RUMBELLE - Peľové zrnká... 15. kapitola

Rumbelle

Na motívy rozprávky Kráska a zviera

15.kapitola

  Peľové zrnká

  

       Ozvenu krokov neutlmili ani bosé nohy. Steny zámku si ju prezrádzali a hoci postupne, lámaná v ohyboch chodieb slabla, stíhal načúvať jej šumeniu. V jednom okamihu utíchlo a predostrel sa mu stopnutý obraz pred dverovou spojnicou z knižnice do južného krídla, ktorý ho bleskovo strčil do najbližšieho priľahlého oblúka, a bol rád, že neobsahoval nejaké to brnenie, len v tme neidentifikovateľnú vypchaninu vypreparovaného, zrejme odstreleného smraďocha, napusteného navyše naftalínom, aby sa prestal rozkladať, za ktorého sa pohodlne zmestil. Bude si musieť dať predsavzatie, že prelustruje tieto nástrahy a momentálne výhody zámku. Bol by aj obvinil Henryho, že to takto krásne narafičil pre panstvo... Osobne. Na tento večer.

  Ale záber pred vypnutím priameho prenosu mu zostal na čítačke  dlho zaseknutý. Každý jeden detail. Hlboko ohnutá sa pokúšala obuť a zaviazať si dlhé remienky na vysokých topánkach, ktoré síce funkčne patrili do mučiarne, k prototypu španielskej čižmy, ale výsledný efekt, keď sa narovnala z predklonu, vystrela, vrátila sukňu do patričnej polohy, a trochu aj primeranejšej dĺžky, stiahla lopatky k sebe a rozhádzala spustené vlasy viac po pleciach sa ťahal dolu, dolu o riadne dlhý kus a vyrážal nielen dych, ale aj poistky. Tie skutočné i ľudské, čo regulovali hladiny hormónov. Nestačilo povoliť límec na košeli, ani napočítať do desať. Dýchanie zhlboka neriskoval, mŕtvola, čo mu robila štít, nepatrila k nosom poživateľným.

   Stabilita ešte nebola najlepšia, ale pridávalo jej to efekt dievčenskej nevyváženosti, čo v kombinácii s žensky vypnutou hruďou a dopredu vysunutou panvou...hm...mal pocit, že jej z natrčených lopatiek každú chvíľu už-už vypučia obrovské snehobiele krídla a ona mu zmizne kdesi v tme.

  Zmizla. Po pár labilných krokoch sa stratila v tme chodby južného krídla.

  „Niekto zo štábu.“  preblesklo mu hlavou a opatrne sa vymanil z chlpatého náručia. Čo je toto za zvera? Trochu sa obzrel. Iste netvor z Krásky a zvieraťa. Ak tu postáva odstrelený, tak Gaston bol zrejme šikovný a úbohá Kráska skysla ako stará dievka. Možno aj panna...Bože, už blúzni z rozrušenia. Aj líška má sny, ale všetky o sliepkach. No, to by mu akákoľvek „kráska“ dala za prirovnanie. Po rypáku! Kefou!

   Poodchýlil dvere, blahorečiac Henrymu, že dbá aj o to, aby žiadne na zámku nezavŕzgali.

  Zbadal jej profil, celú siluetu z profilu, asi v strede chodby, lebo z dvier oproti ju osvetľoval pruh matného svetla.

  Šepkaný dialóg nemal šancu počuť. Bez zvuku, zostal iba obraz.

  Aj ten mu stačil, ale v sliepkovo – panensky – zvieracom duchu už nepokračoval. Videl len Krásku. Zvyšok – klapky na očiach. Kôň.

  Obraz sa dával do pohybu.

  Ustúpila o krok, pomrvila rukami v gestách, ktorým nerozumela ani sama, ústa jej naprázdno triasli perami. Náhle sa zvrtla a takmer si vylomiac členok, snažila sa nebyť...

  Z dvier za jej chrbtom vykukla hlava.

  - Slečna...počkajte. To bude nedorozumenie! – skúsil muž chrapčavo ticho kričať tak, aby nezbuntošil polovicu chodby a vyskackajúc na jednej nohe z izby, pokúšal sa narvať si druhú do nohavíc.

  Akási tenká ruka zvnútra mu ešte podávala čosi bledé, zrejme košeľu.

  Viac nevidel. Rýchlo sa stiahol späť do knižnice a pritajil sa za závesom dvier. Niektoré detaily zámku mu prišli funkčné a zmysluplné až teraz. Toto je už druhý, tretí...miluje svoj tajomný zámok!

  Preletela povedľa, ale topánky boli len na oštaru a kým sa zohýbala, aby sa ich zbavila, takmer ju k zemi zrazil prenasledovateľ, trápiaci sa s gombíkom na džínsoch.

  Aspoň ju stihol zachytiť, kým by sa obaja sklátili na dno knižnice.

  - ...to je strašný omyl...nedorozumenie...ja by som nikdy. Pochopte. Moja manželka...- napriahol ruku dozadu, smerom k izbám, ale sotva lapal dych, tak útržky nedávali veľký zmysel.

  - Nie, nie...nič sa nedeje...moja chyba...ospravedlňujem sa, že...Som trapka. – mykala sa ako ryba na suchu s plačom na krajíčku.

  - To som rád. Nie, nie...nemyslím si, že ste...je to len nedorozumenie. Omyl. Prípadne nejaký nepodarený žartík niekoho z kolegov. Zo štábu...možno.  V tejto branži totiž...nie je všetko zlato, čo sa blyští...a ja som predsa pán Gold...- skúšal žartovať, ale nešlo mu to. - Ja si to už zistím. Pravdu...si zistím. Tieto ich kanadské žartíky...Nemiestne. Ako by sme boli stále v tom mrazivom Vacouveri. Blbý gombík. – lolotal stále dookola. - Takže nás neprezradíte domácemu? – roztiahol muž ústa v širokánskom bielom úsmeve a odlepiac sa od nej, uistený, že už stojí na vlastných, pokúšal sa zaodieť sa aj do košele, pokračujúc v ospravedlňovačkách.  – Viete. Pokúšal som sa s ním stretnúť  a oficiálne mu predstaviť moju manželku a poprosiť ho, či by mohla byť tu so mnou. Viete, tento zámok je úchvatný a my sme si dosiaľ neužili ešte ani medové týždne...nieto nejakú dovolenku...chápete ma, však? Môžem zatiaľ zabudnúť na slnečné pláže  Barbadossu...– pchal konce košele do pritesných nohavíc. - ...bol som si v meste po ňu, moju Anastasiu a...ubytoval ju, takpovediac načierno...aspoň je to viac romantické. – hľadal správne slová, ale dochádzala mu aj druhá línia tejto story...a vymotať sa diplomaticky z nej bude ťažšie, ako priznať farbu o žene, navyše legálnej, len ubytovanej nelegálne, v jeho izbe.

  - Vy ste si mysleli, že... som vám poslal...pozvanie...na... stretnutie? – skúsil opatrne, ale každé slovo sa jej nepríjemne zabodávalo do tela a od hanby by sa najradšej nevidela, nepočula, nebola...

  To vycítil a strápňovať ju dlhšie nemienil.

  - Smiem vám nejako pomôcť? – blbá ponuka. – Prípadne vás odprevadím...to by asi nebolo najrozumnešie. Možno sme už pobudili niekoho a ...- ešte horší dodatok.

   Radšej mlčať. Radilo svedomie dopované rozumom. Ak tam capneš ešte niekoľko „vrelých“ slov, že takúto reklamu nepotrebuješ a bulvár by si zgustol,  to dievča si z hanby môže ušiť kabát. A škoda by bolo v ňom skrývať  tie nádherné šaty a ešte nádhernejšie krivky v nich...až teraz si ju premeral a uznal, že...že nič! Si ženatý, máš nádhernú manželku a zakladáš rodinu! A chystáš sa na Barbadoss! Bodka. A ešte sa priprav, že v druhej sérii tejto mydlovej opery jej budeš mať iste čo vysvetľovať... Na izbe. Čaká.

 - Ja sa vrátim. Do izby. Ste OK? Áno? Áno. Sme teda dohodnutí. Nič mu nepoviete. Vďaka. – natrčil ruku, ale nebola v stave prijať akýkoľvek dotyk.

   Začínal jej chýbať vzduch. Potkla sa o topánky, ale nasmerovala si to k francúzskemu oknu. Ani nevedela ako, otvorila ho a keď jej vlhký vzduch vysal prvý dúšok horúčosti z tela, konečne sa mohla zhlboka nadýchnuť a...rozplakať sa.

  - Došľaka, hádam len nejde skákať z okna? – vyšepol zhrozený Robert, takmer na odchode a rozmysliac si návrat k manželke aj hubovú polievku na nočnú večeru, chcel vykročiť radšej za ňou, aby si niečo, trdlo rozrušené, nespravila.

 Na pleci mu však nečakane pristála čiasi ruka.

   - Vaša čierna pasažierka vás už iste čaká. S ostatnými cestujúcimi si, ak dovolíte, poradím aj sám. – ozvalo sa mu tesne za hlavou a prst na ústach muža za jeho chrbtom, ktorého s hrôzou identifikoval, mu znemožnil zareagovať hneď.

  Len mlčky prikývol a vystrčený do chodby, otriasol sa z prvotného šoku.

  Pruh svetla kdesi v strede a dobre známe svetlohnedé kučery ho už netrpezlivo očakávali. Válok v ruke nemala, meč na stene nechýbal žiaden, nebezpečenstvo snáď nehrozí.
  Aj tak chvíľu roztržito gestikuloval a dával očividne najavo, že tam je žena a muž a zrejme patria k sebe a on bol omyl. Žart. Žartík...
  Táto manželka má ten najkrajší úsmev na svete. Nezotierať, prosím. A nerušiť.

domiceli