nedeľa 11. mája 2014

RUMBELLE - Aj labyrint je len cesta... BONUSová kapitola III. SME EŠTE ?


RUMBELLE
Aj labyrint je len cesta...
BONUSová  kapitola III.
Sme ešte?...


        Táto noc bude mať zrejme prívlastok vkradnutá...
  S tmou sa najskôr vkradol do vzduchu pre túto ročnú dobu netypický chlad a drásal nozdry, zachádzal pod kožu, nútiac mäkké tkanivá krehnúť až znehybnievať pod jeho tlakom.
  Aj plamienky zvyškov sviečok sa triasli o svoje takmer minuté osudy, hoci svietnik od nervozity zvieral pevne a tuho. Očami blúdil z jednej ženy na druhú a mal sto chutí premiestniť ich v priestore aj čase na nejaké tie Bohom dávno zabudnuté miesta, kde ich nikto nikdy nebude viac hľadať. V žltom svetle však vyzerali tak čudne prívetivo, priateľsky a neškodne, že zmäkol aj on a rozhodol sa nebyť pre dnešný deň odľudom, pre dnešnú tak dôležitú jednu noc, pre jednu...a tu sa mu do myšlienky vkradla neistota....
  ...do duše  pred chvíľou žiarlivosť a zariaďovali sa tam svorne, ako doma.  Z ponurých myšlienok, čo všetko sa tu dnes mohlo odohrať, ho vytrhla nepozvaná návšteva.
  - Necháš nás tu len tak stáť, alebo nás ponúkneš svojím príslovečným pohostinstvom...- začala Zelena.
  - Zmĺkni, drahá, - stopla ju rýchlo priateľka. - ...„príslovečná pohostinnosť“ bol ironicky myslený kompliment na jeho adresu...- predniesla nad očakávanie rozumne. - ... myslela som si, že si inteligentnejšia a pochopila si, že pod týmto pojmom mám na mysli prinajlepšom škripce kdesi v mučiarni! Hoci od neho sa nechať zodrať z kože je nesmierne vzrušujúci zážitok. Niekedy ti aj o tom detailne porozprávam...– uzavrela a prezradila tým, že novej priateľke podala zrejme už slušnú kôpku informácií o jeho osobe, čo bude treba vytĺkať z onej vcelku peknej ryšavej hlavy, ktorá mala možnosť urobiť si za posledných pár dní o ňom svoj vlastný dojem, hoci z druhej ruky, či v prípade Maleficent skôr riadne silnej, ale  nekoordinovanej laby, to celé mohlo byť dávno prevrátené naruby...jeden pri tej streštenej dračici nikdy nevie, kam siaha jej loajálnosť a kde sa začína žiarlivosť...K tej sa ešte vráti...hneď, hneď, hneď...len čo sa zbaví týchto dvoch nádher!
  A prečo nie...Môže začať teraz a hneď. Nie so zbavovaním sa. Skôr presne naopak! Diplomaticky!... Ukáže sa v tom najlepšom svetle! Sfúkol dotlievajúce sviečky a kúzlom zažal sieť fakieľ vedúcich až hore na poschodie povedľa vzácneho, ručne tkaného perzského koberca ako z tisíc a  jednej noci.
  - Ráčte vykročiť, drahé priateľky...o chvíľu vám budeme s mojou...o chvíľu vám budem k dispozícii. – zmeniac myšlienku vystrúhal pôvabnú poklonu a nasmeroval ich rovno do dvorany, odkiaľ sa už šírili omamné vône a ešte omamnejšie melódie. - Ráčte ma na chvíľu ospravedlniť, mám  nejaké neodkladné povinnosti. Obslúžte sa, ako doma... – úchytkom pozrel na Maleficent s vyškerenou tvárou a predstavil si jej špinavú, odpadkami z mrcín zahádzanú sluju.
  Sťažka povzdychol. Ešteže ovláda kúzla a sebe väčšiu katastrofu potom šmahom ruky napraví.


  Z okna komnaty nepočula, o čom sa s návštevou baví, ale žena, ktorej sa nakoniec úctivo poklonil, a ktorá s hrdo dvihnutou hlavou ozdobenou diadémom nevýslovnej ceny a spokojným úsmevom navyše, odkráčala smerom k vchodu, jej bola priveľmi povedomá. Tú už dnes videla. Videla z nej dokonca viac, než  bolo slušné...
  „Prečo je tu?... Čo znamenajú tie prípravy v dvorane? ...Tá hudba, to tajomno...?!“ vkrádali sa jej do duše otázky a bez odpovedí čakali pritajené v hĺbke duše, kým jej studené prsty nervózne šúchali po hrudi, v snahe zohriať sa. Nebolo to v jej silách.
  To vedel iba ON.
  ...keď jej nečakane prešiel letmo bruškami prstov pozdĺž ramien až k lakťom. Keď našiel cestu predlaktím k jej dlaniam  a pridržiac si ich na loďke svojich prstov iba palcami, vyštveral sa s nimi k  hrudi, pritlačiac sa o  lopatky a nájduc skulinku medzi vlasmi vtisol na obnažené miesto svoj letmý bozk.
  A pokojne čakal, s prižmúrenými očami, ako jej žilami začína prúdiť príval horúčosti a hlava jej oťažieva spolu s viečkami a jeho plece bude jedinou záchranou, aby to ustála...úplne odovzdaná do jeho moci...
  Ani nedýchal, pritajený už za dverami jej izby, vidiac ju stáť chrbtom a drzo si čítajúc jej myšlienky. Jej sny, jej túžbu po ňom...
  Rozbehol by sa k nej a splnil stonásobne to, čo videl, keby sa nebol zamotal do jemnej pančušky, čo stále držal v ruke a žiarlivosť s nedôverou nespustili presne v tom okamihu v jeho hlave kotlíkový marš.
 Otočila k nemu uplakanú tvár.
  S hrôzou sa obaja mračili na onen kus odevu, čo každému z nich privolával iné, rovnako nepríjemné myšlienky, čo sa im vkradli do sŕdc.

domiceli




1 komentár:

  1. krásne napísané o nešťastí v láske... to s tým detailom na koberec z tisíc a jednej noci sa mi páčilo...zaujalo ma to :)

    OdpovedaťOdstrániť