RUMBELLE - Šepot trávy... 6. kapitola

 Rumbelle

6 .kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy

  Šepot trávy...

   - Mýliš sa, ja som na tvojej strane. – prehodil nohu, rýchlo vstal a skôr ako zaregistrovala rúcajúci sa Camelot, sadol si za ňu. Tesne, ale ruky preventívne založil za chrbát. Poznal dobre svoje ruky aj ich naprogramovanú záškodnícku činnosť, ktorá ani rokmi nestrácala stopy niekdajšieho dlhodobého výcviku a ešte dlhšej nedobrovoľne naordinovanej pauzy.

   „...sa zas nechvastaj. Dlhodobý? Výcvik? Semeno ti vráža na mozog a hráš sa tu na zdržanlivého! No, kto z koho, kámo...“ odstreľovali jeho  ego z tajného stanovišťa posledných zvyškov zdravého úsudku šťúravé poznámky a nie a nie ich snajperstvo  zastaviť.

  Aj špička nosa už imaginárne vyčesávala jej pokrútené vlasy z temena späť hore do rozhádzaného provizórneho drdola.

  „Keď ťa chcem dostať do postele, drahá, nemohla si mi lepšie ani nahrať. A teraz spomalíme. Každý pásik žalúzie pekne zvlášť. Zotrieme nános prachu a vyhrnieme...až pokým nezostane okno prázdne. Čisté, číre, pripravené na prienik slnečných lúčov...prípadne na rozplesknutú, víziou tepla osprostenú nočnú muru alebo na kvapky slaného dažďa, ty egoistický nadržaný casanova!“...šľahli mu výčitky špinavú handru rovno do ksichtu.

  Dobre, ale z tejto pozície nejdem nikam. Prijala ju. Nehýbe sa, nenamieta. Aj tú trochu potešenia mi závidíte?!...vyvaďoval sa s vlastným vnútrom, zvyknutý na tohto jediného spoločníka po celé dni tu...

 - Ale skús si spomenúť, koľko situácií z reálneho života ste boli spolu donútení riešiť? Boli vôbec nejaké? ...alebo ti fakt stačili dni, kedy ti endorfíny vytekali už aj nosom aj z uší, len čo si ho zazrela a jediným antibiotikom bolo to podávané... vnútrožilovo...- nahol sa k jej uchu.

   Spomalene pritakávala obrovskej knihe, ktorú kvôli váhe pridŕžala skoro tesne pod nosom. Tisícky miniatúrnych písmeniek na tenulinkých stranách v niekoľkých stĺpcoch, trápili už hodnú chvíľu jej umne vyčesanú hlavu.

  - Takto vyzeráš staršia. – nadvihla jednu nozdru praktikantka a s chuťou si odlupla z ploskej kukuričnej placky, až omrvinky z nej vyprskli na kopu papierov, na ktorých práve stolovala a niektoré sa zelektrizované zachytili o obrovské sklá jej obrovských okuliarov.

  Márne sa ich snažila sfúknuť,  len sa zachveli, ale držali ako besné.

  Ignorovala ju. Nie, že by sa jej to nedotklo, alebo sa s tým stotožňovala, ješitnosť si stále chovala, ako malé rozmaznané decko vo svojom dospeláckom tele, len nemala potrebu riešiť momentálne svoju vizáž. Vysoko vyčesaný drdol s niekoľkými újdenými prameňmi bol aspoň na prvý pohľad výsledkom snahy o dovzdelávanie sa tesne pred ústnymi, aj keď šlo len o oklamanie nepriateľa. Ako v prípade, že si nasadíte okuliare a myslíte si, že vám to tiež pridalo na inteligentnom výraze...

  - Som netušila, že sa dá maturovať aj z nábožka. – zarypla do nej aj do placky zas mladá znudená žena, dešifrujúc podľa hrúbky, čo za knihu to Bella drží v náručí.

  Napriek tomu, že maturita sa už opierala jedným plecom o futrá školy, veľa študentov totálne ignorovalo školskú knižnicu, so študovňou vrátane.

  Ani ona neštudovala na skúšky. Vlastne len na takú prvú, životnú, kde vystúpia spolu, pred verejnosťou, dokonca v kostole... ako pár. Neoddeliteľný pár. Pár krstných rodičov. Pre spolužiačkinho mrňúsa, ktorý len vďaka nim dvom, požičanému spacáku a dávke vyzvracanej kávypočas strážnej služby  prešiel z prenatálneho obdobia až do izby miestnej pôrodnice...  

   - Ale to bolo iné! „Pozvanie za krstných rodičov...“ – zatiahol patrične znudene, takmer dehonestujúco. -  To ste nemohli ani jeden odmietnuť. Nemali ste na výber. Toto sa neráta. Nebolo to spontánne a len a len vaše rozhodnutie. – vŕtal jej dieru medzi lopatky pohľadom, sondujúc, či má, alebo nemá na sebe podprsenku.

  Akoby ten pohľad cítila, narovnávala sa, tlačila lopatky k sebe a každú chvíľu očakávala, že sa o ňu nejakou tou časťou tela predsa len oprie a ona bude mať dôvod zaútočiť.

  Bol však o krok pred ňou, čo sa stratégie týka. Ako vždy. Ako vždy... „Skúsime si ju nakloniť inak?!“  zarypla skôr rozmnožovacia sústava, ako dobré úmysly.

 - Jediné, čo by som uznal je, že si to zobrala vážne...počkať! – akoby ho napadla iná konšpiračná teória. - ...že si ty v tej biblii hľadala nejakú výhovorku, ako to neurobiť?! ...že ma to hneď nenapadlo! Presne tak! Kým on si z ničoho nič nerobil, správal sa prirodzene a bezprostredne ...-  „a už by si mohol prestať s lichôtkami na jeho adresu, asi zabúdaš, že je to sok, však?!“ - ...teda, kde som to skončil?! – striasol zo seba nánosy nevlastnej priamej reči a pokračoval nahlas. - ... a prijal to pozvanie za krstného  ako prirodzenú súčasť toku života, ty si začala mudrovať! – neodolal, ďobol jej nosom párkrát do spánkovej kosti, všimnúc si, ako zhrozene otvorila ústa nad takýmto zdôvodnením.

  Z chodby bolo počuť kroky. ...že by nejakí stratení štúdiachtiví?

  - Keď nejde hora k Mohamedovi, tak...tá tráva bola asi slabá...- ozvalo sa z vchodových dvier.

  Knihovníčke zabehla suchá placka, ale pár buchnátov jeho „nežnou“ päsťou medzi lopatky, donútilo ju zmeniť trasu. Vypľutá skončila medzi omrvinkami na excerpčných lístkoch.

  - Dnes je tu teologické popoludnie, alebo čo, vážení? – pozerala raz na Bellu s Bibliou a zas na Golda s pokrútenou frazeológiou z iného náboženského súdka.

  Bella zas s hrôzou zazrela, spomenúc si na inkriminovaný čaj, čo mu asi stále neschádzal z mysle. Alebo skôr to, čo sa dialo potom...

  - Je príjemné vidieť ti v očiach, že ma tiež rada vidíš...- zalichotil šeptom jej prekvapenému výrazu z formácie pikaču a spol. netušiac, kde sú už v tom okamihu jej myšlienky presunuté.

  Dospelá, nedospelá, zahanbila sa.

  - Dosť ťažká literatúra pre osemnástku. – zhodnotil Bellin knižný výber.

  - Neverte tomu, pán profesor, táto Biblia nemá ani tri a pol kila. Ja som bola raz na výstave a tam bola jedna...- rozohnila sa naolovrantovaná knihovníčka.

  - Verím vám, nenechávajte sa rušiť, lebo kukuričné placky, či čo to tu vstrebávate, sú riadne svine. Už teraz vám natrhli kútiky úst...to bude štípať...- zabrzdil jej prednášku, ale nespustil oči z Belly.

  Automaticky si obe zhrozene siahli na pery a ich kútiky.

  - Mala som len jednu. – ospravedlňovala svoje gesto, stále si kontrolujúc pootvorené pery.

  Zato druhá sa rozbehla kdesi von, hľadať toalety so zrkadlom. Presne to potreboval.

  Zneužijúc situáciu, že sa nemá ako brániť, kvôli objemnému nákladu „ťažkej literatúry“, dovolil si viac, než bolo slušné. Jeho ruky si dovolili. Ruky, aj pery...Treba skontrolovať, či je to s tými inkriminovanými kútikmi všetko v poriadku. So všetkými...

  Radšej rýchlo odcúvala, nebezpečenstvo návratu všetečnej praktikantky bolo stále priveľké.

  - Nemýľ si pojmy a dojmy, kráska! – vtiahol jej vôňu a zas sa radšej skryl za chrbát, dokonca sa nevdojak posunul o pár centimetrov dozadu, naivne si mysliac, že bude treba viac miesta... „Hmmm...Hm...Späť. To bolo o niekoľko milimetrov viac, než pôvodne!“ ... ledva sa nadychovalo stlačené svedomie. Nevyhovel. Skráť dych. Poradil si.

  - Ten chlapík mi je sympatický...- „netrep, ty pozér!“, zabehli mu vlastné slová. – Sama vravíš, že nemal problémy preukazovať ti náklonnosť aj na verejnosti. Ale...teraz príde pointa...Kto sa stále cukal? Kto zúfalo sondoval okolie, či vás niekto nevidí, netuší, nepočuje, neotvára ústa...- zozadu sa dlaňou priblížil k jej perám v snahe zachytiť ich medzi palec a ukazovák a privrieť, predpokladajúc, že sú a zostali pootvorené.

  Neboli a nezostali. Pocítil len jemnú kožu a mal problém zahájiť ústup, zvlášť, keď ona sa ani nepohla...

  - Prečo si prišiel? – otočila sa mu chrbtom a snažila sa obriu knižku vtrepať späť do police.

  Miloval vrchné police a jej sotva stošesťdesiat útlych centimetrov a krajčírkin nedostatok látky na jej blúzky i sukne.

  - ...sme sa predsa dohodli, že len víkendy budeme spolu. Cez týždeň bude pauza...musím zmaturovať a dokázať otcovi, že som zodpovedná. – vyčítala, mrmlala kazateľsky, asi pod vplyvom tej literatúry, sťahovala si vykasané sako a zakladala za ucho z drdola vypadnuté pramene, aby zamestnala ruky, ktoré mali už-už iný plán. Absolútne kontraproduktívny ku všetkým vypovedaným predsavzatiam.

  Nahlas nasal vzduch a pomaly ho vypúšťal. Keď sa minul s ďalším nádychom spustil.

  - Nenávidím všetky tie sprosté dohody, na ktoré som sa dal tebou nahovoriť, napriek tomu, že boli mojím nápadom! ...a nemáš to aj tak na papieri! Vyhlasujem ich za krivoprísažné a tým pádom za neplatné! A basta. – obraňoval právo svojich šiestich zmyslov na jej osobu, ktoré mu bolo medzi pondelkom a piatkom upierané.

  - Tak komu tu endorfíny vytekajú z nosa?! – konečne sa odhodlala na útok a zahryzla mu nadôvažok do palca.

  Nechutná pachuť hríbikov a zhnitej trávy, čo zotierala zvnútra zubnej skloviny, okamžite rozmazala jej romantickú predstavu o flirtovaní, ale chtiac-nechtiac v tom istom momente nahla jej telo dozadu, až zostalo opreté o múr  jeho hrude. Len poplašené pohľady na oboch stranách barikády boli ešte menej romantické, ako hubová polievka, ktorú ju pred chvíľkou nútil vstrebávať. Tá slovná...

  - Nerúhaj sa, čaká ťa spoveď! Kedy si bol naposledy? – pohrozila mu prstom, kým ho dezertéra neodvelila kdesi do vlasov za jeho krkom, aj s ostatnými z pôvodného transportu „dobrovoľne odsúdených na zdržanlivosť“.

  - Spoveď?...- vykrútil znechutene ústa, nos aj celú hlavu.  – Odkáž otcovi Tackovi, nech si na mňa rezervuje týždeň-dva pred krstinami...Snáď to bude stačiť. – vážne dodal a pridal ďalší hriech.

  Iba taký maličký. Nežný. Takmer nehmotný...

   - To bude tým... – úprimne priznal, pomohol jej vstať namiesto ospravedlnenia,  s dobrým úmyslom, že to má po takomto nečakanom ataku v pláne.

   Nemala. Blízkosť mužského princípu, aj keď zhmotneného v hrudníku obalenom v zapáchajúcom, prepotenom tričku, namiesto košele s kravatou, ktoré kedysi prijímala ako samozrejmosť, spolu s vôňou, síce klišé, ale drahou a decentnou, jej, ako si uvedomila, začína chýbať.

  „To však neznamená, že prestaneš selektovať a výber okamžite prehodnoť a prispôsob vyšším princípom. Nie si predsa zodpovedná za vymieranie druhov. Hoci tento by si zaslúžil pripísať do červenej knihy ohrozených...“ ozvalo sa jej svedomie, aby vedela, že ho ešte má.

  - Chcela si na neho hodiť všetku zodpovednosť za váš rozchod. – pokračoval vo vlastnej predstave podkutej imaginárnymi zápiskami psychoanalytika, do úlohy ktorého sa nominoval. – Pozri, urobíme kompromis: priznaj, že si sa mýlila a ja ti dám za pravdu. – usmial sa.

  Ona však viac.

  - Kto vravel, že sme sa rozišli? –

domiceli

Úryvky písané kurzívou sú z fanfiction ŠTVRTÁ

http://anazuz1.blogspot.sk/2014/03/mr-gold-stvrta-ii-128-kapitola-zapisane.html