Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE 7. kapitola ODVRÁTENÁ STRANA SLNKA

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice

7. kapitola

Odvrátená strana slnka...

     Klopkanie na dvere úspešne ignoroval. Už z prvého "zásahu" majú aj tak dosť fotiek, aby zaplnili titulné strany na najbližšie tri dni, kým zdochne ryba a hosť. Tri dni a dosť. Aj so „slávou“. Nekonečno. Sedemdesiatdva hodín. Apokalyptických, pokiaľ začne dvíhať telefóny, aj so zvukovými a inými efektami.

  Pozrel na ten svoj, opäť vibrujúci pod dverami, kam po naplnení inzultujúcej úlohy odkväcol. Zrejme kvalitná, nezničiteľná značka. Pavúky a tento mobil prežijú aj po konci sveta. O tom bol presvedčený. Osemnožce vylezú a jeho starý mobil odvibruje výdych a bude nasledovať stopu.

   Načiahol sa po ňom, lebo aj zvrchu videl, že muž, čo mu volá, by mohol byť aspoň trošinku chápavým článkom v tejto bizarnej reťazi zúfalých náhod.

 Usmial sa do zeleného svetielka, spokojný pochválil mobil, nežne ho skryjúc do vrecka košele, ale stále opatrný, len odchýlil dvere.

   Naozaj tam stál.

  S kapsou krížom cez plece, ako večný vandrák, so začínajúcim strniskom a rukami hlboko vo vreckách priveľkých nohavíc, čo aj so zvyšným odevom vyzerali ako kostým z cesty okolo sveta za osemdesiat dní – (v jedinom tričku)... s pažami pritisnutými o trup, aby mu z nich nevypadli dnešné noviny, mračil sa kdesi doboku prázdnej chodby územčistý chlapík.

  Bola prázdna.

  Konečne.

  - Trochu som tu vyderatizoval. – pozrel na zamračeného muža vo dverách rovnako dokrkvaným ksichtom. – Ale ak by ti tí paraziti chýbali, viem, kam som ich poslal, stačí povedať a zachránim Josha od ďalšieho Ginniferinho preslovu o zodpovednosti. – ponúkol sa a drzo oprel o dvere, aby ich otvoril viac a  mohol sa vsúkať do izby.

  - Som rád, že si prišiel. – zatvoril pozorne za ním. – Aj keď, úprimne, niekto zo ženského osadenstva by mi iste  poslúžil lepšie, ale...- začal s vysvetľovaním.

  - Viem, viem...“O slúžení v tvojom zámku“ som už dnes čítal. – zdvihol Michael nad hlavu zrulované noviny a skúmavo hľadel na zamdletú krásku, ledabolo prehodenú v kresle. – Potrebujem s ňou súrne hovoriť. - otočil sa na hostiteľa.

  - Ja som rád, že konečne zmĺkla! – vybľafol a vytrhol mu jedovato plátok z rúk, skrkvúc ho do gule, ktorou následne opäť inzultoval s veľkým rozšmahom pedantne zatvorené dvere. Obľúbený terč. Aspoň pre dnešok. Hoci by si vedel predstaviť aj iný...nie, bol predsa gentleman!

  Michael na neho skúmavo hľadel a v očiach mal akýsi nedešifrovateľný smútok.

  - Aj tebe by už zadrbávalo, keby stráviš noc s touto živelnou pohromou! – ospravedlnil svoje gesto a zabodol ruky do pása, trochu sa ošívajúc. Keby nie je dospelý, obhrýza si teraz zádery na nechtoch. Do krvi.

  - Strávil si s ňou noc?! – vypleštil na neho oči hosť.

  - Ešte aj ty začínaj!  - vystrelil ruku a s prstami ďaleko jeden od druhého spravil ňou afektovaný oblúk pred tvárou. – Apropó! Neviem, čí to bol nápad nanominovať mi túto plošticu do súkromia, ale to ti hovorím, toto vám už tak ľahko neprejde! Prekročili ste všetky mantinely, čo som bol kedy ochotný akceptovať a ja to len tak nenechám! – rozohňoval sa čoraz väčšmi.

  Michael sa pokojne díval. To ho reštartovalo a rozzúril sa ešte viac. Už takmer kričal, nevyberajúc slová, obviňoval celý svet z necitlivosti, nedostatku slušnosti, neempatickosti, ľahtikárstva, ľahkomyseľnosti a bahnenia si v permanentnom detinskom zosmiešňovaní a strápňovaní a nezodpovednosti, nediplomatickosti a ďalších ne...ne...ne a vôbec.

  - Niekoho mi silne pripomínaš. – uzavrel hlbokým povzdychom jeho slovník negativizmov už nimi nadobro otrávený poslucháč.

  - Mne tiež... – ozvalo sa mdlo z kresla.

 Obaja muži na ňu pohliadli a zmĺkli.

  Ako prvý nastavil ruky pred seba v obrannom geste on sám. A začal cúvať, ako pred tsunami.

  - Chcel si s ňou hovoriť. Hovor! A nenechaj sa obľafnúť tými dúhovými očičkami, čo sa budú tváriť totálne nevinne, a nadôvažok naivne, akoby prvýkrát uvideli bicykel! – ponúkol hosťa.

  - Čo je bicykel? – zachytila opäť neznáme slovo.

  Pleskol si po čele, vyštartoval do kúpeľne, zabuchol za sebou a pustil vodu na plné pecky.

  - Zas to aj tu vytopí, ako moju izbu, keď mi predvádzal, ako sa napĺňa koryto na kúpeľ. – povzdychla, ako správna gazdinká a mračila sa na zvuk vychádzajúci spoza pribuchnutých dvier.

  Pozorne si ju obzeral.

  Keďže bol detailista, niektoré mu neunikli. Šaty, vlasy, vyjadrovanie.

   - Kto si? – spýtal sa rovno.

  - To je jedno. ...Tu ma všetci oslovujú Emilie... – nesnažila sa zaregistrovať jeho spýtavý pohľad. 

  On za dverami, rozčúlený do nepríčetnosti, ju nepochybne zaujímal viac. Ústa sa jej pod chvíľkou krivili do plaču a len ťažko zadržiavala rozrušenie.- Som Belle, dcéra sira Mauricea...- doplnila napokon.

  Zamyslel sa, vážny pozrel smerom, ktorý priťahoval jej zrak, zaváhal, kým vyrukoval s ďalšou otázkou.

  - Čo s ním máš spoločné? -

  - Mali sme sa brať...predtým, než...sa to celé...pokazilo. – odpovedala bez záujmu, stále paralizujúc dvere, ale dlaňou nahmatkala škatuľku na stole a posunula ju k mužovi s konečne normálnymi, zrozumiteľnými otázkami.

  Vzal ju do rúk a zamračil sa na ňu.

  - Chceš povedať, že je od nás? ...Od neho? ...-

  Konečne ho začala vnímať.

domiceli