RUMBELLE - Hýrivé tiene II... 6. kapitola

Rumbelle

Hýrivé tiene 2

6. kapitola

    Muž s kravatou oproti na neho nepôsobil vôbec vierohodne. Tmavošedé bodky olupujúcej sa fólie zozadu zrkadla dodávali obrazu akúsi patinu starej olejomaľby, ale on dnes stál o opak. Toto mala byť jeho nová podoba. Nová tvár. Nervózne rozkmásaval dokonalý uzol. Škrtil viac, ako bol ochotný rešpektovať a tolerovať.

  - Akoby to bol niekto iný. – naťahovala v rukách kravatu, čo práve zodvihla zo zeme, premeriavala si ju z jedného konca na druhý a následne omotávala okolo dlane, ako obväz, v úhľadných, na seba naskladaných vrstvách.

  Aj jej ruka pod ňou oťažela. Cítila, rovnako, ako on, jej váhu, aj keď to bola váha medziriadková, dodaná novým, budúcim statusom, ktorý symbolizovala. 

  Zoskočila z nízkej skrinky, podišla k nemu a otvorila dlaň. Ponúkla mu ju späť.

  Mračil sa. Nechcel ju prijať. Nebol ešte vnútorne stotožnený, pripravený na takúto zmenu. Pomaličky odmotávala navitého hada, čo aj ju škrtil a držiac ho za tenký, trochu labilný chvost, nadvihla kravatu k jeho očiam, preplazila sa s ňou za jeho krk a nechala ju tam bezvládne ovesenú.

  - Toto patrí k tebe. Odjakživa. -  napravila mu límec  a natočila ho späť k zrkadlu, aby svoju dnešnú premenu konečne, raz a, dúfajme, navždy, dokončil.

  Ošíval sa zhrozený z podoby, ktorú práve na seba vzal. A to nešlo len o šaty. Zatiahol za ucho tmavý prameň vlasov, aby ho zas odtiaľ vybral, premeral ho prekvapene pred očami a roztrúsil medzi prstami. Na rad prišla pleť. Vrások pomenej, drapľavosť zmizla, ochabnutosť tiež. To by šlo, ale ten odev...Ten odev!
  Zvyknutý už na určitý megalomansky pôsobiaci luxus, aj keď podľa publika „úkaz maximálne nevkusný vzhľadom k preferovaným módnym štýlom, nahádzaný na jeho figúre bez ladu a skladu, len dokazujúci, na čo všetko má a čo všetko si môže dovoliť",  bol jediný štýl, ktorý preferoval. 

  Teraz tu stál vo svojej pôvodnej podobe. Bedár. Najchudobnejší z chudobných. Úbožiak. Spodina.

  Schádzala dolu schodmi s náručou práve vo veži dosušenej bielizne a uvidiac ho otáčať sa okolo svojej osi v handrách, ktoré sa nedajú vidieť ani u žobrákov v podhradí, na okamih zastala, aby sa neprezradila a mohla pozornejšie vnímať  detaily pred sebou. S kým to asi ide dnes uzatvárať zmluvu, takto nahodený?!

  Nadvihol nohu omotanú onucami, len v akýchsi bačkorách z nekvalitnej kože, popruhmi upevnenej okolo štíhlych lýtok, podstlanými handrami, aby to nedrelo kožu.  Spravil pár neistých krokov. Uškrnul sa takmer pobavene. Nie, chýbali mu jeho kvalitné čižmy z najjemnejšej teľaciny, s ostrohami, vysokým opätkom, podbité a  patrične vyleštené.

  A tie nohavice... Pomrvil medzi prstami tkaninu.  Nohavice?! Čoby, primitívny strih, hrubá vlna, či ľan, ťažko rozoznať, lebo už boli značne obnosené. Vlastne len dva kusy zošitej látky priviazané špagátom o iný, hrubší, čo mu nahrádzal opasok a v strede...aká to hrôza?! Ako takto mohol medzi ľudí?! Sťahoval nižšie predok košele, tiež navrchu previazaný špagátom, čo ani košeľou nebola, skôr len tunika, končiaca skrkvaná kdesi pred kolenami, s nevykasanými, rozstrapkanými  rukávmi. A handra, z ktorej  to čudo bolo ušité, nebola hodná ani na vrecia. Viac-menej rozfranforcovaná, pichľavá, samý fľak a záplata, hruď takmer holá, lebo šnúrky bolo na zatiahnutie pramálo, ale zato dier na jej pretiahnutie viac, ako sa patrilo a slušilo.

  Ošíval sa. Striasal nepohodlím, mrvil sa, ani si nevšimol, že už zišla zo schodov a obzerá si ho celkom zblízka.

  Vlasy mal tmavšie, očividne rovnejšie, pleť zase svetlejšiu.

  - Ako by to bol niekto iný, však, drahá?! – vystrel sa v celej tej „nádhere“ a chvíľu zapózoval.

  Pousmiala sa. Premerala si ho teda ešte raz, skrúcala pery dovnútra, žmúrila trochu, dokonca sa odvážila obzrieť si ho dookola, čím ho len privádzala do rozpakov a točil sa rýchlo v antirytme jej opatrného našľapovania. Čakal verdikt. Dočkal sa.

  - Tak sa mi zdá, že sa potvrdila stará známa múdrosť, že: „Šaty z vás urobili človeka.“ – preložila váhu bielizne na jednu ruku a druhú smelo vytiahla až k jeho hladkej svetlej sánke a opatrne mu končekmi prstov prešla po jej obvode, netušiac ani, akú triašku to spustí v jej vlastnom vnútri. Ani aký ohňostroj vonku.

  - Vysmievaš sa mi?! – odtlačil jej ruku, surovo ju zdrapnúc za bradu, nadvihol jej ju nešetrne k svojej tvári.

  Zas ju mal šedivú, vráskavú, plnú jedu, obrúbenú pochlpenými vlasmi.

  Zhrozená vypustila prádlo z rúk a zabalansovala rukami, ale ubrániť sa jeho kriku nešlo.

  - Toto nebol človek! – ďobal si druhou rukou do dier v tunike. - Táto podoba nebola hodna ani pomenovania zviera! Toto bol nikto, nič, úbožiak, plevel, spodina! Len úbohý ničotný červík, do ktorého si každý mohol kopnúť, rozšliapnuť ho, napľuť naň a vysmiať sa jeho biede! Toto by si mi dopriala?! Takto chceš, aby som zas dopadol?! – prskal jedovaté sliny do jej vystrašenej, nič nechápajúcej tváre.

  Nemohla ani prikývnuť, ani mu protirečiť.

  Odstrčil ju.

  Luskol a zas tu stál vo svojom hodvábe, v kožiach zo vzácnych zvierat, veste obrúbenej drahou kožušinou, ovešaný šperkami.

  Zohla sa radšej zbierať prádlo. Povzdychla a akoby to vravela látkam pod nohami, iba tíško vysvetľovala.

  - Chvíľu sa mi zazdalo, že vidím pred sebou...muža. Obyčajného, prostého, možno trochu chudobnejšie odetého, ale muža. Hrdého na to, že mužom je. Nezapodievajúceho sa tým, že odev, čo nosí, nie je pánsky, premýšľajúceho skôr nad niečím užitočným, niečím, čo môže priniesť úžitok jemu a jeho blízkym...-skladala kusy na kôpku a mrzelo ju, že sa hnevá.

  - Čo ty môžeš vedieť, o čom ja premýšľam?! – skočil jej nevrelo do reči.

  Narovnala sa. Vystrela a obzrela si ho zas. Tentokrát sa, ale neusmievala. Z pohľadu cítil, ako ním opovrhuje.

  - Obyčajní ľudia, myslia na obyčajné veci! Na ...na...napríklad na prácu...na zábavu...na spoločné jedlo, pri spoločnom stole...na rodinu, ktorá ich doma čaká...na lásku...- radšej si zahryzla do jazyka.

  - Ja nie som obyčajný človek! – vyprskol ješitne. - Nie som! A nikdy nebudem! Už nikdy! Nechcem! Nemôžem! – kričal, až si musela zakryť uši, ako sa ozvena jeho hlasu rozliehala, odrážala od kameňa a vracala k nim.

  Keď trochu utíchol, naberal dych, zložila dlane z uší a podišla zas k nemu. Pokojne. Ticho. Takmer láskavo skúsila na neho prevravieť.

  - Prečo sa tak bojíš ním byť? Prečo to aspoň na chvíľu neskúsiš? Toto...- ukázala  so znechutenou grimasou na jeho honosný odev, na hrad, na ústa, čo kričali...- Toto patrí k tebe? Odjakživa?! – spýtala sa rovno a skúsila nežmurknúť, upriamene sa mu dívať rovno do očí, a hľadať práve v nich  odpoveď, lebo tie nezvyknú klamať.

  Zalapal po dychu. 
  Oči ho prezradili.

domiceli