Rumbelle
6. kapitola
Reč trávy...
Výťah
monotónne bzučal. Opretá o nechutný tyrkysový laminát cítila pod lopatkami
mierne vibrácie, dosť podobné tým, čo jej preliezali telom pri vizualizácii
toho, čo, nech sa snažila akokoľvek, akosi nedokázala vytesniť z mozgu.
Pocit, že stojí
na opačnej strane barikády, kam sa bežný čitateľ nemá veľkú šancu dostať, že osobne, hoci len letmo, len pár sekúnd, len okamih...
pozná autora, aj keď nie dielo, až na tých pár riadkov, čo ju opantali viac,
ako si trúfala priznať, ten pocit nútil ju do bláznivých asociácií a nebezpečne vťahoval
do osídiel tajomných konšpiračných teórií, čo by bolo, keby...
Posuvné dvere
vo výťahu obrovskej mestskej knižnice poslušne zanôtili svoje Pśśśss... a vpustili ju do oddelenia beletrie.
- Prestaň, to šteklí! – pomrvila prstami, ale
nie veľmi, len tak, aby jej noha zostala bezpečne zahniezdená v jeho dlaniach.
Pozrel pred seba. Videl len špicatú strechu akejsi
obrej knižky. Aspoň že múrmi objektu boli prsia. Tie nevidel. Strecha bola z kvalitnej
krytiny a zaľahnutá navyše jej spokojne odpočívajúcimi dlaňami na oboch protiľahlých stranách. Kdesi na
horizonte sa ešte matne črtal dvihnutý nos, pred ním brada. A vzadu cez opierku
gauča sa valil vodopád rozpustených vlasov za labužnícky vyvrátenou tvárou.
Užívala si masáž.
Rád sa díval, ako sa jej nozdry chvejú pri
každom hlbokom nádychu, akonáhle zmenil intenzitu vlastných pohybov.
Opäť bral po jednom každý z jej prstov,
chvíľu ich pozorne, nevynechávajúc ani milimetrík hnietil, ohýbal do strán, či
otláčal do nich vrstevnice svojho palca, aby jeho hranou následne prešiel po
obvode všetkých, do každej priehlbiny, až na dno, pozdĺž celej nohy a oblúkom mäkkej oblej päty, skrz
členky, cez priehlavok späť k nedočkavým prstom, čo sa priam tešili na ďalší
okruh. A jeho tešilo, že ju to teší, lebo ústa, odkedy sa jej rozvlnili,
zostali tak.
- Chodidlo vraj predstavuje zmenšený obraz
ľudského tela, kde každá plôška zodpovedá niektorému z orgánov, oblastí...-
zatlačil dlaňou a prižmúril.
Márne. Body, ktoré ho z "orgánov a oblastí"
zaujímali, viditeľné neboli, tobôž, aby ich na prvý pokus vedel stimulovať. Masér - amatér, ale aspoň trpezlivý.
...ale...ak by trošku, trošilinku zvýšil hodnoty
seizmicity a spôsobil malé tektonické zemetrasenie v oblasti jej
doteraz zomknutých kolien, videl by až do budúcnosti.
- Prestaň sa flákať, už mi tŕpne noha, poštuchala
ho pod rebrami prstami druhej, zachumlanými v hrubej štrikovanej
ponožke, ktorá ešte len čakala na slastnú masáž.
Zintenzívnil tlak, ale očividne sa jej to
stále rovnako pozdávalo.
- Vieš,
že starí Číňania považovali chodidlo za „druhý mozog“? - rozpohyboval prsty
akoby písal na stroji neznámu šifru a odovzdával signály vopred určeným
adresátom na druhej strane jeho pohnútok.
- ...a si si istý, že chodidlo? – zašepkala lascívne
a nohu doteraz výstražne zabodnutú pod jeho rebrami zošuchla na iné
miesto, kde stačilo len jemne, nenápadne sa pohniezdiť...
Epicentrum. Ohnisko. Bod zlomu...seizmické
vlny nenechajú na seba dlho čakať...Nábehový čas – takmer nepostrehnutý.
Škála Richterovej stupnice nestačila na
následné zemetrasenie, čo sa jej prehnalo po nohách, kam len jeho ruky
dočiahli. Bolo mu jasné, že meridiány, ktorými prúdi jej energia sú totožné s jeho,
len čo mu zakvačila prsty do košele na ramenách a zorientovala smer
očakávanej vlny.
Na streche by sa neležalo práve najpohodlnejšie,
sfúkol ju do hlbín pod sedačku, ako dôsledok tektonickej činnosti, spôsobený
nevratným posunom horninových blokov na tektonickom zlome a následným vyžiarením seizmických vĺn, pričom dôjde k odstráneniu napätia, ktoré bolo nahromadené
na zlome a v jeho okolí...
Bzzzzum...zatrepotala
ďalšia stránka bezmocne nohami a následný ortieľ bol viac, ako devastačný.
Všetky kosti zlámané na dne priepasti pod krbom.
- Z takýchto
idiotských paralel sa raz dovraciam aj sám! – znechutene odtlačil masívnu
stoličku a radšej opustil miesto činu, aby zas nemusel o pár hodín
hľadať všetko, čo bolo kedysi na písacom stole, v oblastiach, kam to po
leteckej katastrofe pristálo.
Zhlboka sa
nadýchol, pozrel kdesi hore do stropu, dolu do dlažby. Nič.
„Naozaj už nie
som schopný podať takéto čosi uveriteľne? Tak...tak obyčajne?...ľudsky?“ zakýval
sám nad sebou hlavou a pohľad mu padol na poslednú guľu pod ústím krbu.
- Tak je to
teda...- zanôtil, kývajúc si vo vzduchu ukazovákom, ako metronónom, vidiac raz
z jednej, raz z druhej strany, jej ladne ohnutú postavu. – Zlodejka je
to, vreckárka...- spomenul si, ako dôrazne tlačila ruky do vreciek kabátika, keď
sa zmätená vystrela, aj výraz tváre, aký pri tom mala.
Smial sa.
Slobodne, bez rozpakov. Akoby bol pri čine prichytený on, nie ona...
Zatiaľ nie...
domiceli
zaujímavé prelínanie medzi jednotlivými časťami príbehu :) Belle bude pravdepodobne v knižnici hľadať nejakú jeho knihu, mýlim sa? :)
OdpovedaťOdstrániťHmm, kyvkajúci metronóm... bude tento ff este aspon trosku lepsi?? :) Ps.: aj ymtak sa mi pacilo!
OdpovedaťOdstrániť