utorok 27. mája 2014

Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE 5. kapitola ...ZLÉ RÁNO


RUMBELLE
Paralelné vrstevnice
5. kapitola
Zlé ráno...


     Môžete si na mobile nastaviť aj šumenie mora, či krehké cvrlikanie cikády, beztak vám to o pol piatej ráno bude znieť rovnako „príjemne“, ako prvých pár tónov Beethovenovej piatej symfónie pustených cez megafón na železničnej stanici.
  Obzvlášť po noci, ktorá s odpočinkom nemala veľa spoločného.
  Vyriešil osvetlenie, teplú vodu, potopu, zvládol asistentku garderobiérky, to dokonca trikrát za onú noc, zakaždým s vyčítavým komentárom, že nebolo od neho pekné, robiť si z nej posmech a nenašiť ku korzetom sukne, následne napchať jej do skrine pánske nohavice a na záver prednáška o zvláštnych neidentifikovateľných zvrškoch nájdených v jej novom  šatníku, z ktorých sa vykľuli tangáče, pojem, s ktorého obsahom sa s hrôzou odmietla stotožniť, prijať ho a radšej pred ním ušla do izby, aby následne zaklopkala štvrtýkrát s víťazoslávnym: „Funguje to!“, ku ktorému nechýbala názorná ukážka využitia onoho teraz už „fantastického, čarovného, úchvatného“ zvršku. S tým vcelku súhlasil. Druhú polku zápasu ligy majstrov síce nevidel, ale dve iné, priam ukážkové polky celkom dosť zblízka...
   Vlámanie sa do vlastnej izby bola už len čerešnička na torte.
  Joshovi s Colinom to dnes vráti aj s úrokami. Tieto ich kanadské žartíky už presahovali medze a pokiaľ si brali na mušku chudáka Leeho, prípadne kolegu Michaela, kvôli jeho odstupu od „kolektívu“, rád sa na nich ako nestranný, nezainteresovaný pozorovateľ pobavil, ale toto nočné extempóre s bláznivou kolegyňou z izby číslo 108, bez akejkoľvek úcty k jeho šedinám, „chlapci“ už fakt prepískli.
  Ako gentleman a  dobrý herec, čo sa napriek veku snaží nekaziť mladým zábavu, sa aj pred Emilie, ktorá sa v tom namočená s nimi stopercentne viezla a musí uznať, hrala svoju rolu dôsledne a dôkladne, tváril  aj sám profesionálne a nad vecou, ale...
  No, počkajte! Sopliaci !...pomsta bude sladká!

  Nesníva sa mu. Je pol piatej ráno a na dvere zas „niekto“ klope.
  „Áno, zlatíčko, to biele, čo vylieza z tuby a trošku štípe na jazyku je zubná pasta a rajbú sa tým tesáky...prípadne si nevieš poradiť s nastavením ventilácie a mrzne ti už sosáčik?!...alebo našej princezničke nejde vypnúť fénik?!...ale, ale, tieto zúbky do seba ako krásne zapadajú a volá sa to zips!...to je prekvapenie, však?!...“ mrmlal si jedovato pod nos prípadné bizarné scenáre a pátral po druhej z ponožiek.
  Do klopkania sa ozval interný hotelový telefón a jeho mobil tiež už hodnú chvíľu tancoval po stole a vibroval o dušu, lebo o hlas ho preventívne pripravil sám.
  Dôkladne naštartovaný zízal na všetky rozjedované predmety a zareagoval skratovo. Mobilom trafil dvere, ale cestou ešte stihol  pri hádzaní žabky, odraziť slúchadlo na replike telefónu vo vintage style.
  Aká krása. Všetko stíchlo.
  Popod dvere sa mu preplazila čerstvá denná tlač.
  Odpadol  mu kameň zo srdca. Emilie to konečne asi vzdala. Bol to len poslíček s novinami. S uspokojeným výdychom sa po ne ohol a roztvoriac ich, po okamihu hrozivého ticha, aké zvyčajne  býva pred búrkou, zreval ako zranený tur.
  - Roztrhnem ťa ako žabu, Emilie! -
  Rozcabril dvere na chodbu dokorán a schytal spŕšku jedovatých svetiel rovno do zlosťou  rozpohybovanej tváre. Z vedľajšieho kohútika sa sypali všetečné, dotieravé otázky a bzučanie kamier namiesto pary dnešnej imaginárnej rannej sprchy, už len nežne dotváralo apokalypsu, o ktorej si myslel, že už ďalej nemôže škodiť.
  - „Roztrhať“ sa píše so „z“ alebo so „s“? – nahla sa dievčina s počmáraným notesom v rukách, vo firemnej  šiltovke ku kolegovi za kamerou s identickým logom.
  Ďalší z titulkov mu bol úplne jasný...Vizualizáciu zvládol behom pár sekúnd.
  Treskol dverami a silne prižmúril oči.
  - Aj ty si ich videl? Však je ich priveľa?...a ja som nemala odvahu ukázať sa im v tých ohavných odevoch bez spodnej sukne, čo si mi včera daroval. Jedine tie „tančeky“ či „valčíčky“ či ako sa ten trojšnúrkový zvršok volá, za niečo stoja, ale myslím si, že...to by bolo totálne faux pas. Dostali by sme sa do rečí...- šepkalo to za jeho chrbtom a mal pocit, že ešte len túžobne čaká na vyslobodzujúce zazvonenie budíka.
  Aj sa bál otočiť.
  ...kvôli jej bezpečnosti!

domiceli



1 komentár:

  1. pekne sa to vyvíja :) ...niekedy mám síce problém zistiť že koho Ste tým menom mysleli ale aspoň sa naučím mená hercov v OUAT :)

    OdpovedaťOdstrániť