RUMBELLE - Aj labyrint je len cesta... BONUSová kapitola ALE,ALE,ALE...

RUMBELLE

Aj labyrint je len cesta...

BONUSová  kapitola

Ale, ale...

        Zo záhradného altánku sa pod chvíľou ozýval roztopašný smiech, potom zas dlho tak zvláštne šumiace ticho... Dvojica v ňom nevnímala veľmi okolie, venovala sa očividne i uchočujne iba sama sebe. Vysoké sklenené poháre sa trblietali a cinkali jeden o druhý, lebo trochu labilná konštrukcia starej lavičky neponúkala veľa možností na udržanie stability na jej okraji, kam ich v chvate, po návale kreatívnejších nápadov, ako vyplniť čas, odložili.

  Mužova ruka sa strácala v záplave čipiek, z ktorých rástol nádherný exemplár štíhlej nohy, preložený cez jeho pás, teraz už zbavený ligotavej črievice i jemnej pančušky, útrpne ležiacich na ostrých hrotoch kamienkového podložia  altánku.

  Štíhle prsty zaborené do jeho pliec  mali nutkanie už-už použiť aj svoje nechty, aby ho udržali v bezpečnej vzdialenosti od seba a nemuseli jeho slepej náruživosti obetovať ďalšie krehké čipky tentokrát spodnej košele, kdesi už riadne hlboko vo výstrihu.

  - Ovládaj sa, prosím, drahý, takto sa predsa nesmie správať muž pred svadbou...- zaznelo naoko vyčítavo šeptom, v trhaných výdychoch.

  - Ja môžem všetko...srdiečko! Z lásky k tebe som schopný ťa aj zožrať...Hneď tu a teraz...a nečakať až na svadobnú noc...- znela prudká odpoveď.

  Ženou trhlo a zaprúc sa rukami o jeho hruď odtiahla ho od seba a snažila sa prísnym pohľadom tlmiť jeho nekontrolovateľnú vášeň.

  Iba žmurkol. A pritiahol sa k jej uchu, bezohľadne zlomiac odpor napriahnutých rúk, prstov aj nechtov.

  - Si si istá, drahá, že nás vidí aj počuje?! – zašepkal.

  Drapla ho rovnako necitlivo za chumáč vlasov na temene, obrátiac si jeho hlavu k svojim dohryzeným perám.

  - V tomto deravom, dopálenom altánku nás vidno až do hlavného mesta! To som si istá...Pred chvíľkou práve zhrozená zutekala, tak už láskavo prestaň šalieť!...A začni sa radšej umývať, tvoje podpazušie páchne rovnako, ako tvoja zdochlinami obsypaná sluja!...a tiež si sa mohla krotiť a nevykynožiť tie ruže všetky do jednej, hoci s obhajobou, že „nič tu nebude krajšie ako ja, tvoja vyvolená“...! Tú hlúpu alergiu na ne poznajú už v celom kráľovstve, ešte nás to môže prezradiť, drahá! – zahryzla rozjedovaná partnerovi do ušného laloku, takmer jej zostal medzi zubami.

  - Preskočilo ti, Zelena?! – zrevala a odsadla si druhá žena, teraz už opäť zmenená do svojej vlastnej podoby, len odev na nej zostal ešte mužský.

  - A kto sa mi tu pred chvíľou vyhrážal, že ma zožerie za živa?! Há...?! – vrátila jej druhá a urazene dvihla nos.

  - ...sa upokoj...panny nežeriem! – vyfľochla Maleficent, nešťastne si šúchajúc svoje opúchajúce ucho.

  -...aj to vie celé kráľovstvo! Lenže ja nedopustím, aby si ju vzal za ženu, strávil s ňou svadobnú noc a až potom ju ty zožerieš! Nedovolím, aby sa s ňou oženil! Nikdy!...- pleskla si krásna žena do kolien a od rozrušenia sa skoro neovládla a rozplakala sa.

  - Kroť emócie, drahá! Veď práve preto sme tu a hráme túto frašku. Toto, keď tá chuderka videla, si buď istá, že mu svoje áno nikdy nepovie! ...Mohla mu odpustiť, že ju týral, že sa ju pokúsil zabiť...aj sa mu to vraj, ako si vravela, podarilo. Jáááj, to musela byť krásna scéna, škoda, že som ju nemohla vidieť na vlastné oči...- zasnívala sa čarodejnica s rozcuchaným blonďatým három.

  - ...veď aj bola, to si píš...- fikla zas Zelena a skrivila pery.

  - ...ale to, že ju tesne pred svadbou podvádza s inou ženou...pokračovala svetaskúsená Maleficent. - ...vo vlastnom dome, takmer jej pod očami...to mu neodpustí! Na to dám svoj šupinatý krk! – uzavrela dračica, pošúchajúc si ho trochu, lebo na sto percent si ohľadom Krásky  a jej dobroty srdca istá predsa len nebola.

  - Len aby to vyšlo... – utrela si Zelena nos do hodvábnej vreckovky, dopila víno a vstala. – Musím ísť skontrolovať nášho zlatníka, či spravil všetko tak, ako som mu prikázala. Ty vymysli nejakú zámienku, aby sme sa tu mohli v krátkom čase, najlepšie ešte dnes večer,  objaviť, ako nečakaná návšteva...a mohla som sa pochváliť svojím novým zásnubným prsteňom...- zatiahla zasnívane, napriahnuc ruku pred seba, predstavila si ho, ako sa skvie na jej prstenníku a všetci omdlievajú z toho, že ho získala práve ONA – Zelena...

   ...teda všetci nemusia. Hlavne tá trápna – Belle!

  Akoby zrazu stratila schopnosť vidieť svet vo farbách. Všetko bolo sivé, ponuré, smutné. Rozmazané slzami, ktoré nedokázala zadržať a od ktorých očakávala, že z nej vyplavia nešťastie, ktoré sa jej vkradlo do srdca s obrazom, ktorý pred chvíľou, len na okamih síce, kým ušla,  uvidela v polorozpadnutom altánku.

  On a...iná žena v jeho náručí.

  Záhrada spustla. Zámok zošedivel. To, čo začínala považovať za domov sa zrútilo kdesi do prachu, v ktorom  už nič nedávalo zmysel. Nič nemalo jasné obrysy ani tvar, nič neznamenali slová, skutky, nič...všade už iba...prázdne NIČ!.

  Temnota natiahla svoje plátno na celý, celučičký Kráskin svet a zahalila ho doň, ako pod prikrývku – nepriedušnú, čiernu, mŕtvu...

  Dlhými krokmi meral nádvorie, ukonaný z absolvovania toľkej diaľky, až kdesi na Ďalekom Východe, v Oriente, hľadajúc najvychýrenejšieho zo zlatníkov, podľa rád svojej dávnej priateľky, čo v týchto veciach mala odjakživa úľubu a tým aj prehľad, ale spokojný, že v ozdobnom vrecúšku skrytom v klope vesty má ten najkrajší zásnubný prsteň na svete, pre to najpôvabnejšie, najlepšie a najkrajšie stvorenie pod slnkom.

  Takmer sa vznášal, aby bol čo najskôr pri nej...len sa ešte musí zastaviť vo veži, pre vopred nachystanú ozdobnú škatuľku vykladanú bravúrnou intarziou z drahokamov vyrobených miniatúrnych ruží...

  - Belle! ...Belle, srdiečko?!... Kde si.?! - ozývalo sa chodbami.

  Tak veľmi mu chýbal pohľad na ňu, jej úsmev, vôňa...mäkké objatie.

- Mám pre teba prekvapenie, láska...- vravel si sám pre seba, vo svetle strešného okienka vo veži pozorne vkladajúc vzácny prstienok do zamatu miniatúrnej škatuľky, kochajúc sa jeho leskom a predstavujúc si jej rozžiarené dúhové oči, keď ju dnes večer oficiálne, tak ako sa patrí, slávnostne požiada o ruku...aká bude prekvapená...aká dojatá...aká...

...aké to všetko bude krásne.

 

  Počkala, kým zmizne v spletitom slimákovi schodiska, rozrušený, roztržitý s tisíckou plánov na dnešný večer a všetko to, čo musí ešte rýchlo zariadiť, aby bol vskutku dokonalý a nezabudnuteľný, že si ani nevšimol, ako prešiel okolo nej, pritajenej v oblúku za sochou...

  Vošla do veže.

  Na stolíku pod oknom ležala škatuľka.

   Ženská zvedavosť prežierajúc slovo, čo zachytila z jeho prehovoru k samému sebe...“prekvapenie...“ dotiahla jej dlaň k nej...

  Otvorila ju...

  - Snubný?...- zašepkala, ale srdce sa jej náhle zvraštilo, privodiac si pred oči obraz z altánku.

  Prudko zaklapla vrchnáčik a so slzami zaliatymi očami rozbehla sa do svojich komnát.

domiceli