci nenakradli tiež čosi navyše. „Nájdi si čo chceš, alebo zdochni.“ To bolo heslo ich potulného stravného lístka. A tu to hojnosťou nekvitlo. Už oľutovali, že vkročili na zničené dosky padacieho mosta tohto nehostinného hradu. I keď im očká spočiatku zažiarili pri pomyslení, že ich hradný pán azda osobne ide pozvať ku stolu, zhasli skôr, ako stihol čosi povedať.

    Rumpel iba zajastril po miestnosti. Zrak zastavil až na dievčinke schúlenej v kúte, trasúcej sa snáď od zimy, ktorá nápadne od neho odvracala tvár, noriac ju do pokrčenej špinavomodrej šatky, čo jej pokrývala vlasy.

    „Neunikne“ prižmúril Rumpel vonkajší kútik ľavého oka a ruky spokojne spojil za chrbtom. „Veru už nie.“ Rozrehotal sa nahlas, rozhodnutý získať dievča raz a navždy do svojej moci. Odsotil počerného kúzelníka, ktorý mu kymácajúc sa s očami vyvrátenými stĺpkom zavadzal v ceste.

  Vyrušil ho však známi domáci.

    - Pane!...Pane! ...- ozval sa za ním kastelánov hlas. – Tie svine prašivé, nakazené ...ko...komediantské...nás...- správcu zrazu opustili všetky sily a zrútil sa Rumplovi rovno pod nohy.

    „Čo to má všetko znamenať?! To je dnes deň! – Rumpel sa ponáhľal späť na nádvorie, vypustiac na chvíľu dievča z hlavy. Vyzvala ho narastajúca nespokojná vrava miešaná s nárekmi.

    Nádvorie bolo znovu zapratané temnohradským osadenstvom, ktoré mu  pred očami hlavu po hlave kosila k zemi neznáma pliaga.

    Z okna veže visela odkväcnutá hradná pani so spustenými rukami, ktoré sa hompáľali vo vetre, ako škridlice na neďalekom strome, čo tam pozhadzujúc ich z hradnej strechy  nainštalovala minuloročná jesenná víchrica.

    - Ó, milostivý otče,  Ty na oblakoch sediaci, na zem zíziaci... -

    - Zízajúci! – ozvalo sa kdesi zhora na adresu modliacej sa slúžky a tá v momente zabudla, čo chcela hovoriť.

    - Amen, - zamyslel sa Rumpel pri lôžku matky a hryzúc si svedomie nad touto neznámou katastrofou, čo zamorila pevnosť Temného hradu, hľadal v odhryzkoch východisko. Či skôr akékoľvek kauzálne vzťahy. Matka, slúžky, lekár, kastelán i stará kuchárka ... Pohľad z okna ho zastavil, predvídajúc trapas, že príde k číslu, ktoré už kedysi dávno so svojím súkromným učiteľom nestihol prebrať.

    Cítil, že i jemu ochabujú údy, čo sa mu doteraz nikdy nestalo.

    Vybehol von. „Preč, preč od ...“

    Rumpelstiltskinovci sa potácajú ako v snách.

    Rumplovi prefrndžali hlavou spomienky na krušovadské nájazdy počas vojnového vyčínania dvoch susediacich kráľovstiev. Práve tieto chvíle mu pripomenuli telá popadané po nádvorí, na ktoré nesústredene hľadel. Tváre zatlačené do riedkeho bahna, zúfalé nehybné kaliky dvíhajúce svoj zrak k Bohu, prosiace i nadávajúce, vyjadrujúce nádej i zúfalstvo čakajúce spasenie i zatratenie, čokoľvek, len nie toto... Muž sa začal smiať. Dlaňou si odhrnul z čela vlasy a utrel z neho pot. Jeho smiech prešiel do šialeného rehotu, zmocnil sa ho záchvat hystérie, výbuch strachu z vlastnej bezmocnosti, a tak sa smial... Smial sa. Slané slzy mu stekali do úst, upchávali mu nos a zbavovali jeho telo všetkých tekutín aj posledných síl. Kolená sa mu podlomili. Čľupli do bahna.

     Posledný úsmev, posledná slza a Rumplovo telo sa v kŕči rozpľasklo pomedzi drobné kamienky a vtáčí trus.

    Na nádvorie, ktoré vyzeralo ako vydláždené ľudskými trupmi sklonila svoju ustaranú tvár chladná tma a ticho sa zvedavá zakrádala do všetkých kútov sídla. Nazrela do každej škáry, zanechávajúc tam svoj temný odkaz. Pevnosť zlovestne mlčala a pod hradbami sa len kde-tu motali vyhladnuté hlodavce a chamraď z neďalekého lesa, nespôsobne sa mrviace v stuchnutých, rozmokvaných odpadkoch.

Domiceli, Fra Vargelico