Rumbelle
5. kapitola
Reč trávy...
Mal pocit, že
ešte aj tá lyžička sa s nechuťou striasla, keď ju ponoril do už na pohľad
nechutnej žbrndy s retiazkou vyšumených bublín po okraji. Párkrát ňou
zakrúžil, aby sa cukor na dne rozhýbal, ale vyťahujúc výsledok, čo stále smrdel
polotovarmi, k tvári, znechutene sa odtiahol a zagánil na úbohú, za
nič nemohúcu šálku.
- Parom, aby
vzal to sprepadené počasie! – zaprel ruku o priznané tehly poloblúku nad
miniatúrnym kuchynským oknom a prižmúril oči smerom von, kde sa mlelo všetko možné, ale vidno to
cez hustým lejakom zaliate sklo okna nebolo.
Celé prúdy, jeden
cez druhý, liali sa po tablách a vytvárali prelínajúce sa pruhy, ako sivé tyče
väzenskej cely, za ktorú sa v najbližšom čase nedostane.
Syčanie zvyšného
vyprskujúceho nápoja v malom oplieskanom hrnci, čo zabudol zložiť z platne
kachiel práve zalialo pripaľujúcu sa kuchynskú utierku a naplnilo mu nozdry
zmesou prevareného skysnutého vína, neidentifikovaných korenín a zotletých
nitiek handry.
Mdlo sa zahľadel
na rozrastajúcu sa hnedú čmuhu, čiastočne obhorenú, čiastočne sfarbenú vínom,
kým zachytil nezasiahnutý kúsok zničeného vechťa a neodtiahol kalamitu radšej
na kraj.
Varené víno sa
skrátka robí z kvalitných produktov, nie systémom, čo špajza dá. Uzavrel
dnešnú večeru a vtiahol do izby vyhriatej sálajúcim krbom, nech sa
ohreje aspoň telo, keď už nič teplé v žalúdku dnes mať asi nebude...
Dvere
chvíľu lomozili nástojčivým dobýjaním, kým sa konečne rozprskli a dnu sa vovalilo
stmavnuté, nemé, a predsa hlučné klbo,
z ktorého sa až po chvíli narážania o steny i kusy nábytku, horko-ťažko
rozmotala dvojica ľudí, čiastočne ešte navzájom zlepených pruhmi vlasov, perami a roztratenými
pažami, ako lepiacou páskou.
Chodbičku zaplnil roztopašný smiech v dutom
dvojhlase a prúdy vody stekajúce zo zvrškov, čo už nevládali vstrebávať
nádielku, ktorou ich dnes obdarilo nebo, kreslili po zemi pokračovanie obrazov,
za ktoré by sa nemusel hanbiť ani pán Pollock.
Snažil sa z nej rýchlo zvliecť kabát,
ale prisatý o pribuchnuté dvere a o nahé ramená, vzpieral sa, navyše
ona sa pokúšala o to isté, ale ani jeho zvrchník nebol ochotný vzdať sa
rozpohybovaných ramien konajúcich v protismere.
Kým pochopili, že ich snaha vyjde nazmar a telá
sa už dožadujú tepla, zamokrili celú minichodbičku mapami dažďa vtlačeného do
stien sokla, dvier, koberčeka i jeden do druhého, trúc sa o všetko dôsledne
a bezmyšlienkovito, akoby každý okamih, kedy necítia telo toho druhého na
tom svojom, zabraňoval im v dýchaní
a znemožňoval prežitie.
Skrehnutá na kosť našla v sebe silu
odtlačiť ho a otočiť sa mu chrbtom, aby mohol konečne zvliecť z nej totálne
premočený kabát. Potom sa radšej rýchlo zvrtla, a spacifikovala mu ramená
dopoly stiahnutým tým jeho, lebo pokúsiť sa vyzuť si najskôr šnurovacie topánky,
by dopadlo inak, než primárne.
Opäť sa rozosmial jej obranným konšpiračným
plánom, vopred si istý aj tak istej výhry, len o mieste činu ešte váhal.
Nechal ju odbehnúť aj obutú, koniec-koncov,
hromžila vždy za to iba ona sama. Asi si uvedomila, že vytieraniu podlahy sa dnes aj
tak nevyhne.
Zhrozene sa zadíval sám na seba v oprskanom zrkadle a ani
zatiahnutie vlasov kdesi dozadu nepridalo mu na pôvabe. Tvár prerytú vráskami i nevyschnutými kvapkami stečenej vody mu rozmočil nečas,
ale v očiach žiaril jednoznačný ohník...Vedel, kde nájde rovnaký. Len sa poponáhľať, aby oba príliš nevychladli...
Našiel ju už bosú, v tureckom sede, schúlenú pod radiátorom,
okupujúc si jeho teplé rebrá celým, nadoraz pritlačeným chrbtom.
Okolo nej sa začínal šíriť pach odparujúcich sa sušených
vecí, ako keď sa kedysi dávno, ako deti, vracali zo sánkovačky a všetky tepelné
telesá v byte zahádzali oteplovačkami, čiapkami a šálmi, dokonca
rukavicami s celými hrudami nevytraseného snehu, čo razom spriesvitnel a topiac
sa, stekajúc po gamatkách či radiátoroch páchol tak zvláštne. Páchol prežitým dobrodružstvom.
Zložil sa vedľa nej, ale rýchlo sa preklopila,
sadnúc si obkročmo na neho a pritlačila ho o pruhy horúceho radiátora, aby
sa čím skôr aj sám zohrial.
Vošiel
jej dlaňami pod top a nahmatal miniatúrne stále teplé preliačiny,
symetricky rozložené v pásoch pozdĺž chrbta.
- Ten väzenský motív ti tuším pristane...škoda
ho schovávať...- zhodnotil, kým stiahol z nej stále vlhký zvršok a zaboril
si tvár do priehlbiny medzi prsia, ktorá napriek tomu, že nebola doteraz opretá
o rebrá radiátora, zostávala stále horúca, nechtiac ochladzovaná len jeho hustými,
polodlhými mokrými vlasmi, do ktorých sa vryla, aby ju tlak nevtlačil až dolu,
na jeho ostré kolená.
Posledný úder.
Iba akési poleno
malo odvahu zrútiť sa v rovnakom čase z nakladenej kopy, vyprsknúť
zopár iskričiek a zmĺknuť...
V izbe zostalo
ticho. Automaticky pohliadol k vchodovým dverám a hoci tiene
presvitajúce cez vitrážové presklenie bláznivo tancovali na chodbičke, v divom
tanci, do ktorého ich nútil vietor vonku, boli to len tiene konárov.
Tie na jeho dvere
nezaklopú...
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára