RUMBELLE - Aj labyrint je len cesta... BONUSová kapitola VII. PROSÍM...

RUMBELLE

Aj labyrint je len cesta...

BONUSová  kapitola VII.

Prosím...

  - Ja súhlasím! – zaiskrilo sa Maleficent pred očami od radosti a spokojne sa usalašila za vrchom stola, blažene zložiac ruky na brucho. – A pohni si, nerada večeriavam po polnoci, drahý...mávam potom zažívacie problémy a navyše aj ťažké sny o princoch s mečíkmi. Ďob, ďob, ďob... Fuj...- oblizla si radšej všetkých päť prstov s pozostatkami nejakej tej omáčky za nechtami, aby si mohla lepšie vizualizovať, čo ju o nejakú tú chvíľku čaká a zahnala nočné mory o následovníkoch sv. Juraja, čo jej skántril babku z otcovej strany...alebo z jeho  sestry, či z brata strany...strácala prehľad v dejinách svojho rodu.

  Vôbec jej nevenoval pozornosť, ani jej večne nenažraným ústam s jedinou  dôkladne naprogramovanou primárnou funkciou, ktorú zvládala dokonale: totálne obžerstvo.

   S úľubou paralizoval Krásku svojím šialenou bolesťou naplneným zrakom, až oboch začínali štípať oči, akoby ich napĺňal nie strach a zlosť, ale bezmocnosť a zúfalstvo.

  Nevšimol si ani, že Zelene sa úplne zmenil nielen výraz tváre, ale aj farba.

  - Pánabeka! Je ti zle? – zaregistrovala ju však Maleficent. – To bude iste od hladu! Od toho šampusu v altánku si nič nejedla, ani nepila!... Ak chceš, nechám ti z nej slezinu a povedzme kúsok pľúcok, môžeš si ich pripraviť na smotane. Je to delikatesa...- prižmúrila slastne oči, kým po nej Zelena nevyletela a neschytila pod krky, druhou rukou jej zapchajúc prostorekú tlamu,  v tom istom okamihu, ako sa Rumpelstiltskin so svojou obeťou stratili v dyme z dvorany.

  - Skoro si nás prezradila, ty hlupaňa pažravá!... zasyčala jej do vyvalených očí.

  Len čo sa rozplynuli posledné čiastočky dymu, nešetrne ju oblúkom odšmaril na posteľ a len mäkké vankúše zabránili, že si o jej čelo nerozbila hlavu. Nespúšťal ju z pohľadu. Skúsil si rozopínať manžety, ale trhanie bolo rýchlejšie a ozdobné gombíky len tak cinkali po podlahe, kým ich neprikryla jeho vesta, ozdobná viazanka i s nákrčníkom...

  Zúfalo krčila v dlaniach lesklé hodvábne návliečky a triasla sa na celom tele, obranne sa pomaličky skŕčajúc do klbka.

  Rozosmialo ho to.

  - Máš pocit, že sa mi ubrániš, drahá Belle?! – zatiahol cynicky a pretrhnúc poslednú zapínaciu šlupku na košeli, čo sa akoby sama zvlnila na oba boky a odhalila chladu spálne jeho hruď, po ktorej stekali prúdy potu, vzdal na chvíľu svoju garderóbu a zameral sa na tú jej.

  S hrôzou pocítila, že jej šnurovačka na chrbte ožila a ako dlhý had začala sa sama vyvliekať zo slučiek a plaziť sa dolu zo šiat. Keď sa vymotalo aj posledné očko, urobil pár pohybov dlaňou a točená šnúra sa jej obmotala okolo jednej aj druhej ruky, vzápätí ich  spojac, ako pri modlitbe a nešetrne vytiahnuc koniec prudko hore, doomotávala sa šnúra okolo ozdobnej vyrezávanej gule na samom vrchu čela postele.

  Visela z nej teraz ako na pranieri a mohla sa len točiť z jednej strany na druhú, ako zle o list uchytená húsenica vo vetre.

  Vlniac sa, spokojný sám so sebou, blížil sa k nej a opatrne medzi dva prsty vzal rozviazaný korzet, odhodiac ho na opačnú stranu lôžka ako nepotrebnú, zavadzajúcu šupku.

  - Nechceš si odložiť, drahá Belle? – provokoval cynicky ďalej, hľadajúc ukazovákom koniec ďalšej šnúrky na spodnej košeli, čo sa jej obdobne, ako jemu hruď, od potu už lepila o telo a odhaľovala skoro všetko, čo mala poctivo, vo všetkej počestnosti skrývať.

  Ledva zadržiaval svoje rozrušenie, ktoré z prvopočiatočného hnevu postupne prešlo do ťažko ovládateľnej vášnivej túžby zmocniť sa jej.

  Cítil pod prstami, ako stuhla a zmeravela, ako sa jej zatajil dych, keď pocítila naliehavý, nedočkavý tlak na prsiach od brušiek jeho prstov, ktoré prestala interesovať obyčajná šnúrka a našli si iný objekt záujmu, čo priťahoval nielen ruku, ale celú jeho tvár, ktorá sa pomaly, pomaličky blížila k miestu, kde končila čipka spodnej košele a začínala sa jej jemná, perleťovobiela pokožka.

  Už cítila jeho horúci dych sa vlhkej koži, aj špičku jazyka, čo slastne prešiel celú cestu po hranici medzi košeľou a jej hruďou od kľúčnej kosti až k šnurovaniu, za ktorým sa skrývalo tajomné, dosiaľ nikým neobjavené údolie, a kým zachytil medzi zuby jemnú čipku pri jeho ústí a chcel ju drsne odtrhnúť, a prebiť sa k cieľu, pocítil na temene hlavy jej letmý bozk.

  - Nemusíš to robiť...takto.- zašepkala nežne.

  Prekvapene zdvihol hlavu a zamračil sa.

  Lenže v jej očiach uvidel len nekonečnú lásku a strach, že práve on zničí jej sotva prebudené vlásočnice snov o ňom a zatlačí ich kdesi do temnoty, odkiaľ už nikdy nenájdu cestu späť...

domiceli