RUMBELLE - Akvárium... 14. kapitola

Rumbelle

  Akvárium

   14. kapitola

      

       Odniesli si to dvere na aute, aj tie vchodové. Nevraživo zazrel na dožívajúcu, občas, očividne z posledných vnútrozdrojových síl, lebo elektrickej infúzii v tomto starom, dávno na vyradenie hodnom výťahu, už nikto neveril, zúfalo preblikujúcu žiarivku a prial jej skorú smrť. Najlepšie okamžitú, nech už nič, nikoho a už vobec nie seba nevidí. Ako to mohol...?! Ako len to mohol sľúbiť?! 

  Oprel barlu do rohu, doslova ju tam šmaril a pritlačil špicou topánky, aby sa nezosunula, kým  doloval kľúče, keď sa odvedľa ozvali ťapkavé kroky a trhnutie dverami.

  - Konečne! Nemohla som sa vás už dočkať... – rozcabrila dvere, až narazili do toaletových za chrbtom, lebo sa nenamáhala domyslieť svoj útok  a trochu viac afektovane začala rozhadzovať rukami, navlečenými v akejsi obrovskej košeli, aby čím skôr zo seba dostala všetky informácie, ale malo to skôr opačný efekt.

  Slová sa jej prehadzovali, myšlienky schovávali, aktuálne vetné členenie rozpŕchlo sa ktovie kadiaľ. A celkovo. Pôsobila akosi rušivo. Pripomenula mu tú úbohú žiarivku. Na čom fičí táto žena?! Kde, takto podvečer, berie ešte toľko energie?!..."Ona nikomu nič nesľúbila. Možno sama sebe"...  naberal do pľúc vzduch sýtený závisťou pri pohľade na jej oduševnelú tvár.

  - ...som prelozila celý youtube...teda skoro...som hľadala matroš na ten remix...a som ho aj stvorila. Mám! Normálne som sa vypla k výkonu a to si musíte vypočuť...- natŕčala mu USB kľúč a takmer svietila. Nie, ako tá žiarivka.

- Nič nemusím! - vyštekol bez rozmyslu a chodba zamrela.

  Všimol si, ako si zahryzla do spodnej pery a nevypustila ju, obávajúc sa jeho nečakaného hnevu. Poošíval sa, pozrel kdesi do zeme, na nevypísané okienko menovky, číslo dvier, bokom na ňu a namiesto zmierlivejšieho tónu ju iba dorazil.

-   Nemám čas.  – vliezol do bytu a zabuchol.

  Počkal, kým sa zatvoria aj jej dvere, až potom si vynadal do debilov.

  Vôbec nečakal, že sa o chvíľu ozve nesmelé klopkanie. Stlačil kľučku a s meravou tvárou sa na ňu pozrel. Krásna, aj taká vykoľajená a smutná. Debil.

  - Ja vás chápem. Ste ako môj otec. Tiež chodil z práce uťahaný a nevrelý, ale...ja len, že počkám. Možno treba teplý kúpeľ, možno dobrá večera, prípadne...- zamyslela sa, či aj to, ale to zaberalo najviac. - ...možno masáž. Viete, stuhnutá šija...- zaškerila sa detsky šibalsky. - Potom vždy zmäkol. – tentokrát mu natrčila dve ruky. V jednej kľúč, v druhej jeho vonku zabudnutú,  vybuchnutú barlu.

  Ibaže on registroval len jej slová. "Horúci kúpeľ...dobrá večera...masáž"...Otec! Brzdi fantáziu! Okamžite! Hneď! ...dešifroval mozog.

  - Tvoj otec?! Ja ...som ako tvoj otec?! – keby už teraz nemal bledú tvár, tak mu zbledne.

  Ona navyše prikývla. To nemala robiť. Vytrhol jej barlu z ruky a tresol znova dverami. Už sa neodvážila viac zaklopkať a upozorniť, že mala natrčenú aj druhú ruku.

  „Otec“ Otec...otec...!“ rezonovalo mu a triafalo veľmi presne päsťou do útrob tela, odkiaľ prišla jednoznačná odveta: „A?“ Jasne. Stučne. Krátko. Prsne. Nie "prsne" ! Presne! Vyvaďoval sa stále zdravý rozum s jeho bujnou predstavivosťou, čo už lietala bezhlavo po zákutiach, ktoré...Pretrel si tvár oboma rukami, sťažka dosadol na rozbombardovanú posteľ a prevalil sa na chrbát.

  Zamyslela sa. Veľmi vážne sa zamyslela. Kde len spravila chybu? Poslal ju doobeda z divadla s presnými inštrukciami, čo od nej očakáva. Pustila sa povzbudená do práce a po hodinách, keď už bola konečne viac-menej spokojná s výsledkom lustrovania internetu s cieľom dať dohromady hudbu zodpovedajúcu trendom a dobe, tak jej pripleskne dvere pred nosom. Dvakrát. Ok, ok, je náladový. Patrí to k jeho povahe. Dalo by sa to rešpektovať, ale...potrebuje ho. Nejako inštinktívne cítila, že je to jej anjel, ktorého jej konečne poslal do cesty osud. Nejako intuitívne ju to k nemu ťahalo, hoci stále netušila, v čom to je. Nejako...nevedela to pomenovať, ale muselo to tak byť! On...

   - Čertisko jazerné, jedovaté, odporné! – uľavila si a dupla, aby následne po špičkách nenápadne odkráčala do izby, naivne si mysliac, že suseda odspodu nepočula jej prejav jedu.

  „Nevzdám to! Teraz už nie...som tak blízko cieľa. Cítim to!“ Strčila USB kľúč zas do kompu a pridala zvuk, usmievajúc sa na stenu oproti.

  „Mňa sa tak ľahko nezbavíte, sused. Keď to nepôjde podobrotky...“ pridala intenzitu zvuku, dobre vediac, akou kvalitou disponojú panelákové steny. Stŕpanie pocítila aj sama.

  Zaregistroval zvuky odvedľa. Zaregistrovala ich polovica vchodu. Bolo len otázkou času, kedy sa zdola ozve dupot po schodoch a nervózny zvonček. Ten pomerne dlho. Potom hudba prestala. Vymrštil sa z postele a dvere otvorili skoro naraz.

  Stála tam suseda zo šestky s postojom ako minister zemetrasenia a striedavo sa dívala na jedného i na druhého, kým sa na neho pousmiala a otočila sa na vinníčku. Vražedne naladená.

  - Toto už presahuje medze! Aj moju trpezlivosť! Ako si dovoľujete obťažovať nás tu, slušných nájomníkov, takou nehoráznou, na plné pecky pustenou muzikou?! – natrčila suseda na neho pst, kvázi na onoho predstaviteľa "slušných nájomníkov", ale ten ju zrazu zradil.

  - Ospravedlňujem sa, pani. Ale mýlite sa. Tuto slečna je tentokrát nevinná. To ja som si dovolil pustiť hudbu trochu hlasnejšie, ako by sa patrilo, ale viete, je to súčasťou mojej profesie a nebojte sa, nočný kľud rušiť akiste nebudem.

  Šokovaná suseda zacúvala, zatriasla onatáčkovanou hlavou a jediné, na čo sa zmohla, bolo: 

  -  Šak preto. Šak preto...-  ešte sa neveriacky pozrela do oboch tvárí a hoci jej bolo jasné, že tu niečo nehrá, hlavne, že nehrá už ani hudba. Pomerne úspešná misia, aj tak už dávno vie, že nad ňou obývajú poschodie blázni. Definitívne.

  Oprel sa o veraje s rukami prekríženými na hrudi.

   - Asi nie celkom dobrý výber, keď si odradila poslucháča už na začiatku, nemyslíš? – otočil sa na ňu.

  Neodpovedala. Dobre, skúsi si ju udobriť.

  - Chápem, že si v šoku. Si ako všetky deti. Hurhaj v škole vám nestačí, musíte ho robiť aj doma. Ako otec to budem do istej miery rešpektovať a...počkám si... – skúsil ju sparafrázovať, snáď jej dôjde, že sa ho to prirovnanie k „otcovi“ fakt nemilo dotklo.

  Zadívala sa na neho tak trochu inak. Nie, nebol to otec. Ten by sa jej nikdy nezastal. Schytala by za sťažnosť spakruky. Najskôr.

  - Prines mi ten USB kľúč. – natrčil dlaň.

  Zakývala záporne hlavou.

  - Odpálila som ho. – pozrela sa previnilo odspodu. – Poldňová robota je fuč. A to len kvôli vám. Človek sa vám snaží výjsť v ústrety, a vy len štekáte, ako besný...– povzdychla.

  - Úprimne? Chvalabohu! Nedalo sa to počúvať... okrem besnoty som takmer začal zavýjať! – presunul ťažisko na druhú nohu a čakal odpoveď.

  Lenže, ona nevedela, čo mu ešte povedať. Len sa ošívala. A čakala, že bude zas odporný, lebo si dovolila povedať mu...no, nemusela ho nazvať zrovna besným psom.

  - To...to tam...za tvojím chrbtom...- začal habkať a spomalene dvíhal ruku s natrčeným prstom. - ...nie je to...potkan?! – posunul hlavu dozadu, skoro si ju rozbil o kovovú zárubňu.

  Belle sa pootočila, ale už nič nevidela.

  - Grétka. Potkanica...asi ju ten humbuk tiež vystrnadil zo skrýše. Už som ju pár dní nevidela a zrazu... – otočila sa k nemu s normálne šťastným pohľadom, akoby voľne po byte behajúce potkany boli tou najnormálnejšou vecou v tomto paneláku. – Takže vám verím, že to muselo byť príšerné. Ja som proste k ničomu... Ale...fakt ste ju videli tu na chodbe? ...si pripadám ako ten, no, z toho českého muzikálu...Krysař!...keď on zahral na píšťale, tiež sa rojili všetky hlodavce a... Jémine, len aby neskapala...chúďa Grétka... – zahabkala ešte, ukazujúc tým istým smerom. – Došľaka. Ako sa vôbec dostala z detskej izby?! – pokrčila svoje čelo, ale nebolo to nič oproti zvrásneniu toho jeho. Veľavravná mimika, keď stratíte reč. – Prepáčte, ale... nemohli by ste mi ho pomôcť chytiť? Vy sa iste potkanov neštítite...tak ako ja...- striasla sa.

  - Nemám čas...- precedil potichu s hroznou predstavou pred očami, ako v cudzom byte s asistenciou upišťanej susedy, čo si myslí, že ovláda čary,  poriada lov na potkana. Potkanicu. Ale, to dievča ovláda zahraničné muzikály... – Potrebujem čas...- doložil viaczmyselne a zacúval a zatvoril za sebou.

  Dívala sa do tretice na zabuchnuté dvere, ale už mu odpustila. Po prvé, sa jej zastal. A nemusel a po druhé, keď si oddýchne, tak...možno...ktovie. Hmmm...v garzónkach sú len sprchové kúty. Žiaden kúpeľ. Je to samotár. Žiadna dobrá večera. Je to...samotár...žiadna masáž! Nie, ty mu nijakú ponúkať nepôjdeš a basta! Zabuchni a zvnútra! Okamžite. Hneď!

  - Grééétka...kde si? Gretel?! – strácalo sa v medzichodbičke.

domiceli