Rumbelle
Hýrivé tiene
4. kapitola
Mliečne
svetlo sa pomedzi pokrčené, dosluhujúce, ba dokonca podľa stavu, dávno nadsluhujúce, žalúzie tlačilo do izby v nerovnomerných tenkých pruhoch. Ale aj
tak ťahalo oči, navyknuté na šero, dokonca na tmu. Už ležal pozorne zastlaný do
paplóna, dokonca i s dekou, polovica tela trochu vydvihnutá do polosedu. Pod
krátkymi rukávikmi na deke vzorne pozdĺž tela uložených paží sa chúlilo
posledné teplo, po ktorom sa začínal naťahovať ranný chlad importovaný sem skrz
diery zle už tesniacich okien zvonka.
Všade sivo. Skonštatoval,
vyhodnotiac steny, plafón, podlahu i celý inventár. Bolo tu toho viac, ako si spočiatku myslel. Z každej strany
ešte po jednej posteli. Prvá skrkvaná, druhá s balom akéhosi mĺkveho
spolubývajúceho, ktorý ešte ignoroval ďalší deň.
Prvý tu. Ďalšia nemocnica.
Prvá, kde konečne pocítil aký-taký pokoj. To, že sa o neho za posledných
pár hodín zaujímali len povrchne a sporadicky, mu prišlo milé a vhod.
- Z toho
svetla až bolia oči. Tma je ale horšia. – ozvalo sa spod okna a prevŕtalo mu ticho.
Stála tam malá, útla žena a krútila šnúrkou
dávno pokazenej žalúzie. Guľôčky sa jej premieľali v prstoch ako ruženec a plastové
rebrá bzučali tiché protesty, vyrušované jej dotykom.
Žena? Obzrel sa na rozostlanú posteľ po
svojej ľavici, ale logiku mu to nedávalo. Aké nečakane progresívne naladené sanatórium. Vrátil svoj pohľad oknu. Už iba oknu.
Preglgol. Pachuť na jazyku pýtajúca si piť vyhrala pred rozumom, ktorý sa chcel
zamyslieť, kam zmizla žena, čo tam pred chvíľkou ešte stála.
Ruka to však videla inak. Triaška, čo ho premohla,
vysmiala sa poháru s tekutinou skôr, ako sa k nemu vôbec priblížila.
Vzdal to a skúsil naprázdno preglgnúť zas.
Počula
svoje meno v hromžiacom, stupňujúcom sa móde odovzdávané z chodby do chodby. Volá ju. Bez náhlenia, pokojne doložila ešte trochu horúceho vývaru a krčah studenej vody na obklady. Rázne
sa chopila oťaženej tácky a vykročila do útrob hradu, navigovaná už len neutíchajúcim
kňučaním.
Neklopkala, potisla dvere a niesla sa s nákladom
rovno k oknu, odtiahnuť najskôr závesy a riadne vyvetrať. Cestou
spokojne skonštatovala, že izba nie je plná zvratkov, ani porozbíjaných vecí. Zrejme jedna z pokojnejších opíc.
S tácou zapretou o vypuklý bok,
trhla hrubým závesom i hrmotajúcou okenicou a urobiac čerstvému
povetriu takmer poklonu, vpustila ho dnu. Nedalo sa dvakrát ponúkať.
Vzadu na lôžku sa čosi pohlo a ešte viac
stiahlo do klba, zachumlalo do prikrývok, že takmer nebolo vidno, čo za kopa to pri čele postele
leží naskladaná.
Hlavu mal obrátenú do druhej strany a zasypanú
polepenými, spotenými vlasmi, čo sa vlnili a triasli spolu s majiteľom. Tvár skrytú v látke.
Nadvihla kútik úst. Aspoň nejaká satisfakcia. Temný-netemný, ráno po opijáši má rovnaké bolesti a stavy ako bežný
smrteľník. Aj by ho poľutovala, keby nemala odskúšané, že to len prileje zlosť
do jeho výčitiek. Rozhodla sa diplomaticky taktne mlčať. za čo si vyslúži síce výčitky tiež, ale z iného súdka. Nie, nie! Súdkami sa provokovať nebude!
Funel do zvlhnutej deky, radšej neriešiac od
čoho asi a ošíval sa vytiahnuť tvár na svetlo božie. Pred jej zrak. Vnímal
jej prítomnosť len cez zvuky.
To bude voda v miske, to kusy plátna do nej
namáčané. Vôňa horúceho vývaru, ktorý v mžiku vyvracia, len čo ho donúti
pozžrieť prvých pár lyžíc. Skúsi sa vyhnúť jej rukám. Natriasanie vankúša
tesne, tesne vedľa neho, kam dúfa, že sa posunie, aby mohla upraviť zvyšok
lôžka, kým sa naje. A just nie. Nevystrčí sa dnes ani chlpom.
Stála a pokorne čakala. Takto dlho ešte
nikdy netrucoval. Vývar chladne. Zbytočná námaha. Skúsila jemne potiahnuť za
deku. Riskovala, že na seba upozorní a peklo otvorí skrz klopy deky svoje brány. Strhol si ju späť, ako vzdorovité decko. Veľké decko.
Zarazila ruky do bokov. Ale skúsila byť milá. Teda skôr zhovievavá. Skúsi, ako dobrý trhovník ponúknuť svoj tovar.
- Čerstvý vzduch ti urobí dobre. Aj slepačia
polievka. Priniesla som i obklad. Chladivý. Ak si budeš priať, pripravím
zas kúpeľ. To posteľné prádlo treba vyprať...- zasekla sa, balansujúc na tenkom
ľade, aby to nevzal ako drzé obvinenia, že sa zas neovládol, či nedokázal
kontrolovať. Tak tá opica asi nebola z tých pokojnejších. S nevôľou hľadela
na všetko, čo jej poskytlo svetlo zvonka.
- Zmizni...- ozvalo sa mumlavo spod vrstiev
prikrývok.
Toto poznala. Po prvom kroku začne ziapať a pýtať
sa, kam ide a prečo. Zostala.
Ticho.
Za neho rozhodol prudký kašeľ. Na začiatku
potláčaný, o chvíľu strašný výbuch, chrapčavý, sípavý, dusiaci ho, až sa takmer
doškriabal na krku, akoby ho chcel z neho vyrvať tadiaľ, nie cez ústa. Donútil ho vykoptať sa z úkrytu
a vyštekať svetu zabehnutú slizkú slinu. Rýchlo obehla lôžko, pritlačila
ho ku kolenám a párkrát dobre hrkla medzi lopatky.
Trhol sa späť, skoro ju prevaliac a rozhodil
rukami. Ešte chvíľu lapal dych a zatláčal vyčiňovanie, ako si dovolila,
ako si len mohla dovoliť...
Držala v ruke plnú lyžicu vývaru, z ktorého
ešte stúpala para a nebojácne ju niesla k jeho perám. Podvolil sa.
Nabrala odvahu, vzala misku do rúk a snažila sa dostať do neho čo najviac
horúcej slankastej tekutiny.
Po každom súste, čo mu stieklo útrobami ako
láva, slastne prižmúril oči, aby ich rýchlo zas otvoril a videl ďalšiu a ďalšiu
lyžicu polievky a za ňou ešte v hmle jej tvár s pootvorenými ústami,
aby jej náhodou nekvaplo.
Cítiac, že organizmus viac nie je schopný
vstrebať, natočil hlavu zas viac bokom. Pochopila, spokojná, že jej misia bola
aspoň trochu úspešná. Ešte ho donútiť vydať to inkriminované prádlo, prezliecť
sa a predtým by bolo hádam dobre sa aj vykúpať.
Nepovedala nič a on prikyvoval. Vedel
čítať myšlienky.
Ticho.
- Z toho svetla až bolia oči. Tma je ale
horšia. – zašepkal pruhu, čo ho zvonka pozdravil práve trochu viac poodchýleným
závesom.
Prikývla.
Naberal a vylieval polievku spať do
taniera uloženého v lone. Bola dávno studená. Ani horúcu by nemohol. Už celé dni nič nemohol. Telo neposlúchalo a odmietalo spolupracovať. Jedlo prichádzalo a odchádzalo. Nezostávalo. Nezdržiavalo sa.
- Keď
nebudete jesť, napojíme vás zas na výživy. Nemôžeme si dovoliť, aby ste umreli
na podvýživu. Máme prostriedky, ale...jedlo sa má jesť. – skúsila presviedčať
sestrička, doslova ako kŕmnu hus natláčajúca muža na druhej posteli. Chudákovi
tiekol pot vo viditeľných prúdoch dolu tvárou, ale ruky aj telo mal...to je zvieracia kazajka!
Nadvihol ďalšiu lyžicu, povylieval z nej
polovicu a zvyšok buchol o tanier, až sa sestra otočila aj k nemu
a zamračila sa.
Natlačil sa viac do lôžka, radšej privrel
oči, hoci v ten okamih sa mu chcelo zvracať viac, ako keď vnímal okolitú
realitu.
Rinčanie lyžice o podlahu, črepy taniera
a zvuky, ktoré by radi vytlačili čosi z útrob tela, ale už nebolo čo
vykladať. Čiesi silné paže, čo sa ho pokúsili dostať späť na lôžko a nejako
tam ukotviť, lebo sa bránil. Bránil sa? Prečo sa bráni?!
domiceli
Rumpel ako ožran sa mi nepáči :( chvíľu to bola sranda a chvíľu sa správal k Belle podľa môjho :D v tejto kapitole bola "realita" lepšie napísaná :)ale závery oboch sa mi páčili
OdpovedaťOdstrániťTemný a opica?? :-D to je celkom vtipné :-D ale pacient Gold sa mi páči :-)
OdpovedaťOdstrániťstále rozmýšľam nad tým, ako by to logisticky fungovalo, lebo alkohol a podobné veci väčšinou nefungujú na nadprirodzené bytosti :D opäť so sebou súhlasím, že Temný v tejto polohe je fakt vtipný a budeš asi jedna z mála autorov, ktorá mu prisudzuje bežné ľudské stavy :D ...no ale paralely sú jasné a memoáre sú TOP :) milujem ako to dáva krásny zmysel :)
OdpovedaťOdstrániť