utorok 11. augusta 2015

RUMBELLE - Peľové zrnká... 68. kapitola


Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
68.kapitola
  Peľové zrnká
   

         Zomrvinkovávatievalo sa. Úchvatný novotvar! Zvratkoidný!  Neakceptovateľný, rovnako, ako jeho nervózne melnenie zvyškov na stole. Až po chvíli si uvedomil, že nerozpúča krehké cesto vlastnou vôľou. To sa mu ruky trasú tak veľmi, že na stôl dopadajú miniatúrne odrobinky zoschnutého cesta. A to je lakťami zapretý o dosku. Pritlačil ich dlaňou. Roztriasla sa mu celá paža. Vytiahol ju a strčil rýchlo pod pazuchu, tváriac sa, že nič nevidel. Nič. Nič. Nič nevidno.
  - Čo to vidím? – zhrozil sa kopy, čo sa práve tlačila do kuchyne. – Tak na to veľmi rýchlo zabudni, drahá! – vyhodnotil situáciu veľmi presne, pretože ona sama už bola vyparádená v akýchsi starých zašlých háboch, nehodiacich sa, popravde,  ani do jedného z historických období.
  - Prosím, prosím... – len sa pozri, sú to skoro identické kostýmy v akých sa u nás natáčal ten čudný rozprávkový seriál. Prestrela pred neho lesklú okrovú košeľu a položila na ňu hrubú, zvláštne pletenú vestu z rôznych druhov kože. Sťažka dopadla a navrch jeho obe ruky.
  Chvíľu stál pevne zapretý, kontrolujúc triašku, kým sa na ňu znovu neosopil s ráznym odmietnutím.
  Ošívala sa celú slovnú predohru a vedela, prečo zúri. 
  Všetci zúria, keď...nechcela to robiť na stole. V kuchyni. Hneď, ako si zmyslí. Dúfala, že bude iba chvíľu nežný, oberie lístky a zamotá si do vlasov zas celé dlane, nejaké to pohladenie perami namiesto brušiek prstov, len letmé, takmer nehmotné dotyky.  
  Dobre, dobre. Ušla. Pred ním. Po prvýkrát. Ako vidí, nemôže to akosi rozdýchať. Prečo tlačí tú ruku na hruď?
  Nebude mu to vyčítať. Ani pripomínať. Skúsi sa obhájiť a nalomiť ho...
  - Veď si sám vravel, že o chvíľu tu máme prepadové komando. Myslela som si... predpokladala som, že malému Bae by sa určite rátalo, keby...vieš. Tajomný hrad. Ešte tajomnejší hradný pán a princezná...- roztočila sa, aj keď to, čo mala na sebe boli skôr šaty slúžky. Ale jej samotnej nepredstaviteľne, nenormálne, nekonečne dlhá sukňa končiaca sotva pod kolenami pripadala tak starodávne princeznovsky. Navyše svetlomodrá s tyrkysovým odleskom a ten živôtik. Ten najviac. Zobral jej najmenej dve kilá.
  Jemu sa skôr nepozdávali tie množstvá spodničiek, čo jej zo zadku spravili patričný kredenc a črievice, ktoré mu klopotali v mozgu ešte chvíľu po tom, čo ona prestala. A hej. Ten korzet mal čosi do seba, minimálne to, že prsia, vytlačené kosticami dohora sa zdali o pár čísiel oblejšie než naživo. Aj  pevnejšie?
  Neodolal. Ukazovákom si drzo dovolil prejsť po celom ich vonkajšom, nezahalenom obvode. Držala ako hluchý dvere, ak to malo znamenať, že sa navlečie do kostýmu, čo priniesla pre neho. Nemalo.
  - Toto sa bude páčiť skôr Edwardovi. – fúkol jej na prsia, nech ich zmatní husou kožou, vzal jej zozadu husté pramene vlasov a preložil z oboch strán, aby pod nimi skryl jej hrudník a ešte otcovsky zdvihol ukazovák.
  Prekrútila očami, ale obratom nimi zas pokorne zaklipkala.
  - Prosím, urob to aspoň pre mňa. – mykla hlavou a zámerne vypla hruď, keby sa chcel ešte prejsť iným prstom...
  To ho nepotešilo a ďalší hysterický záchvat nenechal na seba čakať.
  - Nie som šašo, aby som ...fuj, vieš ty vôbec, kto všetko to mohol  mať na sebe a potil sa do toho?! – odsunul kôpku pripravenú pre neho hlbšie na stôl. – Zaiste Reginin gýčový nápad, ako prilákať turistov, keď sprievodcov navlečie do týchto odporných smradľavých handier! Asi ju udám za zdieranie zamestnancov. – mrmlal, so znechutením mrviac v prstoch materiál, ktorý ku podivu bol kvalitný. Toto neboli ledajaké kostýmy.
  - Pane, dovolím si...- ozvalo sa spoza dvier aj bez predošlého oddŕhania. – Bol to môj nápad. Poprosil som slečnu Belle, aby to spravila a poprosila aj vás. Kvôli malému Bae. Sľúbili sme mu audienciu u hradného pána a...pasovanie na rytiera. Som si dovolil...vymyslieť. – stál starec zhrbený vo dverách a čakal rozhrešenie.
  - Tak takto to je?! Vy sa tu tajne dohovárate za mojím chrbtom! – díval sa raz na Henryho a raz na Belle, ktorá netušila, prečo jej Henry zas  zachraňuje kožu.
  Nevolala mu. O ničom takomto nevie. On jej predsa pred pol hodinou oznámil, že už zavčas rána volal domov a príde sem celá ...rodina. Nie Henry. A tajne...
  Ona len v truhle pri posteli našla v zrebných drsných plachtách pozorne pozabaľované tieto veci a bol to jej nápad...
  - Pane, Bae s vaším bratom sú už na nádvorí. Pokynul som im, aby čakali...- skúsil opätovne starý komorník.
  - Nie! – vyprskol a vytrielil z kuchyne, ako hadom uštipnutý.
  Mala slzy na krajíčku.
  - Mrzí ma to, dievčatko. Chcel som... Bolí ma, keď sa hádate. – potľapkal ju po ramene, ale skôr akoby do neho vtláčal celú svoju bolesť, tušiac už, čo sa asi deje.
  Ona zatiaľ nie.
  Narýchlo utrela vytláčajúce sa už slzy, oprášila vrchnú zásterku, aby sa upokojila, hoci na nej nebola ani smietka a hrdo dvihla hlavu.
  - Ja idem privítať hosťa. – mykla vzdorovito hlavou. - Ty sem nenápadne odveď Edwarda a pod trestom smrti ho navleč do tých...handier...- napodobnila jeho afektovanie. -  Bude hrať pána hradu. Bude to dobrý spôsob, ako malého oboznámiť so skutočnosťou, že jeho otec sa stal niekým...že je...niekým... iným. – smrkla a vyšla dôstojne z kuchyne, rozhodnutá nepokaziť chlapcovi hru za nič na svete.

domiceli



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára