Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
14.kapitola
Peľové
zrnká
Ovzdušie v izbe oťaželo. Hrubá
zamatová opona zatiahla všetko zlovestným napätím a výkrik, čo nasledoval
a sotva stihol pohnúť jej skostnatelými záhybmi, predsa spôsobil v hlave
prievan.
- Čože? Dobre som počul?! Ty...odchádzaš,
lebo ... „máš rande?!“ – zavyl neprirodzenou fistulou, ktorú, bez možnosti
kontroly, jeho hrdlo nasadilo, keď sa už nedokázal ovládnuť v momentoch
najvyššieho rozrušenia a rozčúlenia.
Rozumný človek by zaradil spiatočku
a neuvažoval nad tým, či má vo vrecku proti rozzúrenému medveďovi, čo ho
práve zavetril, použiť akýsi sto percentne účinný, pokútne kúpený slzný spray,
alebo vyliezať, v tomto rozpoložení po točitom stĺpiku baldachýnu nad
lôžkom vpravo a skryť sa v korune našuchorenej látky, prípadne dať stovku
v šprinte pod desať sekúnd smerom do chodby. Tretia možnosť víťazila,
zvlášť, keď bosé nohy sľubovali, síce zanedbateľnú, ale predsa, nádej na úspech.
Rozhodla sa inak. Bude sa brániť. Bude brániť
svoje právo na slobodné rozhodnutie. A
basta.
- Prečo zas jačíte? Som dospelá! Môžem si
robiť čo chcem a...a...a...nepotrebujem od vás povolenie ani súhlas! Nežijeme v stredoveku,
ja nie som vaša vazalka, ani poddaná! Nerobím nič protiprávne, zvrhlé, ani,
ani...- zrazu zistila, že jej depozit s odvahou je prázdny.
Dívala sa, ako zastokol svoju šálku na podnos
a ešte chvíľu ju doň tlačil, až mala pocit, že porcelán poddá, roztopí sa
a jeho prsty sa vlejú do hmoty. Videla jeho zamračené čelo s dvoma
prísnymi kolmými vráskami nad koreňom nosa. Neušlo jej, ako zovrel pery do
jednej rovnej čiary konštatujúcej práve smrť horizontálne zakreslenú na
prístrojoch.
To nemôže. To smie. To nie je. To nie...
odpovedali mu zvyšky svedomia, vypĺňajúc jej imaginárny osobnostný dotazník,
ktorý mu práve predložila. Zakrúžkujte správnu odpoveď. Žiadne: vyberte si
najvhodnejšiu, najprijateľnejšiu, ideálnu...odpoveď.
A údaje nemilosrdne pokračovali...
- Dostala som pozvanie. Také nádherné,
romantické... Ak vôbec viete, čo to znamená. - prestala na neho vidieť. Make-up začínal roztápaním sa v slanom náleve poddávať. - Nepatrí sa odmietnuť...Aj šaty
a topánky mi poslal, ako darček, to by vás v živote nenapadlo!...chcem
sa predsa len slušne poďakovať a ...poďakovať....sa chcem...Iba. – čoraz
pokornejšie argumentovala, habkajúc, cítiac sa pokorená a zahanbená týmto trápnym výsluchom.
Už dávno mala tresknúť dverami
a nebaviť sa s ním o takýchto intímnostiach, ale...Slová sa jej
samé drali na jazyk. Potrebovala von
dostať emócie, ktoré sa v nej nahromadili a bolo jej jedno či sa
spovedá rýchlovarnej kanvici alebo pánovi zámku dve sekundy pred mŕtvicou.
Oboje buble, zasyčí a raz aj tak vypne!
-
Môžeš mi to láskavo zopakovať?! – zavyl naliehavo rovnakým tónom, ale skôr, ako
sa nadýchla, aby uposlúchla, rozrehotal sa takým uši berúcim spôsobom, až sa
nezmohla ani na výdych.
S hlavou zaklonenou nedokázal zastaviť
smiech, čo plynule prechádzal do ryku a ten zas nečakane do akéhosi
nešťastného vzlykania, ktoré, hoci nič nevravel, akoby bolo sťažnosťou
pretavenou do amorfných zvukov. Zaprel ruky o nízky stolík a šálky sa
znovu rozvraveli zvoniacim porcelánovým strachom o svoje biedne krehké životy a cinkotavo
prosili o milosť.
Izba stíchla a on natočil k nej
hlavu.
- Bež....tak bež! Utekaj! Vypadni!... Nech už si
preč z mojej izby! Z môjho zámku!...Z môjho života!...Zmizni mi z očí...-
zašepkal ako posledné a tvár mu zas zaliali polodlhé vlasy.
Bože, vedieť tak, čo sa mu odohráva v tej
horúcej hlave. Akoby ju nepočúval. Nerozumel jej slovám a tie svoje
vyberal podľa hladiny adrenalínu. Najprv...zostaň...potom...vypadni. Medzitým
jedna jediná minúta a tri metre koberca. A mláka. Čajová. More. Obrovské. Neprístupné.
- Čo som vám urobila, že kedykoľvek sa na mňa
pozriete, reštartujete sa z nuly na blázna za stotinu sekundy a mám pocit,
že som ten najväčší netvor na svete? Len po mne kričíte, vyhrážate sa, nadávate
a nemôžete ma vystáť... Dobre, rozbila som vám nos, ale to bolo nie
náročky a...bola by som sa aj ospravedlnila, ale vy o to aj tak nestojíte!
– žmolila remienky topánok v oboch rukách s očami zabodnutými do ich
jasnožltých prúžkov, naťahujúc ich, akoby z dierok vyčítavala šifrované správy bodiek morzeovky.
Výdych bol už rozhodnejší. A teraz mu povie pravdu!
-
Ste jeden frustrovaný, zakomplexovaný, a...arogantný aristokrat, čo si namýšľa, že
mu celý svet bude ležať pri nohách, len čo si pískne. Ale ja som slobodná žena!
Mám vlastnú vôľu a len ja sama rozhodujem o svojom živote, aby ste
vedeli! A...a...a keď som sa teraz rozhodla, že idem na rande, tak idem!
Pozrite sa, už stláčam kľučku! – vycúvavala a
uvedomila si, že v tomto zámku sa len cúva. Docúvané. Ona nebude.
Tak sa vrátila.
- ...a budem mať rande! A asi som sa aj
zamilovala, aby ste vedeli. A keď ja budem chcieť, tak sa...budeme aj bozkávať...a
aj to ostatné...keď ja budem chcieť! A vy si môžete akurát tak trhnúť
nohou! Ktoroukoľvek! ...aby ste vedeli! Ja idem! – zvrtla sa a stisla
kľučku.
Potom treskla zas zvnútra dverami a ešte
raz sa zvrtla. Zdvihla výstražne ukazovák.
Napriek tomu, že nič nevravel, len tam stál
a ticho sa bokom díval, ako sa
čertí.
- A vy mi to nezakážete! Vy mi
v tom nezabránite! – skúsila zas stlačiť kľučku, dočahujúc ju odzadu, ale
zabudla, že treba dvere ťahať k sebe, kým ona tlačila a tak len hrmotala,
čo jej niečo pripomenulo. Zas otočila hlavu.
- A dávam výpoveď! Strčte si tú vašu
nádhernú knižnicu do...veď vy viete kde! Je mi ľúto. Ale...Ale...Mám šancu...našla som možno...lásku...svojho života. A nevzdám sa jej. Mám právo byť ľúbená. A ľúbiť. A ...– skúsila zostať dámou, ale ľad pod
nohami praskal.
Konečne sa nadýchla trochu chladnejšieho
vzduchu chodby. A rázne vykročila smerom k južnému krídlu.
- Belle...- ozvalo sa v stíchnutej izbe
takmer nežne. – Došľaka! Kam tá malá hubatá popleta vôbec šla?! – narovnal sa,
akoby sa práve prebudil a vyrazil tiež k dverám.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára