Rumbelle - KLOPOTANIE 4. kapitola NÁDYCH

RUMBELLE

Klopotanie

nadviazanie na FF MOIRY

IV. BONUSová kapitola

Nádych...

   Mala čo robiť, aby stíhala jeho dlhým krokom. Očividne sa ponáhľal. Ani nie tam, kam šli, skôr späť. To jej bolo úplne jasné... „Moje dievča...moje dievča...“ nedalo sa jej vytesniť z hlavy. Bude sa musieť vyspovedať z toľkej pocítenej závisti...

   V duchu sa modlila, aj aby už nikto nebol hore, nech sa neprezradí, kým vlastne je a odkiaľ sa to v takomto dezolátnom stave, pod rúškou noci, v doprovode neznámeho mladíka, vlečie. Hanbila by sa sama za seba. Aj pred ním. Za to, že podvádzala. A práve niekoho, kto jej pomohol... Radšej nech sa nikto nič nedozvie o jej tajnom „dobrodružstve“. Potriasla hlavou.

  Žmúrila do diaľky, či sa v okienkach na poschodí ešte svieti. S nádejou na presný opak.

  - Ty si im ušla, že?! – spýtal sa, všimnúc si jej nepokoj.

  Prikývla. Žiaden ďalší hriech...Načo sa vyhovárať a tváriť sa ako ...ako kto? Veľké dievča, čo má právo na trochu tej zábavy? Slečna, ktorá je už na vydaj, ale nikto to nechce vidieť?! Dáma, o ktorej priazeň by sa mali muži predbiehať a stáť v radoch a vôbec...

  Dupla ráznejšie, hoci by najradšej zastala. Čo zastala?! Obrátila sa a bežala späť.

  - Už je neskoro. Väčšina z nich je opitá a zábava bude spieť najskôr k ruvačke, ak nie aj k bitke, ako vždy...- skúsil ju upokojiť, akoby tušil, čo sa jej premieľa v hlave pod jeho šálom. V podstate nechápal tieto dievčenské pohnútky -  pretŕčať sa stoj, čo stoj pred ostatnými. Zdalo sa mu to nízke. Akoby boli tovarom. Na trhu. Z rečí rovesníkov mu bolo jasné, že ich tak aj berú. Kupci obhliadnu tovar, zistia skryté vady a budú sa dohadovať medzi sebou na cene...niekedy aj s tovarom. Najskôr sa minú dobre živené a dobre stavené, potom tie s kvalitnejšou vonkajšou výbavou a „postrojom“ a ostatne, minú sa všetky. Žiadna nechce zostať na ocot, žiaden doma pri materiach, čo vládnu celému domu. Takto na začiatku si máloktorý z nich uvedomí, že aj tak ide z dažďa pod odkvap...

  „Ale toho dažďa dnes už bolo dosť!“ utrel si mokré čelo a začesal prstami vlasy dozadu. Aj tak sa vyvliekli z nanúteného smeru a vrátili sa späť okolo tváre.

  - Mrzí ma, že ste kvôli mne zmokli. – povedala, akoby sama pre seba, ani sa na neho nepozrúc. Teraz nie, keď sa na ňu zahľadel on. Doteraz si ho tajne obzerala. Priznáva. Iba taký malý, maličký hriešik...

  Mávol rukou a pridal do kroku, aj keď cestička stúpala prudko hore. „Kam sa ponáhľa?!“ To nechcela. Čo už. „Moje dievča...moje dievča...“ Podkasala sukňu a snažila sa ho dobehnúť.

  Vývesný štít ich oboch zastavil.

  - Poznám zadný vchod. V krčme sú ešte hostia. Ak nechceš, aby ťa videli, poď za mnou. – pokynul jej a odsunul latku, ktorá spájala dva pri sebe postavené domy, ktoré vyzerali akoby boli jedným.

  Pretiahol sa úzkou štrbinou. Zízala z  nej nepriepustná tma. Zaváhala, ale keď sa k nej z tej tmy vynorila jeho dlaň, preglgla a vložila mu do nej svoju. Zaujímavé. Prší, ale jeho ruka bola suchá a teplá. Nie ako tá jej.

  Netušila, že ju hodnú chvíľu šúchal o vnútro vesty, aby ju nemusel podávať takú mokrú nielen od dažďovej vody, ale aj od potu.

  - Máš ruky ako žaba, dievčatko! – ohodnotil jej skrehnuté, ľadové tenké prsty.

  - Nemusíte ma hneď urážať, pane! – osopila sa na neho a ostentatívne vytiahla dlaň z tej jeho, váhajúc, či sa jej viac dotkla tá „žaba“ alebo to „dievčatko“.

Oľutovala to však. V medzere bola tma a on jej zmizol z dohľadu, aj z dotyku. A koniec medzery nikde.

  - Mladý muž,... hej,... kde...ste, ...prosím...? – zašemotila natrčiac obe ruky pred seba ako nevidomý.

  - Ani ja sa nevolám „hej“. – odpovedal jej rázne. - ... žabka...takto je to lepšie?! A ja som Rumpelstiltskin. - zmenil rétoriku, uťahujúc si z nej trošku, vidiac, že v duchu prská ako marcový ježko. Dlho sa necítil v spoločnosti ženy tak uvoľnene a...dobre.

  Natiahol sa dopredu a našiel jej ruku po tme aj sám. Tentoraz ju zovrel pevne, aby sa zas nevytrhla.

  Teraz ľutovala, že koniec tej medzery predsa len existuje.

  - Dajako to tu dôverne poznáte, pán Rumpelstiltskin. Dúfam, že sa neživíte nekalou, bohu nemilou činnosťou... Nie ste zlodej, však?! – pozrela na neho s vážnou tvárou, len čo sa za ním pretiahla von, ani nie na svetlo, zas do tmy, len už nie takej hustej.

  Čakala odpoveď.

  - Keď ti mám pravdu povedať, som zlodej. – pritajil hlas a šepkal tajomnejšie. - Vkrádam sa sem pravidelne. A dosť často...Tu totiž býva moja Milah...Ale nie, že to domácej prezradíš! – pohrozil jej druhou rukou, v jednej stále držiac jej pomaly odumierajúcu dlaň, ako veľmi ju stláčal.

  - Zachovám vaše tajomstvo, akoby bolo moje vlastné...- priložila si prst na pery.

  - Prepáč, musím ti to už povedať, či sa urazíš, alebo nie, ale si naozaj smiešna s tými tvojimi rečami. Hráš sa tu na pani. Nie si priveľká na takéto detské hry?! – zatriasol hlavou, až sa kvapky prichytené a zošmyknuté na konce jeho polodlhých vlasov rozprskli okolo, zasiahnuc aj ju.

  Hrdo sa vypla.  Konečne si všimol, že nie je malá! ...že už je veľká, že...je to jedno....opäť sa scvrkla.

  - Tam sú dvere, schody vedú na pavlač, po nej sa dostaneš k izbám. – navigoval len mykaním brady, lebo nervózne ruky  sa mu mleli jedna o druhú, akosi sa nechceli zbaviť malej rúčky v nich.

  Prikývla, s povzdychom, ktorý sa už nedal zastaviť, vytiahla dlaň z jeho, sklonila hlavu a chcela odkráčať.

  - Hej, pani žabka, vrátite mi, láskavo,  môj šál? – sparodoval jej patetické frázy, vystrúhal poklonu, skoro sa hlavou  dotkol zeme a keď ju zdvihol, až zasvietili jeho zuby v širokom úsmeve. Nebol posmešný. Bol to skrátka úsmev. Aký krásny úsmev...

  Ako ťažko sa z neho vymotávala. Ale musela. Z úsmevu i zo šálu...Ešte ho chvíľu stláčala v rukách, kým ho natrčila pred majiteľa.

  - Ďakujem vám, pane. Za všetko. Zostanem navždy vašou dlžníčkou. –skúsila mu pozrieť rovno do očí.

  - Nemám rád dlžoby. A „navždy“ je pridlhá doba, to mi ver, dievčatko.  Nikdy nesľubuj, čo nebudeš vedieť dodržať. – zatiahol vážne, zabudnúc, že ešte pred chvíľkou si z nej uťahoval. -  Bola si ku mne milá...nebývajú všetci...vážim si to. – pozeral inde, len nie na ňu. - Ale sľubujem ti, ak náhodou o rok prídete sem k nám  zas na hody, nájdem ti sám osobne tanečníka, čo ťa vykrúti, až sa ti na drevákoch podrážky zoderú! – vravel s rukou na hrudi, akoby prisahal, opäť sa snažiac odľahčiť situáciu, ale mysliac to tiež úprimne a vážne.

  Smutno prikývla. „To si nejaké tie dreváky budem musieť asi zadovážiť...“ preblesklo jej hlavou.

  Obzrela sa naľavo i napravo a prv, než sa stihol spamätať, bozkala ho úchytkom na líce a už jej nebolo.

  - Dievča, pobláznené...- zatriasol zas hlavou, držiac si to akoby páliace miesto na tvári a so zvláštnym, nejasným pocitom kdesi vnútri, vkĺzol do medzery medzi domami, v ústrety svojej Milah, čo sa ho už iste nevie dočkať...

domiceli