RUMBELLE - Šepot trávy... 5. kapitola

Rumbelle

5.kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy

  Šepot trávy...

    Toľko mlčania na jeden kilometer si zas nepredstavoval. Zahĺbiť sa každý do svojich vlastných myšlienok mohli aj pred krbom, pekne v teple, s pohárom grogu v rukách. To by sa mlčalo podstatne zhovorčivejšie...Teraz má v rukách akurát tak pár zosušených, chrobačou obžratých hríbov neistého pôvodu a nozdry mu oznamujú príchod chladu do tejto časti dňa. Navyše musí držať hubu a krok, bol to jeho nápad zaobstarať nákup v pokútnom podniku s krycím názvom: LES. Zlatá krupica!

  Ona nič podobné neriešila. S dávno utýranou bylinou v prstoch robila dlhé, opatrné kroky, akoby sa chcela vyhnúť všetkému. Tráve, listom, machu vrátane, slovám na prvom mieste.

  Nechcel rýpať, domŕzať, ťahať z nej čokoľvek. Dovolil si len tú zadretú burinu, zachytenú o hompáľajúci sa rukáv o pás priviazanej bundy, ktorú teraz mučila v prstoch.

  Kŕčom roztiahnuté prsty na ruke sa už ledva držali na nohách, zámerne si vyhliadol najbližší spadnutý strom. Najskôr pozorne odložil dnešnú večeru a potom sa obkročmo posadil pred ňu, počkajúc si, kým zaregistruje neprítomnosť jeho funenia po jej boku a nevráti sa poňho. K nemu.

  Prestieranie sa jej už zdiaľky pozdávalo, zvlnila ústa do úsmevu, dožmolila burinu a chvíľu váhajúc, či si tiež sadne obkročmo oproti nemu, napokon tak učinila.

  - Okrúhly stôl? – prižmúrila jedno oko a  dala sa do ukladania hríbikov do požadovaného tvaru.

  - Si na ťahu...- pohol jedným z nich dovnútra utvoreného kruhu,  smerom k nej.

  Pochopila. Sľúbila mu predsa rozhovor. Či skôr spoveď. Vysvetlenie. Skrátka, najradšej by  si jednu struhla. Vedieť pravdu, nebude to pravé orechové. Hríbikové...

  - Ak je niečo tajomstvom priveľmi dlhú dobu a nie je nikto, kto by ho šiel odkryť, tak to celé...akosi stráca na...neviem. Podstate?  - začala zoširoka.

  Obzeral si zamračený jej nohu. Pohľadom radšej povrchne, navierajúce, tekutinou sa plniace pľuzgiere na malíčku a jeden škaredo prasknutý nad pätou, nepôsobili veľmi vábne a otlačené červené čmuhy okolo členku, od nepoddajnej, pojmom topánka, úplne scestne nazvanej umeliny, vhodnej tak akurát na instagram zo skúšobnej kabínky v obchoďáku pred zrkadlom, už vôbec nie.

  O to pedantnejšie ju však sondoval bruškami prstov po miestach, ktoré neboli napadnuté naivitou pri výbere „pseudoturistickej“ obuvi...

  - Čakal som väčšie námietky...- obkresľoval prsty najskôr vzdušnou linkou, potom sa zoznamoval s každým prstom zvlášť, pridržiavajúc si ju, aby sa nemetala.

  Šteklilo to, ale za zažmúrenými očami sa to dalo vydržať. Stačilo zaprieť sa o peň, na ktorý ju pri vyšetrení usadil a nechať jeho ruky „reikovať“, pokiaľ mu to vyhrnutá džínsovina dovolila. Ona dovolila...

  - Väčšie námietky? Nestačia tie obrovské pupáky?! Keby moje nohy vedeli rozprávať, by ti naložili hubovej polievky! – ohradila sa.

  - Tvoja plnoletosť a koniec-koncov i úspešná maturita predsa boli dosť pádnym dôvodom uzavrieť túto, povedzme prvotnú kapitolu a vraziť kľúč do zámky, vlastne...- žmurkol, aby dal jasne najavo, že to myslel dvojfázovo a druhá, tá erotickejšia fáza mala prednosť v prúdení...- ...a jednoducho ním pootočiť a dostať sa o úroveň vyššie. – posunul druhý hríbik.

 

  Teraz prižmuril oči sám. Stále sa nevedel nabažiť toho, že mu tyká. Bezprostredne, slobodne, úprimne. Netušil, koľko sebapresviedčania jej treba na každý tvar, ktorým sa na neho obracala. Bol pre ňu príliš vysoko v rebríčku. Na samom vrchnom šteblíku, na akomsi pomyselnom piedestály, ako polobožstvo, ku ktorému musí a vlastne smie vzhliadať, respektíve, bože, ako to dobre znelo: môže... ale tykať mu, sa jej javilo ako nie celkom vhodné, napriek...

  - Takže ťa to predsa trápi. – odsledoval jej mimiku tváre, ale nie celkom správne preložil.

  - Myslíš, moje boľavé nohy, ktoré si donútil šliapať desať kilometrov sem hore, do kopca?! – pritlačila mu celú šľapu o hruď a pomrvila prstami, zachytiac nimi jeho košeľu, tričko pod ňou a zrejme aj nejaký ten chlp, lebo sŕkol.

  Záporne pokýval hlavou.

  - Necelé štyri a to rátam aj spiatočnú cestu, drahá. – prešiel jej nechtami od prstov po celom narte, až jej lýtko zatiahla husia koža v 3D efekte od vzrušenia a horúčosť vystúpila až kdesi pod oči.– Myslel som na niečo úplne iné... – nechal priloženú šľapu zakvačenú o hruď a dal sa do pomalého, pozorného oslobodzovania tej druhej.

  Poddala sa. Bol pozorný a nežný. O poznanie citeľnejšie ako v tú noc...keď bola s denníčkom stavená, že bude pre ňu jej prvou...s ním.

  A skončila pred dverami. Vyhodená, ako prašivé slepé mača, čo si nevidí ďalej od špičky čumáka, ale blbé a neskúsené sa driape späť k mučiteľovi...

  - Osemnástka nie je patent na budúcnosť. Koho by to v tom veku zaujímalo?! – záporne krútila hlavou, vybavujúc si vlastnú naivitu na obrovskej tabuli. Svetelnej. Nechápavo krútila hlavou a najradšej by vzala špongiu a mazala, mazala...Rovno kameň a jednou ranou zrušila celé vysielanie.

  - Nemám proti čomu namietať.- nahla hlavu k ramenu a bahnila si v jeho jemných, opatrných dotykoch, hoci táto noha zniesla turistickú vychádzku hrdinskejšie, bez badateľnej  ujmy na pôvodnom stave.

  Prestal s dotykmi a pozrel sa jej do očí.  Neuveril jej to. Neuveril, ani v prípade, že možno hovorí fakt len o nohách a momentálnom vyzúvaní sa. Stále sa nevedel vžiť do jej zmýšľania, ktoré vôbec neriešilo budúcnosť a kochalo sa len a len prítomnosťou, akoby to bola tá najdôležitejšia vec na svete.

  Bola to tá najdôležitejšia, najfantastickejšia, najromantickejšia vec na svete. Iba ona a on a jej dotlčená noha, plná erotogénnych zakončení v jeho dlani.

  Kiež by toto sám dokázal. Žiť iba pre okamihy. Vstrebávať ich každou bunkou a nestarať sa, čo bude o hodinu, o deň, o rok...v budúcnosti.

  - Takže ťa otravovali jeho racionálne dôvody, rozhodnutia a vôbec...zdal sa ti priveľmi dospelý, konzervatívny...- hľadal vhodné slová, veď vravel  o svojom živočíšnom druhu a nebude ho predsa dehonestovať adjektívami typu: egoistické, skostnatelé, puntičkárske, perfekcionistické...

  Pousmiala sa a oprášila si ruky. Hríb, čo sa jej ušiel, bol trochu hnilý.

  - Človek vraj obviní iného len z toho, čoho je sám schopný. – nahla sa dopredu s rukami zapretými pred lonom, s nohami už od zeme a s tvárou skoro narazila do jeho brady.

  Len lišiacky dvihnuté oči spod viečok nedovolili mu cuknúť. Veď ani nemienil.

  Vrátila sa do pôvodnej polohy, aj keď tá predtým, taká lolitovsky-motorkárska, mu bola sympatickejšia. Ak to spraví ešte raz, už vie čo urobí...

    Odopol si jej šľapy z hrude a potiahol za ne smerom kdesi do priestoru za chrbát. Bola nútená zakvačiť sa mu takmer v letku rýchlo o ramená, inak si pri zošuchovaní sa z pňa, rozbije oň temeno hlavy. Asi rátal s tým, že ho svojou váhou rovno prevalí, ale nie s tým, že si škaredo oškrie o tvrdé podložie odhalené kolená zakvačené teraz navyše kdesi pod najmenej osemdesiatimi kilami čistej váhy. Pod ním.

  - Nemohol by si potlačiť svoje sklony k sadizmu a prestať ma sústavne oškierať o túto odpornú, škrabľavú, drsnú, pichľavú prírodu?! – zasmoklila zhora napnutá o jeho plecia.

  - Čo prskáš ako marcový ježko?! Podložím som tu predsa ja? – pohmýril sa, akoby jeho pod lopatkami  nič netlačilo. - ... Zdám sa ti drsný? Odporný? Pichľavý?! – nadvihol sa a bradou jej prešiel pod krkom. Začínajúce strnisko. O nič lepšie, ako to  na zemi.  Dolamcované konáriky vtlačené do kolien a predkolenia.

  Vymotala sa spod neho a spôsobne zasadla na pníček, oprašujúc si kolená, pritlačené jedno o druhé, kým jej dlane nevystriedali jeho pery, vypľúvajúc pod chvíľou kadejaké prírodniny nachytané z nich medzi zuby. Nechala ho trápiť sa, nedovoliac mu zdvíhať hlavu pričasto.

  Aký pekný pohľad, vidieť ho kľačať...To si vychutná.

   - Zdám sa vám submisívna?  - naklonila sa paradoxne na opačnú stranu, ako kobra pred útokom.

  S tým treba v každom prípade počítať. Nech povie, čo povie. Vyhodnotené, nepovie nič. Aspoň nie nahlas. Inak by to bolo asi: prekvapivá, kreatívna, vnímavá, srdečná, priama, prístupná, otvorená, empatická, duchaplná, inšpiratívna ...nádych... úžasná, príťažlivá, krásna, famózna...tu by si mohol aj pribrzdiť chlape. Nemohol.

  Nebolo kedy.

  Vstal a postavil aj ju, podložiac jej bosým nohám svoje topánky. Aj tak, hoci stála čiastočne na špičkách, bola primalá a dívala sa na neho zdola, zakliesnená v objatí.

  - Mal som namysli, že budeš namietať proti ...skrátka, týmto tajným stretnutiam. – pritiahol si ju pevnejšie. Aj keď to už viac takmer nešlo.

  - Opakujem...Nemám proti čomu namietať. – oprela sa mu lícom pohodlne o rameno. – Myslím to úprimne. Nemienim sa o teba s nikým deliť. S nikým!... Nikto nebude zízať, očumovať...Maj ma za naivnú, za vzťahovačnú, za žiarlivú, ale ja to chcem presne takto...Iba ty a ja....- stíchla.

  Ako rada mu zaklamala.

  - Takže budem musieť, pravdepodobne, vykradnúť v noci miestnu obuv, keď ti budem chcieť zadovážiť poriadne topánky na turistiku...Asi tam so mnou dobrovoľne nepôjdeš? ...keď sú tam predavačky a zákazníci...- vážne pokýval hlavou.

  Nechcel, ale napadlo ho to...Ješitne. Facka pre ego...

  "Hanbí sa za mňa?!"

   - Urazíš sa, keď ti poviem, že si si ho sama  štelovala skôr do role  milenca?! – nevydržal.

 Sklopila viečka a z kobry bola zrazu húsenica. Malý, bezmocný, skrúcajúci sa živočích, ktorému je šuma-fuk, aký motýľ by z neho mohol byť, a ak ho predčasne nezašliapnu, aj bude, keď si teraz nevidí cez detskú, páperím ešte potiahnutú  kožu ani pod nos.

  - Obraňujete ho zámerne. – vyhlesla bez rozmyslu, vzťahovačne urazená, že sa nepostavil na jej stranu, ako očakávala.

  Schuti sa rozosmial.

  Chuť víťazstva je taká sladká. Aj od húsenice...

domiceli

Úryvky písané kurzívou sú z fanfiction ŠTVRTÁ

http://anazuz1.blogspot.sk/2014/03/mr-gold-stvrta-ii-119-kapitola-stran.html