RUMBELLE - Akvárium... 8. kapitola

Rumbelle

  Akvárium

   8. kapitola

       Vždy uprednostňoval, keď sa na vonkajšej chodbičke nesvietilo. Popamäti zamkol, stlačil výťah a mal pocit, že nik ho neruší, lebo ani on nikoho svojou prítomnosťou neobťažuje. Svoju samotu už prestal riešiť ako hendikep, vytvoril si z nej svoj vlastný svet, a nejaké tie narušenia ním otriasali viac, ako si bol ochotný pripustiť. Napríklad včera. Plná chodba kriku... A predsa sa dnes zadíval na jej dvere a v duchu čakal, že ich otvorí a bude sa chcieť zviezť. Neotvorila. Nechcela. Ani netušila, že jej privolal výťah a ešte raz z neho vycúval, či náhodou. Ani náhodou.

  Mdlo zízala na Grétku, ako si to tentokrát dala oblúkom okolo druhej strany izby. Posedela na rošte spodnej postele, z ktorej preventívne odstránila matrac a oprela ho o stenu, aby sa tam náhodou nevytentovala. Ktovie z akej časti Henryho izby si vôbec urobila toaletu. Radšej nemyslieť. Potkanica zliezla, z menu si vybrala štvrťku vlašského orecha a zmizla pod náprotivnou skriňou. Ok.

  - Tak sa maj a nie že zas zasmradíš celý byt. Kvôli tebe musím celú noc vetrať a potom ma žerú komáre, ty sviňa malá! – uľavila si a zavrela dvere na detskej.

  Pred činžiakom to už zaváňalo pokročilým dňom, ale rozhodla sa ešte večer, že to divadlo, hlavne teraz, keď tam je taký chaos, a je tým pádom nenápadnejšia, nevzdá. A hlavne kvôli tomu depozitu...

  Babizňa už stála pred kuticou a okolo nohy sa jej obšmietala vyžratá mačka.

  - Dosť, že ideš! – potešila sa svojsky známej tvári a schramstla do náručia zo päť plastových fliaš z podobločnice svojej strážnej prízemnej veže, čakajúc, že mladá bude mať odpadkové vrece.

  Nemala, tak náklad len prebrala, vlastne spokojná, že tu má kryciu náplň.

  Zadívala sa na mačku.

  - Tá by sa mi teraz zišla doma. Behá mi tam po byte potkan. Vaša cica by si raz-dva poradila. – natrčila nohu, že mačku ňou pošúcha po chrbte, ale skoro po tom svojom dostala od jej hrdej, práve do krvi urazenej majiteľky.

  Komentár hodný hlavnej postavy Skrotenia zlej ženy, pred skrotením. Prášila kade ľahšie. Rovno do suterénu.

  Dnes ešte nevyliezol z kumbálu. Zavčas rána ako kompetentný zasial  odpadkové vrecia kde sa len dalo, po celom divadle, má chvíľu čas a potom pôjde zbierať úrodu. Zhora sa ozývali tóny a škreky a splachovače toaliet, ktoré tiež dostávali zabrať a zrejme tam sa bude musieť premiestniť najskôr. Neznášal túto časť náplne práce.

  Príručným vozíkom jedovato zvnútra vrazil do dvier tak nešikovne, že sa tam zašprajcoval aj s celým nákladom a čím viac mykal, tým väčší ohňostroj čističov sa lial a vysýpal naokolo. A spŕška nadávok, vnútri zabarikádovaného hrdinu, čo šiel bez hlbšej stratégie hlavou proti múru a vozíkom proti taktike úzkych verají a namiesto vybratia zákruty spravil si rovno husitskú vozovú hradbu, spoza ktorej sa nemohol dostať ani sám, bola pripravená zaútočiť na neznámeho vinníka.  

  Slová sa mu z mozgu zosýpali na jazyk, pomerne tie najsprostejšie z depozitu, ale von ich už nepúšťal. Stačilo to, čo vypadlo z tohto odporného, neforemného monštra pre hlúpe ženské, ktorým sa nechce po každý prostriedok do kumbálu a bahnia si vo výkladnej skrini na štyroch kolieskach. 

    Čo sa dalo zozbieral, totálne ignorovaný a veľkým oblúkom obchádzaný každým, čo sa tu vyskytol, nacápal na zem nejaké tie papierové obrúsky, aby zahladil stopy po armagedone čistoty a narobený, ešte ani nevýjduc z vlastnej garáže, už ani neštartoval, samospádom sa presúval na poschodie, riešiť iste už riadne zakiepené hajzlíky.

  Tabuľka s inštrukciami, prečo toto a toto vecko nebude päť minút k dispozície bola niečím tiež pooblievaná, otrel ju o zadok nohavíc a zavesil na panenku dievčenských záchodov, ktoré mienil okupovať ako prvé. Presne podľa Regininho harmonogramu, ktorý aj tak podpisoval ledabolo, kedy sa mu ako chcelo.

   S rukami prekríženými, opretý o stenu, strážil jediný vchod i východ v jednom, odpálkovával náhodné návštevníčky a presmeroval ich úslužne k ľavému krídlu divadla, škodoradostne sa tešiac, lebo tam nijaké dievčenské vecko nebolo.

   Ešte okamih počkal, kým nevylezie posledná nanovo premaľovaná dievčinka, prípadne práve slzami odmaľovaná odpísaná násťročná troska s kamoškou v podpaží, kým si metlou podoprel dvere a postrčil vozík dnu.

   Pozrela sa na neho v odraze zrkadla, ale držala ústa aj namotaný toaleťák na brade.

   Bol by sa strčil ako džin do najbližšej poloprázdnej fľašky a rozpustil o to rýchlejšie, keby to eliminovalo jej pohľad. Vôbec to, že ho tu uvidí. Čistiť záchody!  Neskoro. Chňapol po handre a akoby nič, dal sa po pretierania ofŕkaných umývadiel. Akoby tam nebola.

  - Śśś...- odlepila z brady papier nasiaknutý krvou, akoby tam nebol.

  - Teba neučili, že pupáky sa nemajú vytláčať?! Takto sa doriadiť...- pokýval znechutene hlavou nad jej bradou, pozorujúc ju tiež len v zrkadle, ktoré sa od nervozity pokúsil pretrieť tou istou handrou, ale len tam narobil špinavé čmuhy.

  - To nie je jeb...ten pupák, čo si niektorí vytláčajú. To mi nejaké hovädo vrazilo dvere rovno do tváre! – pustila vodu nahlas, znova mu zafŕkala celé okolie, čo pred chvíľkou akože dôkladne pretrel a nestarala sa, že bledoružové kvapky s vodou zmiešanej krvi sú viditeľné viac, ako chcela. Nenamáhala sa po sebe upratať. Je to jeho robota.

  Zbalila do kabelky zvyšky make-upu a vlastné hygienické vreckovky, prehodila ju cez plece a zmizla. Ešteže nemohla tresknúť dverami, lebo v nich bol zas zašprajcovaný jeho vozík.

  Pozrel sa na „hovädo“ v zrkadle. Bolo trochu rozmazané, ale spoznal sa. Byť či nebyť? Skúsilo svedomie piškvorky, či sa ísť ospravedlniť a priznať si vinu, lenže rozum je rozum a ten vyhrá vždy.

  Čas na oddych. Odparkuje a pôjde si radšej do hľadiska trošku oddýchnuť. Vypočuť pár talentov, prípadne nejakú tú hviezdnu rotu. To ho privedie na iné myšlienky.

  Zozadu prekĺzol chodbičkou pre uvádzačky a zostal stáť pritajený za masívnym zamatovým závesom.

  Posledné číslo nezachytil, ale bolo aj tak odpískané, vypískané a hodnota malého človiečika uprostred javiska zdevalvovaná na historické minimum, takže o nič neprišiel. Porota v predných pozíciách, osvietená spredu sa očividne nudila a nečakala nič hodnotné ani ďalej. Lenže berie ich kamera, bolo treba pozorne čítať scenár, vyslovovať určité frázy, presne podľa pokynov prípravnej komisie, ktorá robila sito a vopred dodala matroše na posun, či odpis. Aké kruté a zároveň sofistikovane premyslené. Hnusné!

  Dvierka za chrbtom slabo zaškrípali. Pritajil sa viac do závesu, riskujúc, že ho rozhojdá a zistia, že tam je. Ktosi vošiel, ticho zavrel a ustrnul, aby vysondoval, či je tu bezpečno a či odtiaľto bude vidno na dianie vpredu.

  - Ak sa neprestaneš trepať, prídu na nás a vyhodia oboch. – zasyčal čo najtichšie, keď mu stúpila na nohu a zapotácala sa , takmer vykríknuc zo zhrozenia, že v skrýši nie je sama.

  - Sused?! – zhrozila sa a znechutene striasla zo seba jeho dlane, ktorými sa ju snažil zachytiť.

  - Čakala si Roberta Carlyle? Alebo inú hviezdu, ktorá nemá nič iné na robote len snoriť za závesom na konkurenciu?! – chrapčal naštvaný, že je to zas ona! Kam sa pohne...

  - Vás zaujíma umenie? – spýtala sa tmy, lebo s ňou sa od začiatku bavila. Ale poznala ho po hlase. On ju okamžite po vôni.

    Neodpovedal. Čo jej bude vešať na nos, že aj taký sprostý upratovač môže čítať Homéra v origináli. Aj tak by ho obvinila, že to má len hlášku z filmu. Veď aj mal. Niekoľko jazykov ovládal síce, viac-menej pasívne. Viac. Ale ten svoj si na túto polcolovú trubku drať teda nemieni. Beztak sa doňho len naváža a uráža ho. A kýble s vodou nechal pri záchodoch! Zas by si jedným zaslúžila. Aspoň, že jej rozbil... hubu... Zaslúžila si. Vypol sa hrdo. A potom sklesol, dostanúc z mozgu urgentný odkaz, že sa správa ako hulvát a chrapúň najhoršieho razenia.

  - Prečo si nevlezieme do niektorej z lóží? Je tam tma rovnako ako tu! – ozvala sa nečakane.

  - To má byť pozvanie? – trhlo ním a položil imaginárne vedro.

  Veď je to dobrý nápad. Nevidel, že sa usmiala. Možno má dievčatko v hlave trochu vyzametané, čo sa vzdelania týka, ale zdravý sedliacky rozum jej nemožno uprieť.

  Našmátral dvierka na druhej strane, našmátral ju a potiahol za sebou. Ocitli sa v lóži. Síce trochu horšie uvidia, respektíve neuvidia nič, lebo vykloniť sa nesmú, ale počuť budú všetko.

  Sadla si, vyložila drzo nohu na vedľajšie kreslo, vytiahla nejaký notes a sliepňajúc čosi zaznamenávala. On v tomto takmer uzavretom priestore zaznamenal iba tú jej zvláštnu vôňu. Zas.

domiceli