Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
55.kapitola
Peľové
zrnká
Keď dobrýzgala na všetkých svätých a ešte
dvoch navyše a vytiahla z priekopy od jedu vykopnutú šľapku a potom on
obe, dostal sa k slovu.
- Mala si ísť autobusom. Ako som povedal. Na
jeden lístok peniaze boli. – obzeral si dva bodliaky na jej sukni vzadu a váhal,
či ich bude odopínať bez upozornenia, alebo si vypočuje ďalšiu šťavnatú ódu na
nebeské osadenstvo, keď sa s nimi bude modliť sama.
- A čo ty?! – našla ich pohľadom a fňukala
nad popichanou rukou, takže mohol beztrestne rytiersky zachraňovať jej r...
- Po mňa by si poslala to Porsche spred
hotela. – zvíťazil nad prvým, sťažka si priznávajúc, že nie bez ujmy a ten
tŕň za nechtom si ešte niekto tam hore zas vypije.
Zatrúbilo im na pozdrav niekoľko vodičov
vidiac, ako mu vycuciava prostredník, dokonca sa jej zdalo, že započula: „Ťažko
na cvičisku, ľahko na bojisku...“ psssššš...vietor vzal. S plnými ústami
aj tak nemala šancu to patrične komentovať a tak sa patrónom zhora, naopak, ušlo aspoň zopár
vďakyvzdaní. Od neho. Že už mlčí. Chvíľu.
- Veril by si tomu, že nám nezastane ani
jedno sprosté auto? – vypľula s posledným vytiahnutým íverčekom a hrdo
vykročila pešo smerom k Storybrooku, o ktorom ešte ani tabule nechyrovali.
Dočistil zranený prst otrením o dieru na hrudi, do ktorej párkrát zadrel a pustil
sa s povzdychom za ňou.
Bolo mu viac ako jasné, že jej by zastali. Aj
zastali a keď ho chcela nalodiť, cukli. Poslala ich na veľkú potrebu s očami.
S jedným okom, aby mohol odfujazdiť preč. Kde sa v tejto krehotinke
berie toľko sprostých výrazov. Na každú príležitosť.
Skúsil odhadom, koľká bije, lebo posledné dva
nezaložené mobily sa hompáľali nad jej zadkom. Beztak vybité. Napriek letu, svetlo
sa črtalo na sotva pár hodín. Pár, budú tak tri. Zrazu videl aj brata, aj seba
aj ju medzi sebou. Pár nikdy nemôže byť tri. Potriasol hlavou a brata zas
nebolo. Strčiac ruku do vrecka bundy narazil na figúrku z mekáča.
Prenechala mu zhovievavo Krásku. Pozrel do jej ružovej tváričky a šupol ju
späť. Ani Kráska nebude! Naordinoval si.
Stál na terase a ľutoval, že Henryho
nepožiadal aspoň o kávu. Čo ak bude musieť ponocovať a čakať tu
dlhšie... Šuchotavé kroky starca sa však blížili, ako na zavolanie, vycepované
dlhoročnou službou stále v strehu, stále po ruke.
- Prinesiem vám vankúš, pane. Ratan preschol,
tlačil by. – díval sa na vyprašivené kreslá a stolík s mapami z prachu
a dažďových kvapiek. Ešte zďaleka nemal čas to tu všetko dôkladne pripraviť.
- Prestaň zo mňa robiť invalida, Henry. To po
prvé. To si vyprosujem! Bol to len malý, neškodný záchvat. Aj lekár sa
vyjadril, že... -
- ...že si máte dávať na seba pozor. –
dokončil za neho, nepríjemne zaškrípajúc jedným z odsúvaných kresiel.
Trhlo ním. Nikdy nebýval drzý. Nikdy
neodporoval. Nikdy sa nepriečil. Povedal mu to formou otázok.
- Nikdy ste zo mňa nespravili obyčajného
dedka s vnukom, pane. – vysvetlil veľmi jasne a namiesto, aby miesto
ponúkol jemu, sadol si sťažka sám, aj bez vankúša. Čo bude obskakovať nejakého
toho sopliaka, čo mu len starosti robí na staré kolená. Svoje i jeho.
Venoval mu blahosklonný úsmev. Netušil, že
pre niekoho to bude ešte ťažšie, ako pre neho samotného.
- Prinesiem vám vankúšik, starý otec? Alebo
naplním fajočku? Hriatô prihotovím. Vy už nič iné robiť nebudete, len tu sedieť
a drobné dietky varovať vám načim...- zaškľabil sa nadôvažok nad svojím
hereckým výkonom, ale potlesk neschytal. Ba, zdalo sa mu, že starcovi vystúpili
slzy do očí.
- Leda by ste vy počali od radosti. Kde vám
je žena?! – spustil naňho dokonca príkro. Takže to neboli slzy ľútosti, ale
vzdoru. Doplo mu.
Odsunul druhé kreslo, dosadol, odhodlaný neprehrať
tento súboj ani kontumačne ani nijako. Bude sa musieť s týmto urazeným,
egoistickým deckom-dedkom vážne pozhovárať ako rovný s rovným. Narovinu.
Konečne mohla zatlieskať. Jasné. Za volantom
bola žena. Ženy vedia byť ústretové a chápavé a ten debilný úsmev, čo
hodila na Edwarda, akože nevidela. Našťastie bol duchaprítomný a prezieravý,
čo skoro ocenila, nebyť jeho nepatričného dojazdového komentáru.
- Ďakujem, radšej si sadnem k nej dozadu...- žmurkol. -
Konečne sa s ňou vyspím. – zašepkal, znova nenápadným žmurknutím inzultujúc vodičku a pohol si, aby si to po
jeho jasnom odmietnutí jej úsmevu nerozmyslela, ale tá sa len rozrehotala ako
kobola.
Pritiahla sa k dverám, ale vidiac, ako
sa schúlil do klba, prekrížil paže na prsiach a založil okamžite hlavu do hrude ako stará korytnačka,
pochopila jeho narážku. Obaja vstávali pred svitaním, má toho akurát dosť. Cestu
chce prespať. Nie ju...
- Tak idem dopredu ja! – ponúkla sa ješitne
urazená.
- Každú radosť mi musí pokaziť, mrška-drška...-
zamrmlal do bundy, ale ešte pár sekúnd a drichme ako každý chlap. Čím len
podplatili Boha, aby im toto privilégium rýchlej spánkovej smrti doprial a zaregistroval
do genofondu ako nedeliteľnú súčasť tohoto pohlavia?!
- Som Ruby. – natrčila žena pestovanú dlaň.
Natrčila jej svoju, aj keď sa musela hanbiť,
v akom je momentálne stave. Pred touto asi snúbenicu pána zámku nezahrá.
Zozadu sa ozvalo chrápanie. Muž s už dozadu
zaklonenou hlavou a otvorenými ústami dokorán cez zadné sklo volal do
blížiacej sa noci...hoci bola ešte poriadne ďaleko.
- Tí chlapi dnes nič nevydržia. –
naštartovala.
Chcela jej pritakať vetou: „A to ešte
nepoznáš jeho brata.“ ...ale aj samej jej to prišlo sprosté a navyše ju
premohla akási nostalgia namiesto spánku, tak len vytrčila pohľad na nekonečnú,
slnkom stále prežiarenú, diaľnicu a zovrela pery.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára