Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE 6. kapitola NEVERÍM...

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice

6. kapitola

Neverím...

     Spoza pleca opatrne pozrel smerom k nej, ako na prízrak. Prepojené balkóny a odkvapové ríny hotela, ktoré musela cestou do jeho izby zdolať, si radšej v kombinácii s jej oblepeným telom ani nevizualizoval, pravdepodobne ich uvidí ešte v popoludňajšom vydaní nejakého bulvárneho plátku, dokonca, ak mali kvalitnú techniku, aj s detailami zo žabej perspektívy. Chvalabohu, že sa včera nezdržal a otvorene jej vysvetlil podstatu spodného prádla... Dúfa, že ju vstrebala.

  Nie, nemal chuť na humor! Ani čierny, ani nijaký. Reťaze udalostí mu už štrkocú nad hlavou a jediná, čo tu bude plesať, je zrejme produkčná. Pre ňu každá reklama je reklama...Čert, aby ju vzal aj s jej sledovanosťou a ratingami!

 -  Prečo mi to vlastne všetko robíš? – vydýchol naliehavú otázku, zvrtol sa, prekrížil ruky na hrudi a zaprel sa lopatkami o dvere, dívajúc sa na ňu len z patričnej vzdialenosti, akoby každý centimeter smerom k jej epicentru radikálne zvyšoval pravdepodobnosť ďalšieho nevyspytateľného kalamitného pôsobenia s priam katastrofickými následkami.

  Nechápala.

  - Emilie, ak máš nejaké problémy, na to sú tu naslovovzatí odborníci s kadejakými štátnicami z medicíny, oštemplovanými diplomami, kurzami a čojaviemčím možným. Nechci odo mňa, aby som ti ich suploval. Vravím ti otvorene, nemám na to školu, čas a ani chuť. V tomto hoteli sú desiatky izieb s tebe rovnými kolegami, respektíve kolegyňami, myslím vekovo, prečo sa o radu neobrátiš na nich? Taká...napríklad...- skúsil dramatickú pauzu. -  ...Jen sa zdá byť celkom ústretová, Megan aj taká je, dokonca aj Lana, hoci pôsobí trochu odmerane, by ti skôr vedeli poradiť, ako usadený mrzutý chlap, čo uprednostňuje pokoj a kvalitný spánok po dobrej večeri, pred takýmito postpubertálnymi vylomeninami...- obhajoval zatiaľ pokojne svoje povinnosti a hlavne práva, o ktoré ho systematicky, sám nevie prečo, oberá. – Tak prečo práve ja?! – deklaroval pateticky priam hamletovskú dilemu.

  Izbou čosi zašušťalo, ale nedostalo sa jej to spod nosa, kde to vyšumelo.

  Odlepil sa od dvier a spravil pár krokov ku kreslu, v ktorom sa chúlila do klbka..

 - Prečo? – nahol k nej ucho s polovicou tváre, ako slabopočujúci.

 - Ľúbim ťa...- zašepkala a previnilo sklonila hlavu a zašuchla spojené dlane medzi kolená, aby sa prestala triasť.

  Zmraštil tvár a pokúsil sa ju vyrovnávať šúchaním oboma dlaňami. Radšej zaradil spiatočku.

  - Neblázni! Som šťastne ženatý muž, mám tri malé deti a svoju rodinu milujem nadovšetko, tak sa znova pýtam, prečo mi to robíš?! – založil ruky vbok a zamračil sa jej smerom, odhodlaný „chalanov“ za toto spraviť synmi smrti! Osobne ich priviaže o koly vysokozdvižných vozíkov, obnaží  a pustí k nim ich faninky s nezmývateľnými faxkami!...alebo radšej frajerov tých faniniek!

  V šoku pootvorila ústa dokorán a zbledla tak, že zneistel.

  - Rumpelstiltskin, to... nie...- vyšlo jej z úst.

  Zvrtol sa na svojej osi, rozhádzal vlasy na hlave a kdesi v strope hľadal odpoveď. Začínalo mu dochádzať, že toto žieňa pred ním zrejme pravdepodobne nezvládlo nápor seriálovej postavy a priveľmi sa vžilo do „rozprávky“. Alkohol, lieky, lysohlávky...vymenovával si ďalej. Má jej vybľafnúť, že by sa mala dať liečiť, že je to len prepracovanosť, schizofrénia...? Nemal to srdce vytĺkať jej posadnutosť násilím a nádejal sa, že zazvoní zvonec a rozprávke bude koniec.

  Ticho však nenasvedčovalo jeho scenáru.

  Spamätala sa ako prvá, našmátrala pod sukňou spodničku a v nej vrecko a s trasúcou sa rukou vytiahla z neho malú ozdobnú škatuľku. Chvíľu sa ešte pokochala pohľadom na ňu, ale prestávajúc ju vidieť kvôli slzám, čo sa jej tlačili do očí, položila ju odovzdane na konferenčný stolík a odtiahla od nej ruky, akoby ju pálila.

  - Myslela som si...že je určený pre mňa. – sťažka preglgla.

  - ...to je? – s nedôverou hľadel na predmet.

  Neodpovedala, tak ho vzal zo stola a pozorne si ho obzeral. Vrchnáčik trochu poškodený, ale nádherná filigránska práca, zrejme nijaký MADE IN šmejd. Odklopil viečko s očividne odlúpnutým jedným lupeňom ruže, čo ho kedysi zdobil.

  - Snubný prsteň?!...To si vzala z depozitu, alebo ti to podstrčili tí dvaja grázli, aby ťa tiež dostali, ako mňa?! – začínal si dopĺňať pre a proti, ale ak Josh s Colinom majú prsty v jej momentálnom zúfalom stave, tak to už zaváňa vážnym prúserom a nie len fixkovou pomstou za kanadský žartík.

  - Vzala som to z tvojej veže. – rozfúkala mu razom obhajobnú reč.

  - Prestaň! - zbliakol, prestávajúc sa kontrolovať. – Už som dnes čítal v ranných správach, že mám zámok v horách, kde organizujem sexistické orgie pre začínajúce herečky!... Som očividne stelesnením Casanovu, stačí sa na mňa pozrieť! – sarkasticky zaťahoval, ledva sa ovládnuc, nepoužil aj gesto Michaela Jacsona. - Už vidím, ako nasledujúcu sériu OUAT absolvujem nie s vychádzkovou, ale s bielou paličkou, a chudáka Ponga prekvalifikujú na slepeckého psa, lebo za toto mi moja zákonná kráska rovno vyškiabe oči opačným koncom zubnej kefky, predtým, než ju vyhodí aj s ostatnými mojimi vecami pred barák! ...by som sa divil, keby nie!... Dúfam, že ma predtým milosrdne zachlomaždí papučou... – rozhadzoval rukami, striedavo si utierajúc spotené čelo a kde-tu ubehnutú slinu od rozrušenia. Nepomáhalo ani pochodovanie skrz izbu. Len,  čo sa mu ťažšie začínalo dýchať.

  Ožila na pár sekúnd pri pojme „kráska“. Zaregistroval to a chrstol jej otvorene do tváre.

  - Hovorím o svojej manželke Anastasii, drahá! -

  - Krásne meno...- zašemotila zdvorilo. – ...ako tá ruská princezná, čo jej vyvraždili rodinu... – primleli sa jej do myšlienok stránky z historických knižiek.

  - Mňa zavraždí!... a jej meno sa budem prinajlepšom učiť čítať v Brailovom písme, ak žvástom tých úbohých vymletých paparazzov s prebujnelou fantáziou uverí! Došľaka! – pozeral na ňu zhora, skrúcajúcu sa pod prívalom jeho „vrelých“ slov. – Uvedomuješ si, čo si vôbec spôsobila?! – zapišťal takmer fistulou.

  Vystrelila z kresla a pohla sa rýchlo k dverám.

  - Mrzí ma to!...Idem...a všetko im vysvetlím...- nedokončila, lebo ju doslova v poslednej chvíli, pár centimetrov od kľučky necitlivo zdrapol za ramená a odtrhol od dvier.

  - Zošalela si?! - zavyl ako postrelený vlk. -  Toto je moja izba! ...Vieš čo by nasledovalo, keby ako „hrdinka“ víťazoslávne  vypochoduješ z nej, dementovať, čo si im predtým natárala?! – chrapčal, aby ho nebolo počuť za dvere.

  Vzdala to. Úplne. Zosypala sa.

  Jemu do náručia.

    

domiceli