RUMBELLE - Depozit krídiel 4. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel

4. kapitola

   Vďačne na ňu pozrel. Aspoň si myslel, že to tak vyznelo, ale podľa toho, ako rázne zozbierala zvršky okolo neho, čo tam zavčas rána po príchode nahádzal a s funením ich odniesla k pračke, v tomto byte hučiacej snáď večne, sa to veľmi vysokým percentom vyhodnotiť nedalo. Stiahol sa, keď prechádzala okolo, aby vykázal aj nejakú tú dobrú vôľu spolupracovať.

  Slnko mu už pražilo na hlavu, nútilo silnejšie žmúriť, linoleum balkóna sa začínalo plniť kôpkami natriedeného „odpadu“ a sám bol čoraz nervóznejší, lebo stále nenašiel, čo hľadal.  

  Nahol nos k rukávu bieleho trička. Potreboval konečne pocítiť niečo príjemnejšie, než humus, čo už pár hodín premieľal pomedzi prsty a zamestnával ním svoje konšpiračné teórie, o ktorých musel mlčať, až mal pocit, že má bariéry aj sám v sebe, to preto sa nedokáže dopracovať k nejakému uspokojivému výsledku.

  Vtiahol vôňu.  Jej aviváž nesklamala. Neriešila, čo perie, dupačky či montérky, "schovatý-neschovatý IDEM",  jeden a ten istý sajrajt na zmäkčenie. Voňal ako bábätko, čo by nebolo také hrozné, ale nanešťastie mu to prinieslo inú asociáciu, než čakal...

  

  - Ty mi furt pripomínaš deculo. Také to úplne malé, tučné, mäkké a chutné, čo sa bezmocne trepe ako taká húsenička... – zakutrávala si Zelena, občas rodovo infantilne nariedená, nos skrz tričko do jeho pupka a jej červené zelektrizované vlasy bláznivo lietali nad ním. Skúšal prstami preplávavať pomedzi ne a prachové čiastočky nájdené lúčmi slnka, hoci pridobre vedel, že o chvíľu si ju za ne radšej pritiahne hore k tvári a nechá sa zasypať nimi aj výčitkami, že jej ani tú trochu radosti z dementného zňuchávania sa nedopraje. Zatiaľ si môže naivne trepať stále to isté dookola a štekliť ho stále sa zväčšujúcimi okruhmi okolo preliačiny, nenápadne sa stále viac približujúc k aktivácii epicentra budúceho elektrického výboja.

  -  Moja mama vedela, ako milujem týchto tvorčekov...- nenápadne sa presunula až kdesi ku skladovým priestorom elektrárne. Prižmúril spokojne oči.

   - ...večne ich ťahala k nám... od susedov a mne potom nadávala, že mali tie mňamkové vyduté brušinká zababrané od môjho rúžu...si myslela, že sa dám nalomiť a konečne sa tiež usadím. – vynorila sa na okamih spokojná so svojou nekalou rozviedkovou činnosťou v tomto pre ňu sakramentsky strategickom podniku, lebo biologické hodiny, svine neprajné, neoklame, ale vidiac, že jeho strážna služba za viečkami so spokojným úškrnom si len lebedí a doslova si užíva doobedné živé vysielanie, neostýchala sa v ňom pokračovať. Prijímanie pod obojím...

  - Leda tak uležím...- otierala sa mu o čisto vypraté tričko a bolo jej šuma-fuk, koľko farebných čmúh na ňom zakaždým nechá.

  A že nechávala statočne. 
  Bolo mu ukradnuté jej "nenápadné" zňuchávanie sa, lamentácie a nemienil sa spolupodieľať ani na žvástoch o usádzaní sa a prirodzenom klonovaní dvoch stratených existencií, akými boli oni dvaja. Slovne ani fyzicky.  Tváril sa, pokiaľ to šlo, neutrálne, ale dával si radšej sakramentsky bacha, a keď ho už štvala, skopčil reakcie divej zvery a zatiahol ručnú brzdu. Hovno, hovno, zlatá rybka, akvárium nebude! Zapálil si ostentatívne cigaretu a zmizol k oknu, alebo na vecko. Dokonáno jest...

  - To je zas tej sprostej nadržanej šľapky? – letelo ružové sako veľkým oblúkom späť na balkón, jednoznačne a bez kompromisne  vyradené z procesu očisty.

  Rozhodila mu zopár kôpok. Nádych – výdych. Rozhodol sa ustáť to diplomaticky.

  - Nevyšiluj. Neviem, komu patrí. – vytiahol zo zadného vrecka zmačkané cigarety, jednu vložil do úst a nechal tam visieť.

  - To vyznelo povzbudivo. Mám sa tešiť na nejakú tú novú samičku - čakateľku na obrúčkovanie? – približovalo sa od chrbta, nahlo sa to cez neho a vyzdvihlo si letiaci artefakt späť do  starostlivosti svojej priaktívnej leteckej spoločnosti.

  Párkrát sakom praskla, vyrovnala fazónu, odtiahla od seba, lebo pach a vonkajšie prídavky mu stŕhali body za umelecký dojem.

  - Jasné, táto bude drobná, útlejšia...- vyskakovalo z nej hodnotenie, ktorému sa začínala nečakane usmievať. - ...bez vkusu, chuderka... – uzavrela.

  Zvrtol sa k vysielaniu vzadu v kuchyni a prižmúril oči. Z úst mu vypadla cigareta. Prekrútil telo a skúsil,  čo najrýchlejšie vstať a zmocniť sa „lietadla“. Žena dnu sa konečne skutočne rozosmiala na plné ústa a skryla zvršok za chrbtom.

  - To by sa ti páčilo...Figu borovú! Dám ti ho, až keď mi o nej povieš viac...! - cúvala k dverám, zrejme sa dobre baviac.

  Zamračil sa.

  - Nič viac nie je. Ti vravím, že nemám tucha, koho to je. – skúšal ju oklamať hrou na pomýlené strany, ale vyspatá bola o krok obratnejšia ako on, čo už nezažmúril oka viac ako je prípustné a zdravé.

 - Informácie, lebo ho šmarím do pračky...- zastrájala sa blbo a klbčila s takou vervou, až sa vážne zamyslel nad jej zdravým rozumom.

  - ...ti už ...asi mlieko tlačí na karbit, drahá sestrička...ale ja ti nič...nepoviem...navaľ sem to sako, je to dôležité, dočerta! – kymácal sa nekoordinovane a neúspešne.

  V boji so súrodencom prehrával na body čoraz viac. Asi bude treba zmeniť taktiku. Skúsi.

  – Dobre...priznávam, bez mučenia...malá, hnedovlasá študentka a teraz mi ho navaľ! – zakvačil sa doň s úmyslom neprehrať už ani slovom.

  - Študentka? Chceš povedať, že si konečne presedlal od radodajok k seberovným?! – povolila žena vykmásanú obeť a natrčiac mu ju, dívala sa už na zvršok, ktorému pozorne prehľadával vrecká s väčšou dávkou rešpektu, dokonca sa zdalo, že aj obdivu.

  Nemal výčitky svedomia, že jej klame. Že sa mu pred oči dostal zrovna obraz dievčaťa, ktorému v noci asi zachránil život, bola náhoda. Ozaj. Kde asi bude? Ako jej je? Čo ho to má čo trápiť...

  - Kedy mi ju predstavíš? – narovnala stále veselo naladená žena límec saka, akoby sa už rozprávala priamo so švagrinou čakateľkou.

  Pozrel na ňu spýtavo. Zahájila ústup.

 - Dobre, dobre, veď nerýpem. Len som sa na okamih potešila, že si konečne dostal krapet rozumu a konečne bude u nás pokoj. Prepáč! – rozhodila rukami a šla to dorozprávať pračke.

  Osamel so sakom. Určite nebolo tej, komu ho pred sestrou venoval. Takýto nevkusný brak by to dievča na seba zaiste nedalo. Paradoxne si nevedel vybaviť, čo vlastne na sebe včera v noci malo. Blúzku? Len blúzku? Holé nohy, to iste. Tak potom kraťasy. Sukňa. No musela byť riadne krátka, keď z nej si nepamätá vôbec nič.

 Smrad, čo šiel zo saka ho však odnavigoval smerom k sestre.

  - Však budeš taká zlatá a vyperieš ho. Je to...moja chyba, že skončilo takto. Nepatrí sa, aby som jej ho vrátil...v tomto stave. – žmurkol sa segru a skúsil tiež úsmev.

  Za to všetko, čo pre neho robí, si túto milosrdnú lož zaslúži. V dvojitej porcii. Keď jej to robí radosť. Nemohol si nevšimnúť, ako pookriala. A Zelene predsa tiež nebude dávať zasraté sako.

  - Až keď mi sľúbiš, že s touto to už neprepískneš a vydržíš sekať dobrotu. – natrčila na neho prst, premýšľajúc však už skôr o tom, na koľko to čudo oprať, aby ho nebodaj nezničila.

  -  Dva prstočky do nebíčka, neoklamem andelíčka...- odmprovizoval malé decko.

  - Ty buď rád, že toho andelíčka pri sebe máš a vždy ti drží oblak po ruke... A hybaj už spať, nedá sa na teba dívať. A ten bordel na balkóne si upraceš, aby si vedel! – strčila sako do vedra s predpierkou a priliala čosi na škvrny.

Vystrúhal urazený ksicht.

 - Ten bordel, je moja práca! Vyprosujem si... -

 - Vyprosiť si môžeš akurát tak to, že smieš dnes dopiť kakao po malom. Ty starý mlso! Nemusíš mu ho tajne kradnúť. Aj tak... zas nič nechcel. Vždy je taký, keď ho niekto nasilu ráno zobudí. Ešteže sa mi podarilo ho zas uspať. – usmiala sa na neho s trochou pochopenia, aj výčitiek v jednom.

    Bol rád, že ju má. Čo by bez nej robil.

domiceli

RUMBELLE - Depozit krídiel 3. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel

3. kapitola

   Celú cestu nemal chuť premýšľať. A nemal ani čím. Blokáda mozgu úspešne pokračovala napriek nepriaznivým poveternostným podmienkam. Lebečný kotol. Stiahol obe okienka a nechal prievan vysávať mu rozmeľnené, od chlastu iba pozvoľna vysychajúce, zvyšky myšlienok. Ak ho stopne hliadka, zoberú mu aj rodný list. Je tam toho. Môže im dať na výber.

  Sivá diaľnica sa v túto priskorú hodinu stále párila s oblohou. Dokonalý akt. Splynuli v jedno a nebyť občasných fľakov okoloidúcich áut, cíti sa ako v kokpite. Nie, tam sa nikdy necítil dobre. Ani vtedy...

  Ďalší zadný vchod. Východ. Vchod do východu...Čert to ber! Zo zotrvačnosti automaticky zamieril k nemu, ale tentokrát sa nechal zo znížených pivničných priestorov vyviezť výťahom. Nohy odtrucovali akýkoľvek náznak schodov. Posledných niekoľko desiatok hodín mu nacápalo na telo i dušu toľko autogramov, až mal pocit, že musí byť majiteľom najjedinečnejšej zbierky v regióne. Aj najťažšej. Ešte ich zalaminovať a roztriediť. Pohľad mu padol na smradľavý náklad v ruke. A pod pazuchou tiež jeden. Grcoidne ružový neznámy artefakt.

  Zadkom vytláčal dvere. Chcel. Jasné, že sa zasekli, blikalo to, hrmotalo. Bránilo sa to.  Idiotská automatika. Absolútne nerešpektujúca nadradený ľudský faktor! Nemal náladu aj čas aktivácie šliapal z rezervy, ale musel sa vrátiť, znovu navoliť stanicu, a byť pre tentokrát trpezlivý.

  Konečne vypľutý pred dverami. Skôr, ako sa odhodlal na ďalší krok pod krycím názvom: Poklad na striebornom jazere, aj keď šlo skôr o zájdené matné kľúče, pre neho by boli bývali viac ako drahocenným pokladom, skúsil narvať ženské sako radšej tiež do inkriminovaného odpadkového vreca.  Len neklopkať, len sa zas nedívať do jej tváre. Ktovie, možno do ich tvárí.

  Nešťastne zavyl. Tenký, nekvalitný materiál poddal a v rukách mu zostali iba šuchotajúce zdrapy z neho. Obsah sa rozvalil všade okolo.

-          ...či tam!... toto som snáď ani nenakladal! –

  Až teraz pocítil ten pravý smrad.

  A dverami ktosi trhol a zmizol. Samospádom sa otvárali.

  Stála viac v pozadí, hlavu nabok, ruky za chrbtom, chrbát opretý o kúpeľňové dvere.  Pohľad zabodnutý do muža znechutene na striedačku dvíhajúceho čímsi potriesnené tenisky z kopy sajrajtu. Ľavá vedie...Nadýchla sa, ešte raz si ho premerala od piat k hlave, veľkodušne pripravená na charitárčenie, no zazrúc mu pri nohách očividne ženský kus odevu, s jedom sa odtrhla od podložia a zmizla hlbšie v byte.

  Chvalabohu. Ale beztak musel vtiahnuť za ňou. Do kuchyne, ku kredencu. Spodná zásuvka. Boli tam. Nové, úhľadne zrolované, gumičkou zaistené odpadkové vrecia.

  - Ty si ešte nebodaj pamätáš, čo kde máme...- skonštatovala žena sucho, zbytočne priťahujúc dôkladne pritiahnuté a vyleštené točky batérie, ale neodpustila si ono svojské „dobré ráno“. Ignoroval ju.  Viac jej však vadilo, že sa neunúval vyzuť sa a dvere tiež nechal dokorán.

  - Štipce na prádlo sú na balkóne? – odvrkol jej nakoniec otázkou, a ani jeden z nich nečakal na odpoveď.

 Odtrhol vrece, radšej dve, trhol balkónovými dverami. Protitlak pripleskol tie na chodbe.

 Vytočená žena zaprela ruky o dres. Prižmúrila oči a asi počítala. Jeden...dva...tri... Kdesi zo zadnej izby sa ozval plač dieťaťa. Stopka. Môže sa právom ozvať.

 - To sa dalo čakať. Tvoja sebeckosť už prekračuje... všetko. – zas zmizla v byte.

Díval sa smerom k plaču. Bolo mu to ľúto. To nechcel. To nie...

  Dívať sa do otcovej rozpohybovanej tváre jej momentálne robilo sakramentsky dobre. Premieľali sa tam úzkosť, strach a láska k jedináčikovi, trošku okorenené obavami a márne naťahovanou,  stále sa olupujúcou fasádou rodičovskej autority. Uvedomovala si, že to mierne povedané prepískla, bola si toho vedomá, ale chcela počkať na listinu obvinení z jeho strany. Bývali vždy miernejšie, ako jej spomienky na vlastné prečiny. Aj popol na hlave potom menej strašil jej svedomie. On to vedel podať pretavené vo svojom veľkom srdci, že z toho častokrát vzišiel takmer dobrý skutok.

  Tentokrát však mala iného žalobcu.

  Do izby ladne vplával lekár, umelo sa usmial, rozcabril jej viečka, vypálil zreničky, poohmatával uzliny. S úporným pohľadom do jej nosných dierok naťahoval úzke pery k ušiam a chystal sa vyniesť rovno rozsudok. To nečakala.

  - Zvyšky látok v jej krvi, o ktorých sme v kancelárii hovorili... nám práve z laboratória  potvrdili hypotézu. A nielen to...Ak ste jej zákonný zástupca, pán poručík by rád s vami hovoril. Ešte pred ňou. – natrčil na ňu nezdvorilo prst.

  „To čo?! ...To ako...si dovoľuje s ňou jednať ako s kusom inventáru?! Haló, tu som! Som živá a budem mať osemnásť! Dobre, tak sedemnásť. Stále nič?! Neviditeľná?! O kom to tu lolotáte?!“

  Celkovo sa k nej tentokrát správajú akosi odmeranejšie. Aj ranná sestra len mlčky pochodila po izbe, ani sanitárka sa neprihovorila a nedali jej raňajky! Ani len sprostú vodu! Doktor ešte pritlačil na jej odkväcnuté zápästie, čosi vypaľoval pohľadom do hodiniek na ruke a potom sa za ním len rozvial nezapnutý biely plášť. Bum. Tresk.

  - Čo, čo...čo to má znamenať?! Našli mi nejakú novú diagnózu?! – skúsila predsa len sama, keď sa otec ani po jeho odchode nemal k čomu. – Je to...akože vážne, alebo čo?! – nechápala aktivity ľudstva okolo nej a pokúšala sa dostať aspoň do polosedu.

  - Bellinka, prečo si mi to... – ozval sa nakoniec starec zlomene, pohľadom ju síce pohladil po líci, ale ...odišiel.

  Potrebuje súrne zrkadlo. Musí sa pozrieť, či je to tu ona sama, alebo niekto úplne cudzí! Lebo správajú sa k nej...ako...ako... Dočerta, Ruby, čo si to v tom krígli mala nariedené?! Začínalo jej svitať a doktorove i otcove indície konečne vykazovali znaky logiky.

 Teraz už zbytočne nežne stláčal kľučku priplesknutých vchodových dvier.

 - Pongo fuj, Pongo, prestaň...- šemotil znepokojený nájomník, márne trhajúci obojkom, ktorému rannú prechádzku so psom pribrzdil nečakaný objav na chodbe. Nečakane zaujímavý, nedal sa obísť, nedal neoňuchať, nedal...

- Do riti, veď váš pes mi ští... – prekrútil očami a ľútostivo pozeral na žltkavými bodkami pokropené archy papierov, ktoré bude o chvíľu musieť zbierať. Ručne.

  - Prepáčte, ale je to len pes...a vaše odpadky...pochopte, keby sa vám nevysypali na chodbe...ja to chápem...to sa stáva, ale...vám dosť často...by som povedal.- odmietal sa majiteľ statného dalmatínca ospravedlňovať pokornejšie.

  Ešte mal v živej pamäti, ako mu tuhľa sused svojím bioodpadom prednedávnom označkoval elektroinštalačnú skriňu pri dverách a ešte jej nadával do sprepadených iskriacich drakov. Plyšových. Od toho okamihu ale iskriť skutočne začala. A svetlo na chodbe sa už na to viac nikdy nemohlo dívať.

  Veľkým šmahom rozprskol nové vrece a nohami do jeho svetlomodrej tlamy natláčal veci zo zeme. Pažravo prijímalo zanemrósenú potravu, vďačné za každý hlt. Pongo sa s ním ešte dakus vadil, prečo mu ruší práve označkované, čerstvo privatizované teritórium, ale pánov obojok bol akčnejší.

  Neznáša kňučiace psy.

  Vyšmaril náklad na balkón a striasol sa hnusom. Následne si čosi rozmyslel, zvrhol zo seba bundu, tenisky, ...skrátka všetko a nahádzal to na igelit v rohu balkóna. Konečne slobodný. Vykročil ku kúpeľni. Aspoňže už neplače. Pousmial sa do prvých kvapiek horúcej vody, čo mu pristáli na lícach...Nepousmial. Iba kŕčovito natiahol pery.

  Stále plače...

domiceli

RUMBELLE - Depozit krídiel 2. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel

2. kapitola

   Žmúril do skrkvaných roliet. V krku mravčenie z príliš vykrútenej hlavy. Pri každom sebe menšom pohybe inzultovaný vlastným pachom podpazušia. Ale neriskoval vytiahnuť stŕpnutú ruku z chumáča vlasov. Zapadla by do prevaleného bezfarebného matraca a ani Boh by ju doobeda už odtiaľ nevydoloval. Panoptikum biologických katastrof. Zatajil dych.

  Ten vedľa neho bol konečne pravidelný. Ešte sa zbaviť nahého stehna, čo mu nešetrne kempuje skrz slabiny. Zrušil neznesiteľného podpažového snajpera a opatrne prehodil kus plachty z vlastného cez cudzie obnažené telo. Zafungovalo okamžite. Žena čosi zašomrala, odkopala sa a našťastie prevrátila na svoju stranu postele. Bol slobodný.

  Ešte keby ten pridrbaný rošt tak nevŕzgal. Asi si zapamätal skladbu noci a spustil replay. Žena sa však už ani nepohla. Celú noc sa ani nepohla. Ak si dobre pamätá, alkoholový doping ju vyradil hneď v prvom kole.  Znechutene skonštatoval, že odtiahla do depa, nechajúc  šoféra na trati. Postávať... Tento monopost už mal opustiť dávno. Neskoro je plakať nad rozliatym...fuj.

  Chvíľu postál nad posteľou a bol rád, že je ešte tma a jeho tieň je tiež na jeho strane. Zo ženy sotva trčala doprefarbovaná štica, ako prezreté fontánky horúčavou olúpanej kukurice, ostatné pohltil tmavý povlak.

  Popamäti našmátral vlastné zvršky a nahádzal ich na seba, prehrabol polodlhé vlasy. Spomalene vytiahol bundu spod znôšky iných šiat a vytratil sa z prehriatej izby.

  Smrad v medzidverí nebol o nič prijateľnejší, ako ten, ktorému práve pribuchol dvere pred nosom. Z toalety na konci chodby sa ozývalo striedavo zvracanie s akýmsi asi prostaticky naladeným introm. V poslednom čase všetko vnímal skrz prizmu hudby. Už ho to začínalo štvať. Ešte prekročiť muža natiahnutého cez celú medzichodbičku, čo si tiež niečo dirigoval pred nosom so zvyškom vyhasnutej cigarety. Hlavu mal zasnívane zaklonenú na hrudi v kúpeli slín a v momente, keď ho zasiahol svojím tieňom, ušiel sa mu baladicky  podfarbený, precítený prednes, ako epitaf ďalšieho, dnes ešte neuznaného umelca.

  - ...táto izba je preplnená výparmi lacného vína a vôňou semena polepeného na ohorkoch cigariet...- “ Amen.

  Prevrátil oči. Ak ten chuj ešte spomenie „občianku ošľahnutú vetrom barového ventilátora“, prisámvačku ária z konca chodby tu nebude na rannom playliste jediná. 

  Cintorín v hube priam volal po výplachu a bolo mu jedno, z ktorej strany príde.

  Snažil sa nestúpiť budúcemu nositeľovi Nobelovej ceny za literatúru na práve umretú ruku. Zvyšok, ako si všimol, ešte stále tlejúcej cigi mu akiste o pár sekúnd pripraví ďalší zo zázrakov zmŕtvychvstania.  Už vedel, ako to sakramentsky bolí a to on, nenosí kovové opätky. Skúsil pomykať prstami na zranenej ruke, ale bolesť mu to raz-dva vyhovorila a strelila zvyšku zdravého rozumu facku za nápad. Bol jej svojím spôsobom vďačný, že vôbec nejaký našla.

  Až chlad svitania bol k nemu milosrdnejší a konečne mu napľul do tváre trochu čerstvého vzduchu. Rozotrel si ho s nadšením a s ešte väčším nastavil obe líca znova.

  Nesmie však strácať čas. Mliekari už vyrážajú, technické služby im robia predvoj. Čo ak príde neskoro.

  Tak ruky na bradavky a „maratón“ v priamom prenose. Sotva mu stačil dych. Hrmot smetiarskych áut zaparkovaných na hlavnej ho ešte dakus popohnal. Našťastie sú vo vedľajšom bloku. Má nejakých pár minút...

  Precitla. Kanyla v ruke sa jej osobne chcela predstaviť. Už-už kývala na pozdrav. Radšej vrátila ruku pozdĺž tela a vtiahla nutkanie v nose len jeho pokrčením. Zelenkastý odtieň izby vôbec nepôsobil upokojujúco a to už po toľkých hospitalizáciách mohla mať pomerne slušnú rutinu v obdobnom byvakovaní. Nemala. Obťažovalo ju to. Čím bola staršia, tým viac.

  Už sa nepatrilo šmýkať sa po chodbách v návlekoch, ani hrať sa s vydrankanými striekačkami na ďalšiu mimo kalendárovú Veľkú noc. Pobyty sa stávali z roka na rok nudnejšie. Menili sa len počty infúzií. V poslednom čase ich ani nerátala. Jedno vrecko hore dolu. Mrkla na posledné, práve vytláčajúce ďalšiu kvapôčku do tenkej hadičky.

  Otočila hlavou radšej k stolíku. Iba pohár. Bez vody.

  Ešte chvíľu váhala, či privolá sestričku, alebo sa pokúsi zas zaspať. Otec už iste narobil paniku, pravdepodobne sedí odpálkovaný na recepcii a čaká na službukonajúceho lekára s klasickým scenárom: „Prečo zas? Dokedy ešte?! Čo niečo nerobíte?!“ Replika dva: „Všetko máme pod kontrolou. S astmou sa dá žiť. Treba byť len zodpovednou...“

  A je to tu! Bude treba nachystať spoveď o nočnom návrate, navyše pofidérnymi priechodmi, kvázi skratkou. A potom lekcia o zodpovednosti, ponocovaní a... alkohole. Došľaka. Akurát dnes musela odkväcnúť! Prečo ju ten hňup tak vytočil, že sa neovládla a ixla okrem svojho prídelu aj kokteil, čo si Ruby prácne šanovala, aby v podniku bola za dámu. Tekuté svinstvo. Skoro ju prizabila. Najmä vyčíslením jeho ceny. Pánabeka...to bol iný level... Toto sa bude ťažko vysvetľovať. Zaregistrovala erárnu košeľu. Ani na vešiaku nič z jej vecí... Veru ťažko.

  Zvolila akciu sestra. Nech vie do čoho ide, kým k nej vpustia otca.

  A predsa už nebola prázdna. Ranná zmena gumovala stopy včerajšieho večera. Nevyspatý chlap šimoril vypelichanou metlou chodník, v snahe rozmazať zvratky a nahrnúť všadeprítomný odpad ku kontajnerom. Kým prídu smetiari, zmizne, nech si šomrú koľko chcú, on to do igelitových vriec nazad pchať už nebude.

  - Sprosté mačky, sku...- zasŕkal namiesto zvyšného zostavenia profilu páchateľa každé ráno rozbordelovaných vriec s odpadom, lebo mu z úst skoro vypadla zle prilepená cigareta.

  Stihol pribehnúť a ponúknuť ho svojou. Poslednou, ale účel svätí prostriedky.

  - Ser na to, Sam a urob mi službičku. Večer som si nechal vzadu v sklade bundu. Nechcem sa šéfovi moc ukazovať na oči...vieš, trochu sme to zas pretiahli, bude lepšie, keď ma zjatrí až večer, keď vychladne...- ošíval sa a kopal adresátovi do metly.

  Zarastený chlapík zažmurkal svojimi prasačími očkami. O čo je on horší, ako tento tu? A predsa, tento tu  noc, čo noc „preťahuje“ a on zametá grcky.

  - Zabudol si si tam riť babkinu. O čo zas ide?! – skúsil vyjednávať.

  Keď sa už tento tu ošíva ukázať sa šéfovi na oči, to nebude len nedodržanie prevádzkovej doby a pokútne karty v sklade. A jeho tu majú za vola?!

   - Ok, mám tam tržbičku. Dakus viac sprepitného. Šak vieš. Dostaneš odškodné...- potľapkal ho po pleci a frnkol do vyťahanej červenej čapice, čo z debilka robila dvojnásobného debila.

  Drgol ho predávanou metlou a znechutene sa poslušný plazil do útrob stuchnutého baru.

  Málo času. Uchytil prvé poloprázdne vrece, vysypal jeho vnútro, vyvrátil na čistejšiu stranu a napchával dnu to, čo Sam už zmietol ku kontajnerom. Stihol skoro všetko.

  - Mrte vtipné! – tresol napajedený chlapík dverami a natrčil mu dámske sako. – Toto ti chýba? Akože skalp?! – šmaril mu ho, ledva ho zachytil. – A pozdravuj Koru. – odpľul si bokom.

  - Patrí Zelene kámo! Zoznámim ťa?! – pritiahol si  k nosu úplne cudzí zvršok a tváril sa, aký blažený pocit v ňom vyvoláva vťahovať jeho puch do svojho končistého nosa. Bohvie, ktorej zo zákazníčok patril. Ale funkciu maskovacieho manévru splnil dokonale. Daruje ho Zelene, namiesto ospravedlnenia, kam zas ráno zdúchol.

  Odcúval nadávky, aj nechápavý pohľad, prečo miestna pomerne známa „úspešná firmička“ odchádza s vrecom odpadkov...

domiceli