Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
57.kapitola
Peľové
zrnká
Počkala si, kým sa natočí zas
k nej, ale vedela, že v ňom doznievajú jeho slová. A bola rada. Im. Jemu. Za ne.
- Chýbala som ti? – skúsila predsa len ústa
a zas ich radšej zavrela a otvorila náruč.
Tak pomaly, nesvoja, nie
celkom si veriac a nie celkom veriac jemu, že do nej skočí.
Neváhal. Podľa tradície, že už ani v Taliansku
sa dvakrát neponúka, nestihol k nej ani zostúpiť, vyletela tie dva
schodíky a prilepila sa ako sasanka.
A potom také tie trdlá makové, dva dni,
samota, opovážlivosť, niečo o neistote a koniec o veveričkách.
Nešiel do kuchyne po pivo, do izby okupovať
posteľ. Henry ho našiel na hornej chodbe pri okne do záhrady. Vedel si
domyslieť, kam smeruje jeho pohľad.
- Prijmeš moje pozvanie na jedno-dve rezané U
babičky?! – skúsil ho vytrhnúť z letargie a ospravedlniť jeho nutkanie dosledovať telenovelu dokonca.
- Mám na výber?! – natočil sa pomaly
k starcovi a dvihol kútik úst, aby sa neurazil, že chce byť
k nemu hnusný. Nechce. Je.
Kinetické súsošie v predzáhradke obišli
po špičkách, lebo ho neráčilo rozmotať ani zámerné „buch“ vchodových dvier,
ktorým chceli upozorniť na svoj odchod, susede synchronizovane zakývali
s rovnakým cynickým úškľabkom a pohltila ich tma, aby ich zas
osvietilo zlatožlté poznanie budúcnosti v bistre U babičky.
Hihúňala sa do erárnej deky. Tá jeho sa len
nadvihovala na ramenách a klesala, podľa prihlbokých nádychov
a výdychov. Ostré črty tváre mu v pravidelných intervaloch prebleskla
pouličná lampa a v nepravidelných nejaký ten vysvietený pútač.
Obaja radšej mlčali, ako im bolo odporúčané.
Auto zastalo, šerif pokynul najskôr dáme
a tá poslušne cupkala pred ním, vediac, kde je aj ako to majú na
policajnej stanici zariadené, akurát teraz sa na to pozrie z druhej strany
barikády.
Jeho za rameno vytiahol akýsi poručík
a musel tlakom navigovať, lebo tu bol nový. Úplne nový.
Kovové tyčky zahrmotali, čosi dvojnásobne
zaškrípalo a obom sa otvoril vlastný pruhovaný program vysielania vpredu.
- Tak to máme: porušenie domovej slobody,
vlúpanie sa na cudzí pozemok, verejné pohoršovanie a obnažovanie sa na
verejnosti. Rušenie nočného kľudu. Zatiaľ. – sformuloval šerif Graham hlásenie a pozrel raz do
jednej, raz do druhej cely, či má niektorí z obvinených nejaké námietky.
Bolo jej stále do smiechu. Jemu skôr do plaču. Obom
od bezmocnosti a z bizarnosti celej situácie. Aj sa chcela priznať a pokojne rekonštruovať všetky body obžaloby, keby to niekomu nebolo jasné. Aj
chcel šerifa opraviť, že správne má byť nočného pokoja, nie "kľudu", ale
nebol si istý a ani tým nie, či by to nezobrala ako zbabelé hľadanie
poľahčujúcich okolností. Skončiť ako miestny Don Chuan zas nemusí byť zlá reklama pre začiatok.
Načiahol ruku k strážnikovi, ktorý mu
cez mreže podával zvršky vyzbierané z trávnika predzáhradky a doslova
mu ich vytrhol, neriešiac, že úzkou mrežou to všetko naraz pretiahnuť pôjde ťažko, keď na to
nepôjde s rozumom a len trhne. Aj tak bolo. Niektoré rýchlo vytriedil a sám natrčil
do vedľajšej cely, nevidiac ju, ale predstavoval si, že sa bojí, slzy na krajíčku, chúli sa do seba, túli,
oči púli, sedí zahanbená v klbku a cíti sa trápne, zabalená len do erárnej policajnej deky.
Sedela na prični, uvoľnená, skoro rozhalená, hompáľala nohami
a obzerala si so záujmom miestnosť, v ktorej pravdepodobne dnes
strávi noc, namiesto obrovskej bielej postele.
Vytiahla spod zadku inú deku a videla sa
jej krajšia, ako tá z auta, čo na ňu hodil šerif, tak sa, neriešiac
nepriepustnosť mreží, prezliekla z jednej, do druhej. Strážnikovi zabehlo.
Šerif sa na oboch zamračil.
Pochopiac, že nič rozumné sama aj tak nezmôže, najmä
ak zoberie vinu na seba, čoho si bola plne vedomá, lebo to tak aj bolo
a jej sebaovládanie zlyhalo na celej čiare a chuť milovať sa
s ním hneď a zaraz, tam a teraz
nemal šancu zastaviť ani Terminátor.
Popráskala s láskou miniatúrny erárny
vankúšik po bledej tlame, pohemlesila sa v deke a zložila sa naň, sťažka
vyložiac nohy na pričňu, sotva prekryté a sotva zahalené.
- Nechce sa mi veriť, že to tá fuchtľa stará
urobila! Ona na nás normálne zavolala mestských polišov! – dával si indície do
seba už polooblečený muž v domnení, že ho Belle počúva, s rukami
pretiahnutými cez mreže, afektujúc nimi pred mužmi zákona.
- Nechcite, aby som k obvineniam pridal
aj nactiutŕhačstvo a urážku verejného činiteľa. – natrčil k nemu
šerif prst a šmaril poznámkový blok medzi papiere.
- OK, OK, chcem zavolať svojmu právnikovi...-
začal radšej s novým útokom, ale šerif sa len škodoradostne zasmial,
prekrížil ruky na prsiach a oprel sa pol zadkom o pracovný stôl
zahádzaný papiermi. Jeho spolupracovník, trochu natvrdlý, ale pripravený slúžiť
vlasti a mestu, po ňom gesto zopakoval. Chvíľu bolo dusno. Ticho. A napäto.
- Okamžite mi zožeňte môjho právnika! - zopakoval.
- Prepáčte, prepočul som, zvonia mi tu všade
telefóny, búchajú tu na dvere, trepú oknami, asi sa niečo deje, musíme okamžite
do akcie...je nás tak málo a tak potreba...- lapol chudáka nič netušiaceho pomocníka a vyrazili zo
strážnice. – Ja mu dám právnika! Nech si pár hodín pobudne, aj s tou
krehotinkou v našom hotelíku All
Inclusive, potom sa môžeme začať baviť. Neznášam týchto afektovaných frajerov,
čo si myslia, že za peniaze môžu všetko. Je čas na malú večeru. Čo povieš? Ide sa
k babičke na dolky s javorovým sirupom. – vydal rozkaz, nasadil
čiapku a nasadol do auta.
A zase dusno. Ticho. Napäto.
Nemýlil sa. Počul, ako pravidelne dýcha. Ona
normálne zaspala.
Vrazil čelo medzi dve tyčky mreží
a pogúľal sa, vychutnávajúc si ich chlad. Hoci radšej by v tomto
momente pokračoval, vychutnávajúc si horúčosť, tam, kde s Belle pred
chvíľou začali, kým...
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára