RUMBELLE
Prebúdzanie
máp
nadviazanie na
ff ZRKADLENIE
12. kapitola
Ticho...
Načúval a kráčal opatrne, hoci sa ponáhľal. Už nič mu nebude stáť v ceste.
Nesmie. Nemôže. V ušiach mu doznievali Hookove výčitky, ale dvere do útrob
mal dostatočne zapečatené, aby ho zbytočne nerozptyľovali city, spomienky, ani prípadné,
z najhlbšej pamäte, vytiahnuté poryvy, schopné trieštiť mu odhodlanie
vzoprieť sa konečne osudu a vydobyť si pre seba a svoju rodinu právo
na šťastný koniec.. Teraz potreboval byť silný!
Prievan a šum ho viedol neomylne a presne na miesto, kde doteraz stále pritajené postávali dve nerozhodné siluety. Muž a žena.
V mozgu mu predsa len zarezonovalo, že Emma menom oslovila jeho
syna. Síce iným menom, ale naisto ho pozná. Odkiaľ?! Čo ich dvoch spája..? Prečo o tom
netušil?
Akoby vnímala jeho poryvy, otočila tvár smerom, odkiaľ prichádzal. Po
nej tak učinil aj Bae. Na neho sa letmo usmial. Ešte bude čas zvítať sa.
Pozrel úskokom na Emmu, či sa ho náhodou nepokúsi spacifikovať,
zastaviť, prípadne presviedčať, že zákon je tu ona...
Nemala nič z toho v úmysle. Popravde všetko naraz, ale dnes je
zvláštny deň, poddá sa mu a zostane v úlohe nepriznanej
pozorovateľky. Aj tak nemá zbraň, putá ani zatykač. Ani chuť doťahovať sa s nervóznym,
večne cholerickým, ufrfľaným Goldom.
- Zostanete obaja tu. Nechcem, aby bol Bae vystavený nebezpečenstvu. –
urobil jej miernu poklonu, akoby ju žiadal o službu, uznávajúc tým určité jej kvality.
- Som dospelý, môžem za seba rozhodovať sám! – zagánil na neho muž a stal
si mu chrbtom.
- Ak ide o únos, respektíve, ak je únoscom tamtá žena, bude zrejme
potrebné vyjednávať. Máte s tým nejaké skúsenosti?...lebo ja hej. –
ponúkla sa Emma a dvihla sebavedomo kútik úst.
Zamračili sa na ňu obaja.
- Budete sa ešte dlho dokárať, alebo konečne zaklopete na moje dvere? –
ozvalo sa znásobené ozvenou zo stredu dómu, hoci žena na diváne sa neunúvala ani len zložiť
únavou, či nudou podopretú hlavu, vstať, a vyjsť im v ústrety.
Trhlo nimi, zabodli pohľady jej smerom, ale ťahalo ich kúsok bokom, kde
sa práve vzpriamilo malé dievčatko s poblednutou tváričkou, bez akejkoľvek
mimiky.
- Prišla ti návšteva, Peu. Otecko, braček a...vy budete zrejme nevesta
čakateľka, slečna Emma, ak sa nemýlim. Henry miluje sneh...možno by podobne
miloval aj svojich rodičov, keby...- odmlčala sa a ľútostivo pozrela na
maličkú, ktorej sa kútiky úst začínali kriviť do škaredej grimasy.
- Čo to táraš?! Týchto úbožiakov nazývaš mojou rodinou?! Pch!...Nikdy! –
zohlo sa dievča, nabralo do dlane úlomky zrkadla a vyšmarilo ich proti
trojici, čo prekvapene stále postávala v štrbine vyústenia jaskyne.
Snehová kráľovná čriepky spomalila, nechala chvíľu krútiť sa na mieste,
kým im obrátila smer a vrátila ich do kopy pri nohách dievčatka.
- Máš na svedomí už dosť premárnených životov, moja malá...vždy, keď som tvoju prchkú
vzdorovitú náturu neustrážila... Je čas začať s tvojou prevýchovou... -
hovorila pomaly, unavene, sklamane.
S povzdychom konečne vstala a pohla sa ku skupinke, čo sa odvážila
vojsť dnu, do útrob obrovského bieleho dómu.
- Trhni si vlečkou, ty stará nudná meluzína! Pokazíš mi vždy každú zábavu!...Nič
mi nechceš dopriať! Ty lakomá skrblica! Bodaj si primrzla a zavialo ťa,
tam kde si...! – vykrikovalo dievča a pokúšalo sa hádzať úlomky skla, ale
končili jej pod nohami, začarované obranným kúzlom.
Goldovi sa nad koreňom nosa zjavili hlboké ustarostené vrásky.
Ľadová kráľovná sa zhovievavo usmiala a mnúc si ruky jednu o druhú,
akoby sa chcela ospravedlniť už svojimi pohybmi, hľadala vhodné slová.
- Nesmiete sa na ňu hnevať...nemyslí to vážne...je to...je to len malé
dieťa...nevie, čo hovorí...- skúsila a ukázala pohostinne na kreslá, čo
sa tu zrazu zjavili, ponúknuc návštevu. – Môžem vám poskytnúť iba ľadový čaj,
prípadne sladkú javorovú drť...- luskla a stôl sa zaplnil orosenými pohármi so
spomínanými mokmi.
- Neprišli sme na zdvorilostnú návštevu...-
zmohol sa na vetu Bae a pohol sa k sestričke.
- To by som neriskovala. To dievča...žiaľ,
nemá zľutovanie...- stopla ho kráľovná a znovu ponúkla miesto na sedenie.
- Čo si to s ňou porobila?! – konečne našiel
reč aj Gold. – Veď...veď sa správa ako.. – nenašiel slovo, hoci tých škaredých
mu mozog priniesol na jazyk bezspočet.
Ale ide predsa o jeho dcéru. O jeho
a Belle...To maličké, sladké, bezbranné dieťatko...
- Podľa mňa, je vám dosť podobná, pán Gold. –
ozvala sa sarkasticky Emma, ale stíchla, prebodnutá jeho nevraživým pohľadom.
Kráľovná sa usmiala. Vstala a podišla k Emme.
- Nechápem to. Aj vášho syna Henryho cez desať
rokov vychovávala zlá kráľovná. Regina je jednou z najhorších v našom
svete, jej povesť ju dokonca predchádza a skutky sa spomínajú len pošepky,
takú hrôzu naháňajú...a navyše koluje v tom chlapcovi aj Rumpelstiltskinova
krv, a predsa...je to milý, slušne vychovaný chlapec. Má spôsoby, gráciu,
noblesu, pre každého úsmev...- zadívala sa na dievčatko, ale po každom slove, nenájduc z neho
ani štipku v povahe Peu, zostávala nešťastnejšia a skleslejšia. –
Snažila som sa. Dopriala jej všetko...všetko, čo som kedy videla v rodinách.
Všetko, čo matka môže dať dieťaťu a...- ukázala bezmocne na výsledok svojho
snaženia a dolu lícom sa jej spustila slza, zamrzla a cinkla o podlahu.
Až teraz si všimli, koľko ich tam je
narozsýpaných. Malých guľatých svedkov jej zlyhania...
- Henry je...?! -
Gold dvihol prst, kýval ním do strán, raz
ukazujúc na syna, raz na Emmu a vidiac ako sa tá zapýrila a sklopila zrak,
ako odpoveď mu to stačilo.
Prekvapenému mladému mužovi opodiaľ však nie.
domiceli
zaujímavý vývoj udalostí aj charakterov postáv z minulosti :) meno pre maličkú- Peu prinieslo spomienky na staré FF :) zarazilo ma však ako sa správa, ale páči sa mi ten detail tých sĺz zlyhania :)
OdpovedaťOdstrániť