RUMBELLE - Hýrivé tiene 4. kapitola

Rumbelle

Hýrivé tiene

4. kapitola

  Mliečne svetlo sa pomedzi pokrčené, dosluhujúce, ba dokonca podľa stavu, dávno nadsluhujúce, žalúzie tlačilo do izby v nerovnomerných tenkých pruhoch. Ale aj tak ťahalo oči, navyknuté na šero, dokonca na tmu. Už ležal pozorne zastlaný do paplóna, dokonca i s dekou, polovica tela trochu vydvihnutá do polosedu. Pod krátkymi rukávikmi na deke vzorne pozdĺž tela uložených paží sa chúlilo posledné teplo, po ktorom sa začínal naťahovať ranný chlad importovaný sem skrz diery zle už tesniacich okien zvonka.

  Všade sivo. Skonštatoval, vyhodnotiac steny, plafón, podlahu i celý inventár. Bolo tu toho viac, ako si spočiatku myslel. Z každej strany ešte po jednej posteli. Prvá skrkvaná, druhá s balom akéhosi mĺkveho spolubývajúceho, ktorý ešte ignoroval ďalší deň.

  Prvý tu. Ďalšia nemocnica. Prvá, kde konečne pocítil aký-taký pokoj. To, že sa o neho za posledných pár hodín zaujímali len povrchne a sporadicky, mu prišlo milé a vhod.

  - Z toho svetla až bolia oči. Tma je ale horšia. – ozvalo sa spod okna a prevŕtalo mu ticho.

  Stála tam malá, útla žena a krútila šnúrkou dávno pokazenej žalúzie. Guľôčky sa jej premieľali v prstoch ako ruženec a plastové rebrá bzučali tiché protesty, vyrušované jej dotykom.

  Žena? Obzrel sa na rozostlanú posteľ po svojej ľavici, ale logiku mu to nedávalo. Aké nečakane progresívne naladené sanatórium. Vrátil svoj pohľad oknu. Už iba oknu. 

  Preglgol. Pachuť na jazyku pýtajúca si piť vyhrala pred rozumom, ktorý sa chcel zamyslieť, kam zmizla žena, čo tam pred chvíľkou ešte stála.  

  Ruka to však videla inak. Triaška, čo ho premohla, vysmiala sa poháru s tekutinou skôr, ako sa k nemu vôbec priblížila. Vzdal to a skúsil naprázdno preglgnúť zas.

  Počula svoje meno v hromžiacom, stupňujúcom sa móde odovzdávané z chodby do chodby. Volá ju. Bez náhlenia, pokojne doložila ešte trochu horúceho vývaru a krčah studenej vody na obklady. Rázne sa chopila  oťaženej tácky a vykročila do útrob hradu, navigovaná už len neutíchajúcim kňučaním.

  Neklopkala, potisla dvere a niesla sa s nákladom rovno k oknu, odtiahnuť najskôr závesy a riadne vyvetrať. Cestou spokojne skonštatovala, že izba nie je plná zvratkov, ani porozbíjaných vecí. Zrejme jedna z pokojnejších opíc.

  S tácou zapretou o vypuklý bok, trhla hrubým závesom i hrmotajúcou okenicou a urobiac čerstvému povetriu takmer poklonu, vpustila ho dnu. Nedalo sa dvakrát ponúkať.

  Vzadu na lôžku sa čosi pohlo a ešte viac stiahlo do klba, zachumlalo do prikrývok, že takmer nebolo vidno, čo za kopa to pri čele postele leží naskladaná.

  Hlavu mal obrátenú do druhej strany a zasypanú polepenými, spotenými vlasmi, čo sa vlnili a triasli spolu s majiteľom. Tvár skrytú v látke.

  Nadvihla kútik úst. Aspoň nejaká satisfakcia. Temný-netemný, ráno po opijáši má rovnaké bolesti a stavy ako bežný smrteľník. Aj by ho poľutovala, keby nemala odskúšané, že to len prileje zlosť do jeho výčitiek. Rozhodla sa diplomaticky taktne mlčať. za čo si vyslúži síce výčitky tiež, ale z iného súdka. Nie, nie! Súdkami sa provokovať nebude!

  Funel do zvlhnutej deky, radšej neriešiac od čoho asi a ošíval sa vytiahnuť tvár na svetlo božie. Pred jej zrak. Vnímal jej prítomnosť len cez zvuky. 

  To bude voda v miske, to kusy plátna do nej namáčané. Vôňa horúceho vývaru, ktorý v mžiku vyvracia, len čo ho donúti pozžrieť prvých pár lyžíc. Skúsi sa vyhnúť jej rukám. Natriasanie vankúša tesne, tesne vedľa neho, kam dúfa, že sa posunie, aby mohla upraviť zvyšok lôžka, kým sa naje. A just nie. Nevystrčí sa dnes ani chlpom.

  Stála a pokorne čakala. Takto dlho ešte nikdy netrucoval. Vývar chladne. Zbytočná námaha. Skúsila jemne potiahnuť za deku. Riskovala, že na seba upozorní a peklo otvorí skrz klopy deky svoje brány. Strhol si ju späť, ako vzdorovité decko. Veľké decko.

  Zarazila ruky do bokov. Ale skúsila byť milá. Teda skôr zhovievavá. Skúsi, ako dobrý trhovník ponúknuť svoj tovar. 

  - Čerstvý vzduch ti urobí dobre. Aj slepačia polievka. Priniesla som i obklad. Chladivý. Ak si budeš priať, pripravím zas kúpeľ. To posteľné prádlo treba vyprať...- zasekla sa, balansujúc na tenkom ľade, aby to nevzal ako drzé obvinenia, že sa zas neovládol, či nedokázal kontrolovať. Tak tá opica asi nebola z tých pokojnejších. S nevôľou hľadela na všetko, čo jej poskytlo svetlo zvonka.

  - Zmizni...- ozvalo sa mumlavo spod vrstiev prikrývok.

  Toto poznala. Po prvom kroku začne ziapať a pýtať sa, kam ide a prečo. Zostala.

  Ticho.

  Za neho rozhodol prudký kašeľ. Na začiatku potláčaný, o chvíľu strašný výbuch, chrapčavý, sípavý, dusiaci ho, až sa takmer doškriabal na krku, akoby ho chcel z neho vyrvať tadiaľ, nie cez ústa. Donútil ho vykoptať sa z úkrytu a vyštekať svetu zabehnutú slizkú slinu. Rýchlo obehla lôžko, pritlačila ho ku kolenám a párkrát dobre hrkla medzi lopatky.

  Trhol sa späť, skoro ju prevaliac a rozhodil rukami. Ešte chvíľu lapal dych a zatláčal vyčiňovanie, ako si dovolila, ako si len mohla dovoliť...

  Držala v ruke plnú lyžicu vývaru, z ktorého ešte stúpala para a nebojácne ju niesla k jeho perám. Podvolil sa. Nabrala odvahu, vzala misku do rúk a snažila sa dostať do neho čo najviac horúcej slankastej tekutiny.

  Po každom súste, čo mu stieklo útrobami ako láva, slastne prižmúril oči, aby ich rýchlo zas otvoril a videl ďalšiu a ďalšiu lyžicu polievky a za ňou ešte v hmle jej tvár s pootvorenými ústami, aby jej náhodou nekvaplo.

  Cítiac, že organizmus viac nie je schopný vstrebať, natočil hlavu zas viac bokom. Pochopila, spokojná, že jej misia bola aspoň trochu úspešná. Ešte ho donútiť vydať to inkriminované prádlo, prezliecť sa a predtým by bolo hádam dobre sa aj vykúpať.

  Nepovedala nič a on prikyvoval. Vedel čítať myšlienky.

  Ticho.

  - Z toho svetla až bolia oči. Tma je ale horšia. – zašepkal pruhu, čo ho zvonka pozdravil práve trochu viac poodchýleným závesom.

  Prikývla.

  Naberal a vylieval polievku spať do taniera uloženého v lone. Bola dávno studená. Ani horúcu by nemohol. Už celé dni nič nemohol. Telo neposlúchalo a odmietalo spolupracovať. Jedlo prichádzalo a odchádzalo. Nezostávalo. Nezdržiavalo sa.

  - Keď nebudete jesť, napojíme vás zas na výživy. Nemôžeme si dovoliť, aby ste umreli na podvýživu. Máme prostriedky, ale...jedlo sa má jesť. – skúsila presviedčať sestrička, doslova ako kŕmnu hus natláčajúca muža na druhej posteli. Chudákovi tiekol pot vo viditeľných prúdoch dolu tvárou, ale ruky aj telo mal...to je zvieracia kazajka!

  Nadvihol ďalšiu lyžicu, povylieval z nej polovicu a zvyšok buchol o tanier, až sa sestra otočila aj k nemu a zamračila sa.

  Natlačil sa viac do lôžka, radšej privrel oči, hoci v ten okamih sa mu chcelo zvracať viac, ako keď vnímal okolitú realitu.

  Rinčanie lyžice o podlahu, črepy taniera a zvuky, ktoré by radi vytlačili čosi z útrob tela, ale už nebolo čo vykladať. Čiesi silné paže, čo sa ho pokúsili dostať späť na lôžko a nejako tam ukotviť, lebo sa bránil. Bránil sa? Prečo sa bráni?!

domiceli