RUMBELLE - Aj labyrint je len cesta...BONUSová kapitola II ACH, JAJ...

RUMBELLE

Aj labyrint je len cesta...

BONUSová  kapitola II.

Ach, jaj...

        Bola rada, že ju nehľadá...Bolelo ju, že ju nehľadá...

  Doska na podobločnici začínala chladnúť. To prichádzajúci večer, zotrel jej z povrchu slnečný povlak a namiesto neho nechal len o pár stupňov chladnejšiu nádielku, čo sa podchvíľou zmení sa srieň a vlezie jej do šiat i pod kožu. A tam už ho bolo toľko...

  Kontroloval, či je všetko v dvorane na svojom mieste. Zažnúť sviečky, zhasnúť, stíšiť hudbu – rozozvučať. Prestrieť, vyzdobiť, vyleštiť, zladiť...každá maličkosť mu robila radosť, dvojnásobnú pri predstave jej rozžiarenej tváre.

  Ale mal takú zvláštne nedobrú predtuchu, akoby mu schopnosť vidieť budúcnosť chcela nenápadne podstrčiť kúsok zo svojej skladačky... „Nie, nie, nie...dnes žiaden fatalizmus, nijaké podriaďovanie sa osudu a jeho pochlpeným nitiam. Toto bude moja krásna, dlhá červená niť! Iba moja, sám si ju natiahnem, sám budem ďalej tkať a predlžovať ju až...do nekonečna!...“ rozhodol sa sebecky, hoci mu na rozum prišla Kráskina smrteľnosť, ale bol to len nepodstatný, nepatrný záblesk, to teraz nebolo vôbec podstatné, to vyrieši neskôr, potom, keď mu začne starnúť a až nebudú chcieť mať ďalšie deti, potom vymyslí kúzlo, ako stopnúť čas  alebo niečo tomu podobné...teraz je to iba malichernosť.

  Pocity sa mu miešali s predstavami, naivné plány s ešte naivnejšími snami. Jedno cez druhé v ružových farbách...smerom do červena. Sýtočervena.

  - Ááá, ruže! Skoro by som zabudol! – kývol rukou, aby sa mu zo záhrady v nej zhmotnila tá najkrajšia, ale to, čo mu pristálo na dlani, sa nepodobalo ničomu – krásnemu, nieto ešte ruži.

  Najedovane pristúpil k oknu a prižmúril oči smerom k záhradnému altánku. V tme videl len tmu. Nahol sa cez parapetu – tma.

  Lapol svietnik zo stola, zapálil ho, zmizol a zhmotnil sa priamo v jeho strede.

  - Tu jeden nemôže ani na chvíľu vytiahnuť päty z domu! Hneď mu tí pochabí dedinčania podpaľujú strechu nad hlavou.! ...Ešteže si to odniesli len tie ruže... – zachytil medzi prsty scvrknuté, zošúverené pozostatky kríkov, čo obrastali konštrukciu a rozmeľňoval ich medzi bruškami prstov, neuvedomujúc si, že nejaké tie tŕne zostali ohňom nepoškodené.

  Stláčanie bruškami prstov sa im nepáčilo.

  Zasyčal od bolesti a začal fŕkať rukou dookola, hľadajúc, kam by ju, krvácajúcu, narýchlo otrel, aby si nezašpinil slávnostný šat. Podarilo sa mu stúpiť do niečoho mäkkého. Zohol sa.

  - Hodvábna pančucha? – priložil si ju k nosu a nadýchol sa. Tvár ešte s prižmúrenými očami otočil smerom k oknám jej komnát a usmial sa, predstavujúc si, ako tisíce lesklých slučiek obopínajú jej súmerné lýtko až kdesi k...

  Vtom mu na tvár sadol mrak. „Prečo je ten zvršok tu?! V altánku?!“

  Porozhliadol sa lepšie. Na konci lavičky, kde sedel, sa čosi zalesklo. Odložil svietnik a vzal do rúk poháre, čo sa v jeho svetle objavili. Na jednom z nich odtlačok ženských pier vylúdil mu zas naivný úsmev, ale druhý, trochu dobabraný pohár, ho okamžite zotrel z tváre.

  Dva poháre, dvaja ľudia! „A ja som celý deň nebol doma!“ došlo mu. Vyzlečená pančucha...

  - Kto tu bol?! – skríkol do noci.

  Z neďalekého stromu sa k oblohe vzniesol roj vtákov, čo sa tu chystal odpočinúť si.

  Skúšal si vybaviť minulosť, ale nech otváral okná v pamäti kúzlami ako chcel, nešlo to. Bol priveľmi rozrušený, aby sa mohol sústrediť. Aspoň si to myslel...

  - Úžasné, že sme ten obraz zachovali iba ako originál! Iba pred jej prihlúplym teľacím pohľadom sa bude vždy zjavovať ako nočná mora...– pateticky a poriadne nadnesene proklamovala vysoká žena s ešte vyšším účesom svojej spoločníčke, ktorej zamračená tvár, akoby úporne nad niečím premýšľajúca, nedávala nijako najavo, že svoju urozprávanú priateľku vôbec počúva.

  Drsne zvierala kvalitnú látku na svojej sukni, aby sa jej nezašpinila od piesku cestičky a ponáhľala sa smerom k vchodu do zámku. Dnes musí žiariť. Excelovať...

  - Počúvaš ma vôbec, drahá? – oslovila ju zas, odpovede sa nedočkajúca dračica a zamávala jej dlhými prstami pred tvárou.

  - Vravela si niečo?! – zastala tá, aby umne skrášlenou tvárou nenarazila do vráskavej ruky pred ňou.

  - Pssst...cítim, že je tu... Blízko. – ovila sa žene okolo ramena a len precieďala cez zuby, mykajúc nozdrami, ako zvieratko.

  Rozzúrený, zneistený, s plnou hlavou konšpiračných teórií, práve vykročil z altánku.

  - Došľaka! Čo je moja záhrada verejným priestranstvom, že sa mi tu kade-kto, kade-tade, kedy sa mu zapáči ...dnes zrejme celý deň... promenáduje?! – zbliakol na ženy namiesto privítania.

  Zadívali sa na neho a nezdal sa im byť vôbec kompletný. V jednej ruke svietnik, z ktorého sa už spúšťal stopený vosk a tiekol mu po dlani až k...pridobre známej zabudnutej pančuche, čo mu viala pod ním. V druhej dva poháre, na tvári nepríčetný výraz.

  - Takže tie ruže na altánku si mi spálila ty, drahá?! – zvrieskol na ňu s nádejou, že predtucha neznámej, pravdepodobne mužskej návštevy, bol len žiarlivosťou vyprovokovaný klam.

  V hlave im razom simultánne skrsla zlovestná myšlienka.

  - No dovoľ?! – dvihla hlavu urazená blondína. – Len pred chvíľou som zložila svoje krásne krídla pred hradbami. Celé dni som ťa už nevidela, ale tuto priateľka ma prehovorila, že by sme ťa mali prísť pozrieť, lebo... – mrkla na Zelenu.

  - ...lebo sa veľa dôležitého udialo v tvojom živote a patrí sa podeliť sa s tým so svojimi priateľmi, všakže, drahá. – napojila sa na ňu tá, nenápadne skrývajúca šperk na prste do záhybov šiat. Ešte nenastal ten pravý čas na jeho premiéru. – A naivne sme si mysleli, že o nás vieš a vítaš nás tými otvorenými bránami...- pozrela na dračicu, aby jej pomohla s výhovorkami, prečo sa tu tak náhle zjavili.

  - Veď sme sa aj čudovali, však drahá, keď sme videli toho mladíka utekať z brány, asi mal svoj šťastný deň, keď stretnutie s tebou prežil...teda, zhrozili sme sa, že to tu máš dokorán pootvárané, všade samé stopy, akoby si tu dnes mal deň otvorených dverí, dával audienciu alebo čo...- zoširoka sa, úplne od veci  rozrozprávala Maleficent, vedomá si svojej reputácie urečnenej, prostoduchej dračice.

  - ...aký mládenec?! – zachytil z prehovoru aj tak len jediné slovo.

  - ...taký...páchol po dyme, akoby niečo....bol pálil...úplne rozhorúčený, ako bývajú chlapi, keď...veď, vieš čo...- habkala Zelena.

  Spomalene pozrel na pančuchu, zababrané poháre s nedopitým nápojom, do okien Belly, ktorá mu dnes ani naproti neprišla a doteraz sa tiež neukázala, čo nemávala vo zvyku a veci dostávali zrazu jasnejšie kontúry...

  Žiarlivosť je nádejná maliarka s veľkou, vskutku velikánskou fantáziou.

  Obe ženy sa spokojne usmiali. Mali síce svoj cieľ, ale toto nečakané dejstvo, toto famózne extempóre,  im skvele nahralo do plánu...

domiceli