RUMBELLE
Prebúdzanie
máp
nadviazanie na
ff ZRKADLENIE
14. kapitola
Svetlo...
V ruke,
keď uvoľnil a roztiahol prsty, mu zažiarilo krásne, krvavo-červené srdce. Neveľké,
tĺklo ako splašené, sotva prebudené vtáča v hniezde Bae dlane.
- Ale to je...ako si sa...k nemu...veď bolo...- habkal Gold útržky myšlienok, pochopiac, čo za
dar to má jeho syn v rukách.
- To je dlhý príbeh, otec. Ako som povedal, ja som ho vymenil...za
teba...- povedal trochu previnilo. – Spýtaj sa Hooka, ak si ho neposlal ešte do
večných morí...Má na tom svoju...povedzme zásluhu... – natiahol dlaň a podával
krehký poklad otcovi. – Verím, že ty vieš, ako ho dostať tam, kam patrí...-
začal.
- ...aby ťa to malé zvieratko nedohrýzlo! – dokončila za neho Emma,
držiac dievča, čo sa k nim práve, iste s nie najlepším úmyslom, zvierajúc
v oboch rúčkach veľké, ostrým zrkadlovým zubom ukončené črepy, nenápadne
plížilo, za kapucňu.
- Už aj ma pusť! Nechcem nijaké sprosté srdce! Je mi bez neho dobre! –
mykala sa a ziapala, metajúc rukami.
- ...ale nám nie, drahá .- usmial sa Gold a presne mieriac, vtlačil
ho dcére rovno do hrude.
Dievča vykríklo a nebyť Emmy,
čo ho zachytila, zrútilo by sa na zem, ako podťaté. Bae k nej okamžite
priskočil, kráľovná spravila pár krokov dopredu, len Gold zostal spokojne stáť.
- Spí. Nechcem...teda skôr chcem, aby sa prebudila až vo svojej vlastnej
izbičke, doma, aby ako prvé videla tváre ľudí, čo ju nadovšetko milujú a poznala,
čo je to skutočná rodina. – vysvetlil prekvapeným prítomným, obávajúcim sa o dievčatko.
Kráľovná povzdychla.
- Pokojne príď i ty. Niekedy. – obrátil sa ku kráľovnej. - Kedykoľvek, v zime, myslím. Si pozvaná,
hoci...jej výchovu, ak dovolíš, ti už nikdy do rúk nezverím. Ale môžeš ju
trebárs učiť kresliť...prstom na okná, stavať snehuliakov, prípadne
pískať...ale neopováž sa mi ju ťahať za komín, pani meluzína. – zatiahol ironicky,
ale úprimne.
- Je mi ľúto Belle. – odpovedala mu súcitne snehová kráľovná.
- Každá mágia niečo stojí...- sťažka, dvíhajúc opatrne dievčatko zo zeme
skonštatoval Gold a smutne sa na svoj
náklad pousmial. – Musíme ísť, vážení. Nemôžeme vás teraz vziať so
sebou...nemáme už veľa času...- porúčal sa a s dievčatkom v náručí
zmizol v červenkastom dyme, skôr, ako ktorýkoľvek z nich mohol
zaprotestovať.
Bae pozrel na kráľovnú, nenápadne si utierajúcu oči, potom na Emmu, čo
opäť vstrebávala nový kúzelnícky kúsok, ktorého práve bola svedkom.
- Požičala by som vám svoje sane,
ale kone...viete, Peu im trošku poškodila podvozky, sú momentálne mimo
prevádzky, kým dorána neprimrzne a neobnovia sa im primárne funkcie...Budete,
žiaľ, musieť po svojich. –
ospravedlňovala sa biela žena.
- V pohode, malá prechádzka
premrznutým lesom nám iste prospeje, však Neal?! Má mi toľko toho
vysvetľovať...- prižmúrila oči smerom k mužovi, čo sa okúňal dvihnúť tie
svoje zo zeme a pozrieť sa jej priamo do tých jej.
- Naozaj, mám syna? – skúsil opatrne.
- Nemáš nič! – odvrkla mu priamo. – Obaja sme
zlyhali a bude záležať len na ňom, či nám niekedy odpustí. – doložila a pohla
sa k východu k jaskyne.
Díval sa za ňou smutne.
- Henry má srdce. – pristúpila k nemu kráľovná. – Dobré srdce. Len
je trochu zranené. Na to je najlepší čas a hlavne láska. Veľa, veľa
lásky...- pousmiala sa smutne, vyprevádzajúc svoju návštevu, uvedomujúc si, že zostane opäť sama.
Vykročil, ale po pár krokoch sa obrátil.
- ...tá kliatba...Belle...naozaj je všetko stratené? –
- Obávam sa, že hej. Nikdy som sa nezaujímala o spätné kúzla,
neviem jej pomôcť...sama sa rozhodla...obetovať sa. - nadvihla a zas spustila ramená. - A zákony mágie sú v tom
prípade neúprosné. Každá má svoju cenu... a platia rovnako pre smrteľníkov, ako
pre nás, čarodejníkov. Ani tvoj otec, hoci je najmocnejším zo všetkých nás
známych, s tým nič nenarobí...- krútila záporne hlavou do strán.
- Zomrie?! – zazúfal si muž, čo sa zrazu cítil ako malý chlapec a videl
pred očami obrázky z pradávnej minulosti, kde ešte on, otec a Kráska boli
spolu šťastní...u nich doma, v Začarovanom lese.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára