RUMBELLE - Peľové zrnká... 57. kapitola

Rumbelle

Na motívy rozprávky Kráska a zviera

57.kapitola

  Peľové zrnká

   

       Počkala si, kým sa natočí zas k nej, ale vedela, že v ňom doznievajú jeho slová. A bola rada. Im. Jemu. Za ne.

  - Chýbala som ti? – skúsila predsa len ústa a zas ich radšej zavrela a otvorila náruč. 

  Tak pomaly, nesvoja, nie celkom si veriac a nie celkom veriac jemu, že do nej skočí.

  Neváhal. Podľa tradície, že už ani v Taliansku sa dvakrát neponúka, nestihol k nej ani zostúpiť, vyletela tie dva schodíky a prilepila sa ako sasanka.

  A potom také tie trdlá makové, dva dni, samota, opovážlivosť, niečo o neistote a koniec o veveričkách.

  Nešiel do kuchyne po pivo, do izby okupovať posteľ. Henry ho našiel na hornej chodbe pri okne do záhrady. Vedel si domyslieť, kam smeruje jeho pohľad.

  - Prijmeš moje pozvanie na jedno-dve rezané U babičky?! – skúsil ho vytrhnúť z letargie a ospravedlniť jeho nutkanie dosledovať telenovelu dokonca.

  - Mám na výber?! – natočil sa pomaly k starcovi a dvihol kútik úst, aby sa neurazil, že chce byť k nemu hnusný. Nechce. Je.

  Kinetické súsošie v predzáhradke obišli po špičkách, lebo ho neráčilo rozmotať ani zámerné „buch“ vchodových dvier, ktorým chceli upozorniť na svoj odchod, susede synchronizovane zakývali s rovnakým cynickým úškľabkom a pohltila ich tma, aby ich zas osvietilo zlatožlté poznanie budúcnosti v bistre U babičky.

  Hihúňala sa do erárnej deky. Tá jeho sa len nadvihovala na ramenách a klesala, podľa prihlbokých nádychov a výdychov. Ostré črty tváre mu v pravidelných intervaloch prebleskla pouličná lampa a v nepravidelných nejaký ten vysvietený pútač.

  Obaja radšej mlčali, ako im bolo odporúčané.

  Auto zastalo, šerif pokynul najskôr dáme a tá poslušne cupkala pred ním, vediac, kde je aj ako to majú na policajnej stanici zariadené, akurát teraz sa na to pozrie z druhej strany barikády.

  Jeho za rameno vytiahol akýsi poručík a musel tlakom navigovať, lebo tu bol nový. Úplne nový.

  Kovové tyčky zahrmotali, čosi dvojnásobne zaškrípalo a obom sa otvoril vlastný pruhovaný program vysielania vpredu.

  - Tak to máme: porušenie domovej slobody, vlúpanie sa na cudzí pozemok, verejné pohoršovanie a obnažovanie sa na verejnosti. Rušenie nočného kľudu. Zatiaľ. – sformuloval šerif Graham hlásenie a pozrel raz do jednej, raz do druhej cely, či má niektorí z obvinených nejaké námietky.

  Bolo jej stále do smiechu. Jemu  skôr do plaču.  Obom od bezmocnosti a z bizarnosti celej situácie. Aj sa chcela priznať a pokojne rekonštruovať všetky body obžaloby, keby to niekomu nebolo jasné. Aj chcel šerifa opraviť, že správne má byť nočného pokoja, nie "kľudu", ale nebol si istý a ani tým nie, či by to nezobrala ako zbabelé hľadanie poľahčujúcich okolností. Skončiť ako miestny Don Chuan zas nemusí byť zlá reklama pre začiatok.

  Načiahol ruku k strážnikovi, ktorý mu cez mreže podával zvršky vyzbierané z trávnika predzáhradky a doslova mu ich vytrhol, neriešiac, že úzkou mrežou to všetko naraz pretiahnuť pôjde ťažko, keď na to nepôjde s rozumom a len trhne. Aj tak bolo.  Niektoré rýchlo vytriedil a sám natrčil do vedľajšej cely, nevidiac ju, ale predstavoval si, že sa bojí, slzy na krajíčku, chúli sa do seba, túli, oči púli, sedí zahanbená v klbku a cíti sa trápne, zabalená len do erárnej policajnej deky.

  Sedela na prični, uvoľnená, skoro rozhalená, hompáľala nohami a obzerala si so záujmom miestnosť, v ktorej pravdepodobne dnes strávi noc, namiesto obrovskej bielej postele.

  Vytiahla spod zadku inú deku a videla sa jej krajšia, ako tá z auta, čo na ňu hodil šerif, tak sa, neriešiac nepriepustnosť mreží, prezliekla z jednej, do druhej. Strážnikovi zabehlo. Šerif sa na oboch zamračil.

  Pochopiac, že nič rozumné sama aj tak  nezmôže, najmä ak zoberie vinu na seba, čoho si bola plne vedomá, lebo to tak aj bolo a jej sebaovládanie zlyhalo na celej čiare a chuť milovať sa s ním hneď a zaraz, tam a teraz  nemal šancu zastaviť ani Terminátor. 

  Popráskala s láskou miniatúrny erárny vankúšik po bledej tlame, pohemlesila sa v deke a zložila sa naň, sťažka vyložiac nohy na pričňu, sotva prekryté a sotva zahalené.

  - Nechce sa mi veriť, že to tá fuchtľa stará urobila! Ona na nás normálne zavolala mestských polišov! – dával si indície do seba už polooblečený muž v domnení, že ho Belle počúva, s rukami pretiahnutými cez mreže, afektujúc nimi pred mužmi zákona.

  - Nechcite, aby som k obvineniam pridal aj nactiutŕhačstvo a urážku verejného činiteľa. – natrčil k nemu šerif prst a šmaril poznámkový blok medzi papiere.

  - OK, OK, chcem zavolať svojmu právnikovi...- začal radšej s novým útokom, ale šerif sa len škodoradostne zasmial, prekrížil ruky na prsiach a oprel sa pol zadkom o pracovný stôl zahádzaný papiermi. Jeho spolupracovník, trochu natvrdlý, ale pripravený slúžiť vlasti a mestu, po ňom  gesto zopakoval. Chvíľu bolo dusno. Ticho.  A napäto.

  - Okamžite mi zožeňte môjho právnika! - zopakoval.

  - Prepáčte, prepočul som, zvonia mi tu všade telefóny, búchajú tu na dvere, trepú oknami, asi sa niečo deje, musíme okamžite do akcie...je nás tak málo a tak potreba...- lapol chudáka nič netušiaceho pomocníka a vyrazili zo strážnice. – Ja mu dám právnika! Nech si pár hodín pobudne, aj s tou krehotinkou  v našom hotelíku All Inclusive, potom sa môžeme začať baviť. Neznášam týchto afektovaných frajerov, čo si myslia, že za peniaze môžu všetko. Je čas na malú večeru. Čo povieš? Ide sa k babičke na dolky s javorovým sirupom. – vydal rozkaz, nasadil čiapku a nasadol do auta.

  A zase dusno. Ticho. Napäto.

  Nemýlil sa. Počul, ako pravidelne dýcha. Ona normálne zaspala.

  Vrazil čelo medzi dve tyčky mreží a pogúľal sa, vychutnávajúc si ich chlad. Hoci radšej by v tomto momente pokračoval, vychutnávajúc si horúčosť, tam, kde s Belle pred chvíľou začali, kým...

domiceli

RUMBELLE - Peľové zrnká... 56. kapitola

Rumbelle

Na motívy rozprávky Kráska a zviera

56.kapitola

  Peľové zrnká

   

       Zore očerveneli. Spomenul si na bohyňu zôr Éó, aj jej smolu, keď si pre milenca od Dia horko-ťažko vyžobronila večný život, aj jej ho dal, ale zabudla na večnú mladosť. A tak milý milenec síce žil večne, ale starol, a starol, a scvrkával sa, a scvrkával, až sa celkom scvrkol a stal sa z neho cvrček. Príšerná metamorfóza. Neznáša cvrčky. Dúfal, že mu tá háveď nezačne muzicírovať pod terasou, a trápne pripomínať, čo ho raz čaká aj bez nesmrteľnosti...

   Rozhodol sa čakať, márne ho Henry upozorňoval na chlad, vlhko, aj nejakú tú háveď spomínal, ale pravdepodobne myslel susedu.

  - Veríte, že sa vráti?  Aj jemu veríte? – položil starec dve samostatné  otázky aj vankúš s dekou na jedno z kresiel a nečakal na odpoveď.

  Pripadalo mu to, že sa vracia do prenatálneho obdobia ich kvázi vzťahu, kedy na ňu čakával v knižnici celé noci, ale ona ani netušila, že jestvuje. Ale dočkal sa. Aj teraz bol odhodlaný nielen čakať, ale sa aj dočkať. 

  - Bude vám to stačiť tu? - pribrzdila auto Ruby pred rozsvieteným barom svojej babky.

  - Bomba! Putika, ako splnený sen! Mám takú pípeť, že by som sa napil aj mŕtvemu z ucha! – vyhrabal sa práve prebudený muž zo svojich pokrútených paží a vedený jasnou tekutou myšlienkou dlabal na celý zvyšný svet. Smer dvere bistra U babičky.

  - ...si mal povedať! Zaviezla by som ťa pred cintorín... Máme pekný. Nad mestom. By si si pobahnil...- volala naštvaná šoférka do hrmotajúcich žalúzií, za ktorými zmizol, že za odvoz jej mohol aspoň pomôcť povynášať škatule, ktorých mala plný kufor.

  Ponúkla sa za neho a svorne si ešte čosi doštebotávajúc, vyvláčili náklad do skladu k chladiacim boxom.

  Do baru vtiahli zozadu, cez kuchyňu.

  - Belle, srdiečko, vysvetli tu tejto družnej dobrej starkej, že ja nie som nejaký  bezdomovec, aby mi konečne naliala. – natiahol k nej obe paže.

  - No, čakala som, že ma budeš vítať už s otvorenou fľašou, ale aj tá otvorená náruč je fajn...- obišla ho a sadla vedľa na barovú stoličku, vyložiac kabelku na pult, pohrabala sa a vysypala drobné.

  Babka Ruby zagánila na oboch, ale o tejto tu už počula klebety, ako sa stala svedkom lúpežného prepadnutia v miestnej záložni, aj to, že sa z hotela odhlásila a ubytovala u starého Henryho, čo sa tu zjavil, ako duch po desiatkach rokov, čo nepáchol ani len na cintorín, k dcérinmu hrobu. Tejto naleje a chce za to vedieť detaily. Hentomu, len keď sa za neho zaručí. A zaplatí. Aj bez detailov.

  Zaručila. Zaplatila. Nepovedala ani slova. Dopila svoj ľadový čaj, žmurkla na Ruby a ťahala parťáka smutne zízajúceho na prázdny pivový krígeľ, márne ho presviedčajúc, aby sa rozmnožil v pôvodnom stave,  von, do tmy.

  Vo svetle pouličných lámp bola ulica zrazu mäkšia. Rovnako dutá, prázdna, nevrelá, ale mäkšia. Zďaleka to nebol vankúš, na ktorom by sa už najradšej schúlila do klbka, to len to žltkavé, meňavé svetlo pripomínalo jej matný plamienok lampáša, čo vnímala skrz privreté viečka pokorne sa oddávajúc jeho láskaniu v kutici nad knižnicou.

  Aj teraz len úzkym priezorom sledovala stúpajúci chodník a predstavovala si ...čo si vlastne predstavovala? Bude vôbec tam? Čaká ju? Čaká ich? Nebola to len jej ilúzia, túžba, jej tajné prianie, že keď nie je na zámku, bude tu? Ako keby svet nebol dostatočne obrovský?

  - Môžeš stáť? Na chvíľu? – otočila sa k nemu. Tentokrát sa vliekol z nohy na nohu za ňou. Ale poslušne.

  - Chvíľa? Sedem minút trinásť sekúnd, ako zistili vedci. To je na kvalitný sex tak akurát. Môžem stáť. – odpovedal postupne, obzerajúc si rozkročmo akože svoje slabiny, trochu nahnevaný, že ho vytrhla z koncipovania vlastného prehovoru, pokiaľ by ctený pán brat bol doma.

  - Hovado. – neovládla sa a aj zabudla skoro, čo chcela. Skoro.

  - Tak o čo ide Belle?! Mám taký čudný pocit, že namiesto toho, aby si to hore kopcom dala šprintom, tak teraz cúvaš. Ale vymysli si poriadnu výhovorku, lebo ťa prelomím cez plece a vyvlečiem hore sám, ako vojnovú korisť. To si buď istá. Tak ja idem s kožou na trh, blamujem sa tu, urobím zo seba spolupáchateľa tvojich bláznivých výčinov a pritom je moja občianka riadne ošľahaná ventilárormi nočných barov. Ale som ochotný dohrať túto naivnú detinskú ružovú  frašku na záchranu šťastných koncov a postaviť sa bratovi zoči-voči, obhájiť ťa, dokonca sa nechať zosmiešniť, alebo vykopnúť ako prašivý pes. Tak...čo...je?! – prekrížil ruky na prsiach a zmraštil tvár.

  - Toto som chcela počuť. Ideme.  – zvrtla sa a radšej si zahryzla do jazyka.

  Aj tak ju neprestával prenasledovať pocit, že Edwardova viera v jeho lásku k nej je skôr tá naivná...keby aspoň tušila, o čom v tom telefonáte lolotali! Čo ak ju nechce vidieť? Čo ak sa jej nabažil a teraz chce ujsť. Chcel ujsť. Ušiel. Pokúsi sa ujsť...

   ...napadlo ju posledné, keď videla muža pred dobre známym domom, ležérne opretého o stĺpik na terase, ako pozorne hľadí na približujúcu sa dvojicu.

  Počkala na spolupáchateľa.

  - Ty, počuj... Akože sme boli v meste kúpiť darčeky k jeho narodeninám. – zašepkala nenápadne.

  - Neviem, kedy má narodeniny...- napodobnil jej pritajenosť.

  - Čo si to ty vôbec za brata?! – rozčúlila sa.

  - A slečna snúbenica nebodaj  tuší?! – priblížil sa k nej tvárou, takmer do nej vrazil už nosom, až muž pred domom odlepil sa od stĺpika, nerozoznávajúc, čo sa to tam dolu pod kopcom deje. Ale vyzeralo to podozrivo.

  - Belle, nie sme malé decká, aby sme si museli vymýšľať rozprávky, prečo ideme domov takto neskoro, akej globálnej katastrofe sme zabránili tým, že sme obetovali mobily našich rodičov v záložni, ani že sme sa prežrali hambáčmi v mekáči a zapili to zakázanou presladenou kolou a domov museli stopom. – mykal ukazovákom ako prísny kazateľ.

  - Ale pôsobí to vierohodne. Aspoň tá globálna katastrofa, čo povieš?! – skúsila.

  - Beriem tú rozprávku! – zamietol.

  Lapol ju za plece a doslova zaň vliekol hore, už spozorujúc dobre známu siluetu.

  Čakal ich pred domom s verným Henrym za chrbtom a ešte vernejšou susedou za plotom.

  Ani si nevšimla, kedy z nej Edward stihol dať dlaň nenápadne dolu.

  Obžalovaní, povstaňte...

  - Som zvedavý, akú rozprávku ste si pre mňa pripravili. – založil ruky za chrbát, aby ho nenapadlo sa vrhnúť na ňu a zbozkávať z nej všetku špinu sveta.

  - Ja tiež! – skríkla neobozretná suseda a všetkým bolo jasné, že pojednávanie sa presunie a bude z neho nadobro vylúčená verejnosť.

  Edward vyšiel na schodík, vytiahol mu ruku spoza chrbta a capol mu svojou po nej. Keď ju odtiahol, na ruke mu zostala maličká figúrka princezničky v žiarivožltých šatách.

  - Vraciam ti krásku, bráško. Obal už nie je najčistejší, ale inak je nepoškodená. Na údržbu vraj stačí jarová voda a mäkká handrička. Je to na tebe. Treba sa vyhnúť oblasti očí. Sú ručne maľované. Tak si uži...- poodstúpil, ale neodpustil si ešte poznámku. – A neskúšaj ju niekedy vymeniť. Väčšie číslo aj tak nemali. – zvrtol sa a radšej opustil rokovaciu miestnosť s Henrym za pätami.

  Osameli.

  Skoro.

domiceli

RUMBELLE - Peľové zrnká... 55. kapitola

Rumbelle

Na motívy rozprávky Kráska a zviera

55.kapitola

  Peľové zrnká

   

       Keď dobrýzgala na všetkých svätých a ešte dvoch navyše a vytiahla z priekopy od jedu vykopnutú šľapku a potom on obe, dostal sa k slovu.

  - Mala si ísť autobusom. Ako som povedal. Na jeden lístok peniaze boli. – obzeral si dva bodliaky na jej sukni vzadu a váhal, či ich bude odopínať bez upozornenia, alebo si vypočuje ďalšiu šťavnatú ódu na nebeské osadenstvo, keď sa s nimi bude modliť sama.

  - A čo ty?! – našla ich pohľadom a fňukala nad popichanou rukou, takže mohol beztrestne rytiersky zachraňovať jej r...

  - Po mňa by si poslala to Porsche spred hotela. – zvíťazil nad prvým, sťažka si priznávajúc, že nie bez ujmy a ten tŕň za nechtom si ešte niekto tam hore zas vypije.

  Zatrúbilo im na pozdrav niekoľko vodičov vidiac, ako mu vycuciava prostredník, dokonca sa jej zdalo, že započula: „Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku...“ psssššš...vietor vzal. S plnými ústami aj tak nemala šancu to patrične komentovať a tak sa patrónom zhora, naopak, ušlo aspoň zopár vďakyvzdaní. Od neho. Že už mlčí. Chvíľu.

  - Veril by si tomu, že nám nezastane ani jedno sprosté auto? – vypľula s posledným vytiahnutým íverčekom a hrdo vykročila pešo smerom k Storybrooku, o ktorom ešte ani tabule nechyrovali. Dočistil zranený prst otrením o dieru na hrudi, do ktorej párkrát zadrel a pustil sa s povzdychom za ňou.

  Bolo mu viac ako jasné, že jej by zastali. Aj zastali a keď ho chcela nalodiť, cukli. Poslala ich na veľkú potrebu s očami. S jedným okom, aby mohol odfujazdiť preč. Kde sa v tejto krehotinke berie toľko sprostých výrazov. Na každú príležitosť.

  Skúsil odhadom, koľká bije, lebo posledné dva nezaložené mobily sa hompáľali nad jej zadkom. Beztak vybité. Napriek letu, svetlo sa črtalo na sotva pár hodín. Pár, budú tak tri. Zrazu videl aj brata, aj seba aj ju medzi sebou. Pár nikdy nemôže byť tri. Potriasol hlavou a brata zas nebolo. Strčiac ruku do vrecka bundy narazil na figúrku z mekáča. Prenechala mu zhovievavo Krásku. Pozrel do jej ružovej tváričky a šupol ju späť. Ani Kráska nebude! Naordinoval si.

  Stál na terase a ľutoval, že Henryho nepožiadal aspoň o kávu. Čo ak bude musieť ponocovať a čakať tu dlhšie... Šuchotavé kroky starca sa však blížili, ako na zavolanie, vycepované dlhoročnou službou stále v strehu, stále po ruke.

  - Prinesiem vám vankúš, pane. Ratan preschol, tlačil by. – díval sa na vyprašivené kreslá a stolík s mapami z prachu a dažďových kvapiek. Ešte zďaleka nemal čas to tu všetko dôkladne pripraviť.

  - Prestaň zo mňa robiť invalida, Henry. To po prvé. To si vyprosujem! Bol to len malý, neškodný záchvat. Aj lekár sa vyjadril, že... -

  - ...že si máte dávať na seba pozor. – dokončil za neho, nepríjemne zaškrípajúc jedným z odsúvaných kresiel.

  Trhlo ním. Nikdy nebýval drzý. Nikdy neodporoval. Nikdy sa nepriečil. Povedal mu to formou otázok.

  - Nikdy ste zo mňa nespravili obyčajného dedka s vnukom, pane. – vysvetlil veľmi jasne a namiesto, aby miesto ponúkol jemu, sadol si sťažka sám, aj bez vankúša. Čo bude obskakovať nejakého toho sopliaka, čo mu len starosti robí na staré kolená. Svoje i jeho.

  Venoval mu blahosklonný úsmev. Netušil, že pre niekoho to bude ešte ťažšie, ako pre neho samotného.

  - Prinesiem vám vankúšik, starý otec? Alebo naplním fajočku? Hriatô prihotovím. Vy už nič iné robiť nebudete, len tu sedieť a drobné dietky varovať vám načim...- zaškľabil sa nadôvažok nad svojím hereckým výkonom, ale potlesk neschytal. Ba, zdalo sa mu, že starcovi vystúpili slzy do očí.

  - Leda by ste vy počali od radosti. Kde vám je žena?! – spustil naňho dokonca príkro. Takže to neboli slzy ľútosti, ale vzdoru. Doplo mu.

  Odsunul druhé kreslo, dosadol, odhodlaný neprehrať tento súboj ani kontumačne ani nijako. Bude sa musieť s týmto urazeným, egoistickým deckom-dedkom vážne pozhovárať ako rovný s rovným. Narovinu.

  Konečne mohla zatlieskať. Jasné. Za volantom bola žena. Ženy vedia byť ústretové a chápavé a ten debilný úsmev, čo hodila na Edwarda, akože nevidela. Našťastie bol duchaprítomný a prezieravý, čo skoro ocenila, nebyť jeho nepatričného dojazdového komentáru.

  - Ďakujem, radšej si sadnem k nej dozadu...- žmurkol. -  Konečne sa s ňou vyspím. – zašepkal, znova nenápadným žmurknutím inzultujúc  vodičku a pohol si, aby si to po jeho jasnom odmietnutí jej úsmevu nerozmyslela, ale tá sa len rozrehotala ako kobola.

  Pritiahla sa k dverám, ale vidiac, ako sa schúlil do klba, prekrížil paže na prsiach a založil okamžite hlavu do hrude ako stará korytnačka, pochopila jeho narážku. Obaja vstávali pred svitaním, má toho akurát dosť. Cestu chce prespať. Nie ju...

  - Tak idem dopredu ja! – ponúkla sa ješitne urazená.

  - Každú radosť mi musí pokaziť, mrška-drška...- zamrmlal do bundy, ale ešte pár sekúnd a drichme ako každý chlap. Čím len podplatili Boha, aby im toto privilégium rýchlej spánkovej smrti doprial a zaregistroval do genofondu ako nedeliteľnú súčasť tohoto pohlavia?!

  - Som Ruby. – natrčila žena pestovanú dlaň.

  Natrčila jej svoju, aj keď sa musela hanbiť, v akom je momentálne stave. Pred touto asi snúbenicu pána zámku nezahrá.

  Zozadu sa ozvalo chrápanie. Muž s už dozadu zaklonenou hlavou a otvorenými ústami dokorán cez zadné sklo volal do blížiacej sa noci...hoci bola ešte poriadne ďaleko.

  - Tí chlapi dnes nič nevydržia. – naštartovala.

  Chcela jej pritakať vetou: „A to ešte nepoznáš jeho brata.“ ...ale aj samej jej to prišlo sprosté a navyše ju premohla akási nostalgia namiesto spánku, tak len vytrčila pohľad na nekonečnú, slnkom stále prežiarenú, diaľnicu a zovrela pery.

domiceli