RUMBELLE - Akvárium... 10. kapitola

Rumbelle

  Akvárium

   10. kapitola

       Pietny akt pred schránkou. Pietny akt pred jej dverami. Pred svojimi dverami. Stál so sklonenou hlavou a vymýšľal preslovy a dôvody a odobierky a na nič sa neodhodlal. Neodvážil. Kýval jej blokom zhora-dolu, zboka-nabok. Mračil sa naň. Usmieval. Pozeral vážne. Vo vnútri, kdesi hlboko, za dverami zľava, znela tá istá pesnička. Rôzne dlhé kúsky z nej. Stále dookola. 

  Kroky. Dočerta!

  Zoskratoval. Rýchlo sa snažil vydolovať z vrecka kľúče a zmiznúť vo vlastnou byte. Nevydalo. Trhla dverami, niečo si nôtiac, o čom si myslela, že nikto nepočuje, lebo jej z uší trčali kábliky slúchatiek, už ohnutá po tenisky, keď zaregistrovala tie jeho. Vyštverala sa po ňom a pribrzdila pohľadom na dobre známej veci. Z uší  myknutím vytrhla aparátiky a nechala ich mrnčať ďalej na hrudi.

 - To je...to je, ale môj...- zakoktala sa, nenechajúc ho zoradiť všetky svoje konceptové prejavy podľa dôležitosti, funkcie a údernosti, ktorá sa v niektorých objavila a vybrať najpoužiteľnejší do čistopisu na tému, prečo tu takto stojí s „ukradnutým“ blokom.

  - Omylom som ho...potom som ťa už nenašiel a nechcel som len tak, strkať takú vzácnosť do schránky. – dvihol kútik úst namiesto adekvátnejšieho ospravedlnenia.

  Nedôverčivo po ňom siahla a bolo jej jasné, že lašoval a listoval a vôbec. Ako si to mohol dovoliť!? Neprípustné! Nehorázne! Neospravedlniteľné. Aspoň niekto má o jej čmáranice záujem. Možno.

  - Odišla som z divadla. Vytočili sme ma, do nepríčetnosti, že som nanič, tak...som šla domov. Cvičiť viac. – odpovedala na nepoložené otázky a márne sa snažila, aby celá výpoveď nepôsobila vzdorovito a nadurdene. Pôsobila.

  Poošíval sa a úplne idiotsky prikyvoval, riskujúc, že to vezme, akože súhlasí s jej nedostatkom talentu a následnej driny na jeho kvasnom procese. Rýchlokvasená celebritka. Tak skúsi iné ospravedlnenie. Cítil sa vinný za to, že si ho drzo prezrel. Blok, nie jej hrudník, ktorý ho momentálne blokoval v akomkoľvek zdravom úsudku. Dozná to aspoň.

  - Ako to môžem odčiniť? – vytasil sa s pomerne drzou formou vyzvania na súboj. – Bude stačiť, ak sklopím uši a uznám, že ak máš aj tanečného a speváckeho  talentu toľko, ako toho výtvarného, tak som sa, zrejme, v tebe rapídne mýlil? – nahol hlavu doboku s fejsom strateného šteňaťa.  - Tie náčrty sú naozaj na profi úrovni. Viem, čo hovorím. – skúsil sa veľmi nechváliť, ale znovu nevydalo.

  - „Viete, čo hovoríte...“ a vždy do mňa žďurchnete, až ma to  kdesi v...zabolí! – vyštartovala po ňom. – Ja mám, náhodou, prirodzený rešpekt pred autoritami, to mi verte. Takže som aj vaše slová prijala a zobrala vážne...a teraz ma už až nohy bolia, ako na sebe makám. – odtiahla si prepotené tielko z hrude, zaregistrujúc, že sa priveľmi lepí, ani nie tak od potu z námahy, ako od vystúpeného z tohto čudesného dialógu.

  Pri slovách, ako rešpektuje autority si predstavil jej držkovanie vrátničke a bral ju zas s rezervou, trochu znížiac piedestál, na ktorý sa práve horko-ťažko, ale o to vytrvalejšie, ako videl na onom mokrom tričku, štverala. Škoda, že ho odtiahla z tela, videl by viac.

  - Ak máš bolesti, potom zrejme niekde robíš chybu. Viem, čo ho...- zasmial sa. – Prepáč... Už mlčím. – ukázal jej holú dlaň, akože sa vzdáva, len čo si oprel barlu o stenu pri dverách.

  - Tak takto. Navrhujem. Začnime pekne po poriadku. Čo keby sme sa konečne zoznámili? Vy ste sa už s mojím menom asi stretli. Je skoro na každej strane. – pozrela na blok a zaváhala, že ani netuší, čo všetko  v ňom vlastne ešte je. Čo všetko už videl.

  - Skoro...na každej.- neodolal nevyužiť chvíľu pauzy.

  - Jasné! Vy vždy „viete, čo hovoríte!“ – ozvala sa trochu hlasnejšie. – Ale ok, rešpektujem, to ste skrátka asi vy. Ja som teda Belle. A vy? – natrčila pred neho ruku. – A nestačí mi len meno, chcem aj dodatok, kto ste, keď „viete všetko...“-  už s trochou sarkazmu, ale s pomerne priateľským úsmevom držala natrčenú ruku, snažiac sa, aby sa jej veľmi netriasla.

  Nenápadne si svoju spotenú otrel o bok nohavíc a opatrne tej jej vyšiel v ústrety.

  - Som Adam a som...veď to viete. Upratujem v divadle. – stisol pery, ale ona sa nedala.

  - Povedzme, že teraz. Ale, čo ste robili predtým, Adam? Upratovači nikdy nevedia všetko. – nedovolila si tykať a nedovolila si to ani navrhnúť. Mrzelo ho, že to aspoň neskúsila. Jediné, čo si dovolila, bolo drzačiť a pripomínať mu, že to so vševedkovským chválenkárstvom prehnal. To ho mrzelo dvojnásobne. Dobre, rozhodol si sa odčiniť, tak jej povedz jednoducho pravdu. Aj tak jej nebude veriť. Nie, povedz jej stručnú verziu pravdy. To bude stačiť.

  - Som nikto. Som... nič. A pred tým som trochu študoval. Ako každý. Konzervatórium... a niečo aj súkromne. V zahraničí. Prestížne školy a kurzy a ...- kroť sa už láskavo, toto si vôbec nechcel povedať! - ...nič moc. – habkal, akoby si vymýšľal.

  - Ste od fachu a upratujete divadlo?! – uverila mu všetko a domyslela si svoje.

  Prikývol a dal sa do odomykania, akoby tým uzavrel dialóg aj seba, nahnevaný na jazyk, čo všetko vypustil. Načo?! Zbytočne. Koho to zaujíma?! Došľaka. Čo to bol za skrat vešať jej takéto info na ten malý dokonalý nos! Kľúče neposlúchali.

  - Takže mi môžete pomôcť. – vyšlo z nej bezhlavo, ale myslela to úprimne.

  - Nie, nemôžem. Ospravedlnil som sa. – zaštrngal kľúčmi, nechápajúc celkom, čo vlastne od neho chce.

  - Chceli ste odčiňovať...- chytila ho za slovíčka, oprela sa zvodne o veraje, vedomá si svojej pozície žiadateľky spravodlivosti.

  Chvíľu sa na ňu díval a potom sa bez slova zvrtol, konečne odomkol a zaliezol bez pozdravu dnu. Pribuchol a oprel sa chrbtom o dvere s očami silno zatiahnutými viečkami.

  Zamračila sa, nadvihla a spustila plecia a zaliezla tiež. Do uší napchala slúchatká s nahovorenými krokmi a vypálila zvuku na PC, odhodlaná zodrať sa dnes, nech sa aj zajtra ani postaví.

  Aj sa chcel vrátiť na chodbu. Aj sa nechcel vrátiť na chodbu. Po použití wc  si umyl ruky a vidiac, ako z pravej symbolicky zmýva jej dotyk, uzavrel to, ako: dokonáno jest. 

  Neodpísala. Ani dnes neodpísala. Preroloval staré správy, čo ju asi mohlo rozrušiť, lebo to jediné vydedukoval, že by ju nútilo sa neozvať, ale nič mu nepripadalo také, aby...Nevadí. napíše on. Dnes musí viacej odčiňovať, ako si myslel, hoci v tomto prípade nevedel, čoho sa chytiť. Tam bol aspoň ten blok...

  - Dávno si tu nebola, iste máš veľa skúšania a predstavení. Dovoľ, aby som sa aspoň ja trochu vyrozprával. Vieš, ako pracujem na tom svojom muzikáli. Mal som možnosť dnes konzultovať grafickú podobu. Čiastočne. Dostali sa mi do rúk návrhy od viacerých kostýmových výtvarníkov a myslím si, že som našiel tú pravú...-

  Aby ho čert vzal! Nestačilo, že už včera ju naštval, keď jej opisoval nejakú hviezdičku? Ešte aj dnes bude provokovať, že „našiel tú pravú...?! To už aj divadlo je tak prefeminizované, že na nič nenájde chlapa?! Jasné, jasné...načo by spolupracoval s chlapom, keď sa okolo neho môže vrtieť nejaká pekná riťka! Belle, Belle, ty zas žiarliš... Kontroluj sa...Napíš niečo všeobecné a najmä ústretové.

  - Prepáč, naozaj som veľa skúšala, aj teraz som tu len na skok. Teším sa s tebou. Čím skôr ju oslov, tých talentovaných si rýchlo rozchytá konkurencia. -

  Ideš. Odoslala správu, aj keď jej voda zo zubov tiekla. Musí byť nad vecou a tváriť sa, že je priateľkou, ktorá radí. A čím iným by si akože chcela byť?!

  Točenie na stoličke ju nenapĺňalo veľmi pokojom.

  To je čo za buchot? Niekto trepe na moje dvere?!  Opäť povyťahovala kábliky. Búcha.

  Opatrne, na piaď otvorila, keby to je zas nevrelá suseda odspodu, aby mohla rýchlo zahájiť útek.

  Stál tam on. A mračil sa.

  - Ja len. Rozmyslel som si to. Zajtra v divadle. Nechám odomknutý sklad. Ak chceš...pozriem sa...čo nacvičuješ. Ak budem vedieť...poradiť...tak poradím. – tvárová gymnastika bola naozaj smiešna, ale jej sa rozžiarili oči.

  - Ty vieš predsa všetko! ...vy viete...– opravila sa a bola by ho aj objala, keby si cestou nevyzliekla kraťasy, aby sa jej len v spodnom prádle lepšie tancovalo. Takto pred dvere nevylezie...Aspoň nimi od radosti treskla.

  Oprela sa zvnútra. „Mám učiteľa! Nový level, páni!“ stisla päste a ešte nimi pobúchala zvnútra o dvere.

  Stál pred prudko zabuchnutými dverami, oplesknutý ešte prievanom. Otriasol sa, vypočul si, ako klopká na vlastné dvere zvnútra... To asi poďakovala. Dešifroval si jej čin a zaliezol domov.

domiceli