Rumbelle - KLOPOTANIE 5. kapitola VÝDYCH

RUMBELLE

Klopotanie

nadviazanie na FF MOIRY

V. BONUSová kapitola

Výdych...

   Prekročil prah hlavného vchodu a striaslo ho od zimy i zápachu. Chrám už bol preplnený, v siedmy deň bolo potrebné dať Bohu, čo je božie, bez ohľadu na to, v akom stave sa ocitlo telo po včerajších zábavových orgiách. Starí, mladí, vyspatí, malátni. Aj keď vonkajšia schránka sa bude bylinkovými odvarmi, obkladmi a nadávkami vykutranými v inak alkoholom vymytom mozgu zotavovať ešte pár dní, liečba pre dušu bola naplánovaná na skoré nedeľné ráno. Koho by dnes nevideli, ten by si to vyžieral počas celého nasledujúceho roka, ako vyvrheľ a bezbožník, s ktorým sa neradno zahadzovať, ale brýzganie náležite povolené. Žiadne milosrdenstvo...

  Pohodlne usadené staré matróny a ich právoplatné polovičky v teplých huniach a kožuchoch, pripomínajúci utľapkané obrie stohy ďateliny, spokojne podriemkávali v laviciach, dospávali s priateľmi a rodinou preflámovanú noc a výdychmi vypúšťali pozostatky posledných, po okraje naplnených, nepočítaných krígľov, kým ich ženy s vráskami rátali, či jedlo vystačí ešte k obedu, i večeri, i na cestu či nenaložili, nenapiekli, neuvarili a vôbec či je doslova nadbytok toho či tamtoho, aby ich príbuzní neohovorili.

  A mládež, ledva stojaca na nohách po tancovačkách a pitkách sa radšej chúlila do vlastných klbiek, aby dlhé hodiny kázní a náležitostí okolo toho vôbec ustáli, lebo miesta na sedenie neboli určené im.

  Interiér chrámu už nikoho nezaujímal, zato prišelci, čo aspoň v čas hodov prišli ponavštevovať vzdialených príbuzných, stáli za kradmé i nápadnejšie pohľady. Zvlášť tí bohatší, čo už museli mať puky na jazykoch od ohovárania, odosielateľmi úplne odignorovanej pomyselnej čistoty miesta na takúto činnosť, ktoré symbolizoval svojou duchovnou presýtenosťou ich svätostánok.

  Kostol bol malý, nemal vrchné ochodze, kde by sa mohli skryť pred zvedavcami, zápachom a tlačenicou, ale podľa písma svätého, pred Bohom si boli rovní, tak sa panstvo usadilo dolu, našťastie aspoň po stranách, ktoré im miestni zhovievavo nechali voľné. Lebo tak sa to odjakživa patrilo...

  Ozdobne vyrezávané lavice popri stene vpravo, vyzerajúce skoro ako malé tróny,  neboli ešte obsadené, zato ohovorené dostatočne, aj keď vzdialenú rodinu tunajšieho pána už roky rokúce v týchto končinách nikto nevidel.

  Dnes alebo nikdy. Ktovie, či sa tu ešte niekedy ukážu a bude možnosť vidieť ich honosné odevy a šperky, ich bledé tváre a povýšenecky dvihnuté nosy.

  Stal si tesne za dvere, kúsok od mramorovej sväteničky s hladkými stenami, rokmi a prstami celých generácií vyšúchaným, do leskla vyhladeným dnom, kde už takmer dochádzala svätená voda.

  Nemal chuť sa pretláčať medzi ostatných rovesníkov, hoci by odtiaľ lepšie dovidel na Milah v hlúčiku iných dievok, či sa ešte stále paprčí, a sťažuje sa im, že prišiel večer neskoro. Dlho sa strojila, kým mu medzi dvoma pohármi piva z mosta-doprosta nevysypala, o čom všetkom ju už za jeho neprítomnosti ráčili informovať jeho „dobrí“ kamaráti, rádoby očití svedkovia. Nezabudla patrične rázne pripomenúť, že jej pôjde oči vyškriabať, len čo zistí, kto to je a kde býva!

  Ješitne ho tešilo, že je objektom žiarlivosti, aj keď sa obával, že ak zistí, že šlo o takmer dievčatko, zostane aj u nej len na posmech.

  Nedávala mu svoju lásku okato najavo, ako iné svojim vyvoleným, len ticho trpela jeho prítomnosť spokojná, že ju, napriek chudobe, spájajú s niekým a nezostane teda na ocot.

  Včera vlastne prvýkrát prejavila vôbec aké také city, napriek tomu, že znamenali, že si s ňou  nezatancuje a cestou domov bude strúhať formu a hrať urazenú. Strúhala formu a hrala urazenú.

  Dokonca odmietla ísť zadným vchodom, pri ktorom sa často lúčievali dlhšie, než predtým trebárs prechádzali, či sa len odprevádzali od studne. Napochodovala si to rovno cez krčmu dozadu, kde s matkou bývali a občas vypomáhali, keď bol nedostatok ich práce a veľa tej v krčme.

  Ľudia sa medzitým tiesnili okolo neho, tlačili, súrali, prepchávali, aby si aspoň konček prstu stihli omočiť v sväteničke, nestarajúc sa, do koho strčia či drgnú. Pokiaľ šlo o chudákov, ako bol on, už vôbec nie.

  Až po chvíli si uvedomil, že z roztržitosti ani sám nevložil prsty do svätenej vody, tak sa to chystal rýchlo napraviť.

  Aké však bolo jeho prekvapenie, keď na povrchu mláčky narazil na iné prsty...malé, hladké, ženské.

  Vyštveral sa očami po nich cez drahocennú krajku okolo zápästia hore vyšívaným rukávom, cez prestrihnutie, odhaľujúce jemnú snehobielu košeľu pod hodvábnymi, striebrom zdobenými mašličkami až k výstrihu, z ktorého pred jeho očami vykvitla bledá jemná tvár.

  Dobre známa tvár...

  ...obrúbená lesklými hnedými kučierkami, vytŕčajúcimi spod kožušinou lemovanej kapucne plášťa, ktorú si práve druhou rukou skladala z hlavy, ocitnúc sa v chráme Božom.

  Cudne sklopila oči a nasledovala svoju suitu. Po pár krokoch neodolala a ešte raz sa obzrela, pozrúc sa mu smelo priamo do očí. Len úsmev, hoci veľmi, preveľmi chcela, sa jej vylúdiť nepodarilo. Neodvážila sa.

  S pootvorenými ústami hľadel na riavu bohatých, perlami a jemnou sieťkou zdobených vlasov, na drahej, lesklej látke plášťa, čo ju zahaľoval, kým nezmizli v dave, aby sa zas objavili na vyvýšenom piedestáli vyrezávaných lavíc, kde si po pár chladných zvítacích formulkách a gestách zasadla medzi dvoch starších, namosúrene pôsobiacich mužov, predstavujúcich najvyššiu vrchnosť v tomto kraji.

  Kostol sa rozšumel.

  Čas na bohoslužby.

  Mal chuť si nabrať zvyšky svätenej vody a pretrieť si nimi tvár.

  Mala čo robiť, aby svoj pohľad udržala v smere oltára a nie jeho smerom, kam aj tak, občas,  letmo zablúdil, uistiac sa, že ani jeho, oduševnelá kňazova kázeň dnes nezaujala...

domiceli