RUMBELLE - Reč trávy... 4. kapitola

Rumbelle

4. kapitola

  Reč trávy...

      Ešte raz privoňala ku kabátu, kým ho na chodbičke zvliekla, či nerazí tou prapodivnou potuchlinou, ktorá sa zo starých domov nedá len tak ľahko vystrnadiť. V tamtom bola zrejme definitívne prihlásená na trvalý pobyt s nárokom na všetky možné benefity z toho vyplývajúce. Zápach, vlhko, chlad a zvláštna zmes hniloby s plesňou vyzrážaných na povrchu jednotlivých artefaktov, čo ani tak neobťažovala, skôr nútila zatvárať oči a predstavovať si nekonečné zástupy rúk, ktoré sa ich denno-denne dotýkali. Prešla dlaňami po rukáve kabátika.

  Pod manžetou zašuchotal inak. Spomenula si. S pokyvkávaním zaliezla do vrecka a vytiahla odtiaľ zhužvaný kus papiera. Automaticky ho dvihla k nosu.

  Nie, toto nebola starina polorozpadnutého domu. Voňal ako klasický list papiera. Ako kniha, ktoré tak milovala a ktorých vôňou sa nikdy nevedela dostatočne dosýtiť.

  „Fajn, roztápam sa tu už aj nad obyčajným papierom na podpaľovanie triesok...“ vyčítavo proklamovala celulózovej guli a hľadala, kde by ju zastrčila, lebo ísť do kuchyne k smetnému košu a absolvovať celý pravidelný uvítací otcov ceremoniál, denno-denný, sa jej práve teraz nechcelo.

  Odkedy museli zmeniť bydlisko, staral sa do nej viac, ako bolo treba. Už sa opäť začínala cítiť ako malé, nesvojprávne decko, hoci prah dospelosti prekročila. Len nedávno síce, pravda, ale...ale nič.

  - Pokiaľ bývaš pod mojou strechou, tak si zaslúžim, aby si ma aspoň prišla pozdraviť...a nie rovno zaliezť do svojej detskej, alebo sa zas niekam nenápadne vypariť!...- ozval sa siahodlhý preslov z kuchyne, ktorý si zrejme mal dostatok času, kým sa vyzúvala, pripraviť.

  - Ahoj, oci. – prekrútila očami, naštelovala v zrkadle úsmev a pripravená na kázanie, stlačila dobrovoľne kľučku dvier.

  - Zas nejaký šek? – zamračil sa na hrudu papiera v jej ruke.

  - Nie, nie, to je...moje. Doučovala som spolužiaka z francúzštiny a toto...začala papier narovnávať...- ale zháčila sa, čo to vlastne trepe aj robí.

 - Hmmm, venoval ti báseň, ale ako vidím, nepáčila sa ti. – žmurkol na ňu trošku posmešne otec a vrátil sa k umývaniu riadu. - ...poznám ja tie vaše doučovania...- začal s náznakom úsmevu, ale skončil s dosť kyslým výrazom, ako voda z kvasených uhoriek, odtekajúca výlevkou,  po ktorých zavárací pohár práve vymýval.

  Všimla si, že druhá strana, ako ju otec nenápadne, ale  ironicky upozornil, pre ňu doteraz nezaujímavého papiera, je naozaj popísaná. Dokonca na stroji. Hej, hej. Bol v tej miestnosti starodávny písací stroj. Hneď jej bol podozrivý, ale zas super moderný počítač najnovšej generácie by v tom interiéri pôsobil ako päsť na oko. Takže majiteľ má ďalší bod k dobru za konzervatívnosť a nekonvenčnosť. Veď kto už len dnes používa písacie stroje namiesto PC.
  To nevyzerá na úvodník ani výklad...

   …Spolupatrične mlčali, telá sa im zosúlaďovali. Nádychy a výdychy v jednom rytme, nepatrne kolísali ich spredu-dozadu v sotva postrehnuteľom pohybe…

  - Ty ma, ako vždy,  vôbec nepočúvaš, Belle! Pýtal som sa, koho si to vlastne doučovala. – zopakoval zrejme svoju vetu otec.

  - Neala, – natiahla papier v celej jeho dĺžke,  oči jej prebehli text a  padli na posledných pár  riadkov.

  …Zeme ich tiel sa pohli a presúvajúc vrstvy ticho, mlčiac a dorozumievajúc sa len dychom, spomalene jednu cez druhú, premiešavali sa navzájom, kým spokojné s výsledkom, doľahli ako celok do zmätenej trávy, zavŕšiac jej deň nečakanou tsunami, pod ktorou skončila uväznená...

  - Nie je to syn, toho čudáka, čo býva tri míle od mesta v takej polorozpadnutej chatrči? – zastavil otec prúd vody a odprskával ruky kol-dokola.

  Popamäti nahmatala utierku a podala mu ju.

  - Náhodou je to prekrásna, stará usadlosť v neoromantickom štýle, na spôsob stredovekých majerov...- vysvetľovala, ale mozog jej len súhrou náhod vyberal správne slová z depozitu, lebo značná jeho časť bola zamestnaná dokrčeným papierom.

  - Vraj je to nejaký pisálik, ale zrejme nie moc slávny, keď žije na takom Bohom zabudnutom mieste. Navyše rozvedený a vraj si ľúbi uhnúť...tak si myslím, Bellinka, že... – znechutene sa díval na utierku starý muž vo vyťahanom tielku, pri predstave, že ju bude musieť použiť na tie stohy riadu, čo si práve naumýval, lebo v slabej chvíľke dcére zakázal mu pomáhať.

  Musí sa hlavne učiť. Chce z nej mať „pani ešteneviečo“ ale určite  s diplomom.

  - Rozprávaš už ako stará Blašková.! – vyletelo z nej. - Ako môžeš človeka súdiť podľa hlúpych rečí, čo sa o ňom šíria?! – začala s obhajobou, hoci ktorákoľvek spomienka, na chlapa, ktorého ohováral,  pripisovala body skôr otcovi.

  - Ako sa to so mnou bavíš?! – vytrhol jej papier z ruky, aby jej videl do očí a prebodol ju pohľadom.

  Skrútila pery dovnútra. Až teraz si uvedomila, že veľmi rýchlo od Neala pochytila jeho nevhodný, dehonestujúci spôsob rozprávania sa s autoritami. Otcovi však jej sklopený pohľad, ako ospravedlnenie stačil. Miloval svoju jedinú dcéru nadovšetko.

- Šak preto! Šak preto... a teraz sa choď okamžite učiť! -  namieril rukou s papierom smerom na jej izbu.

  Nenápadne mu ho, s pocitom patričnej kajúcnosti, jemne vytiahla z polomokrých prstov, za čo si vyslúžila ďalší zamračený slovný preplesk.

  - Ako vidím, nejaký vzácny lettre d'amour...- pohrozil jej dvihnutým prstom.

  Fúúú...hlavne, že to nezačal čítať...“ odpadol Belle kameň zo srdca a prášila rýchlo preč z dohľadu.

domiceli